Všetko bolo harmonické, až idylické, kým sme neprišli potešiť lamy.
Boli milé, prítulné.
V momente, ako sme zašuchotali sáčkom so zeleninkou, pribehli tri z nich.
Najväčšia, stredná a najmenšia, podobne, ako v tej roprávke o troch medveďoch.
Každá z nich dostala jeden kúsok - boli také vďačné. A tak sa deti rozhodli, že im ponúknu ďalšie šťavnaté kusy, keďže sa ešte niečo zvýšilo a boli sme už takmer na konci.
Neviem, čo sa vlastne stalo. Všetko sú to len moje domnienky.
No akonáhle starší syn, ponúkol ďalší kúsok malej lamke, ktorú tie dve veľké neustále odháňali, najväčšia z nich akoby nasala vzduch a prudko nás opľula.
Čas sa zastavil. Bolo to ako v spomalenom zábere a ja som videla, ako si kvapky čohosi slizkého, hľadajú smer.
Vyrazilo nám to dych.
-Fúúúúúúúúúúúúj!-
Zaznelo z našich úst.
Okamžite sme sa dali na ústup. A čas bol opäť normálny, až príliš.
Ten smrad nás úplne odrovnal.
Väčšina slintanca, prepletená kúskami neprežutej potravy a akejsi trávy, ktorú ktovie kedy, neslušná lama zožrala a akosi ešte nestihla spracovať, sa rozpľaskla na tváričke môjho staršieho syna.
Prskal, ochkal, hneval sa a z úst mu len tak chrlili slová zlosti, typu:
To je odporné, hnusné, fujovaté, tá koza zlá, čo to spravila....
Vytiahla som naše vlhčené utierky a zmývala mu smrad z tváre.
V ruke mi zostal len prázdny obal.
Chcelo sa mi smiať, ale nechcela som ho uraziť.
Lenže akosi naraz sa z nás oboch odrazu vyrútil uvoľňujúci rehot a zostalo nám to do večera.
Keď sme prišli domov, dlho sme sa kúpali.
Smradľavý, ale predsa len zážitok.
Dajte si však na lamu pozor, pľuje!
