Ako sme zhypnotizovali policajta.

Už pár rokov som nejazdila. Manžel je dosť trpezlivý človek a tak sa podujal znova ma voviesť do tajomstiev jazdenia. Vybral miesto, ktoré sa nachádza v blízkosti krematória. Málo áut, pokoj, kľud, ticho. Ja, ale hlavne on, sa dokonale snaží, aby sme sa k tomu krematóriu približovali čo najmenej.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (6)

Súkromná autoškola má svoje veľké výhody.
Človek, ktorý kráča životom vedľa Vás väčšinou vie, čo môže od druhej strany očakávať.
Pozná Vaše reakcie, číta z Vašej tváre, gest, dokonca predvída, čo urobíte.

Vracali sme sa celkom spokojní.
Kým manžel nezistil, že si doma zabudol svoju brašňu s dokladmi.

Odrazu sa nám ale do cesty postavili policajti.
Opäť sa potvrdilo pravidlo, že sú tam, kde ich najmenej čakáš.

Auto riadil cestou späť manžel.
Ja som už sedela vzadu s deťmi.
Stŕpla som.

Manžel si začal nahlas opakovať jednu a tú istú vetu:
- Nezastavuj nás, nezastavuj nás, nezastavuj...

Bez pohybu som hľadela na policajta.
Pohrával sa s placačkou, akoby sa nevedel rozhodnúť, či áno, alebo nie.

Už som videla ako si to smeruje viac k ceste, našim smerom.

Manžel si stále opakoval svoje.
A ja som vytrvale hľadela policajtovi rovno a priamo do očí.

Prešli sme okolo neho.
Zastavil auto za nami.

Ešte šťastie, že sme si naše čerstvo objavené hypnotizérske schopnosti nemuseli vyskúšať priamo pri udeľovaní našej pokuty.
Nemuseli by sme totiž byť až takí úspešní.