Susedia priateľskí k deťom.

Na toto miesto sme sa prisťahovali pred dvoma rokmi. Deň za dňom sme si vytvárali hniezdo- plné bezpečia a lásky. Náš starší synček mal dva roky a každú chvíľu sme čakali na príchod druhého dieťatka.Krátko na to, ako sme už boli štyria, bolo to večer asi okolo ôsmej, ktosi zaklopal na dvere.Manžel šiel otvoriť.-Žijem tu už 30rokov, ale takých hlučných susedov som ešte nemala.-

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (5)

Jej hlas bol prísny, nepriateľský.
Udieral v nových a nových búrlivých vlnách.
A ja som rozmýšľala nad tým, že i tí, čo nám predali tento byt tu žili 30 rokov, takže boli jej jediní susedia. Zrejme ich deti boli len tiché a poslušné.

Môj manžel je kľudný typ človeka, úplne nekonfliktný, vypočul si nespokojnú susedu z vyššieho poschodia, zavrel dvere a prišiel k nám.
Za to mňa takisto mierumilovnú a pokoj milujúcu osobu to nahnevalo.

Ani neviem ,kde sa vo mne zobrala tá guráž, naozaj som skôr ten typ človeka, ktorý je kamarát s každým, viem sa dohodnúť a konflikty sú mi cudzie.
Vtedy som ale cítila, že za svoje deti sa musím byť.
Vzala som oboch chlapcov na ruky a peši som vybehla hore po schodoch.

Zaklopala som.
Tvár ktorá mi otvorila blýskala.
-Nehnevajte sa.-
Začala som.
-Sme slušní ľudia a vy ste nás vykreslili ako vyvrheľov. Ospravedlňujem sa, ale deti niekedy plačú. Nemôžem im dať sedatíva, aby boli ticho.-
Tresla dverami.

Ďalšie dni sme sa snažili nebyť hluční. A náš život bol odrazu plný obmedzení.
-Tichšie! Nedup, prosím Ťa! Netrúb! Opäť príde suseda a bude sa sťažovať. Danko nekrič toľko!-
Asi to ale nestačilo, suseda sa nám už neodzdravila.

Prešli dva roky.
Pred týždnom prišla nespokojná suseda, tentokrát z poschodia pod nami.
-Mohli by ste trochu skrotiť svoje deti? Nemôžeme pozerať televízor, lebo dupocú.-
Ospravedlnila som sa a zavrela dvere.
Bolo mi hrozne, na slovný boj mi sila nezostala.
Sadla som si a skryla svoju tvár do dlaní. V tom momente ku mne pribehli moji chlapci a začali ma hladkať po vlasoch.
-Nebuď smutná, mamka, my už budeme tichšie.-
Prihovárali sa mi prosebným hlasom.

A vtedy som to pochopila.
Aké je to len ťažké obmedzovať sa vo vlastnom byte.
Dokedy ešte budeme obmedzovať prirodzený pohyb mojich detí?
Aby neboli konflikty, aby boli susedia spokojní. Aby sme nikoho nevyrušili.
Deti niekedy plačú.
Deti niekedy kričia.
Deti niekedy vyrušujú.
I my sme boli deťmi.
I susedia mali malé deti.
Možno i k ním chodili klopať nespokojní.
Sme slušní ľudia, učíme deti hraniciam, ale chvíľu to trvá, kým sa to naučia.
Milujeme náš domov, škoda len, že nemáme susedov priateľských k deťom.

-