Vedela som to hneď, keď som dnes vošla do našej pracovne.
Mala to napísané v očiach, v nepokojných rukách, v smútku, ktorý ju celú obmotal.
Sedela v kútiku, krehká, akoby stratená.
Stratená, lebo stratila niečo, na čo sa nezabúda. Už nikdy.
Tak ako ja, i ona už vie, kedy je žena najprázdnejšia.
Začala pomaly, opatrne, po chvíli sa z nej valili slová bolesti, slová, ktoré boli navlas totožné s tými, kedysi mojimi. Na chvíľu som videla samú seba, noci, keď som sa zobudila a cítila tú prázdnotu vnútra, lono bez pohybu. Cítila som slzy, ktoré neprinášali úľavu, počula to strašné prečo, ktoré nedostávalo odpoveď, ale cítila i to silné objatie milujúcich rúk môjho manžela, ktorý ma znova a znova, noc za nocou zdvíhal zo zeme a prenášal do tepla nádeje, kým som opäť nebola plná života.
Len s ťažkosťami som odohnala spomienky a vrátila sa späť do prítomnosti.
- Čas to vylieči.-
Vraveli mi vtedy mnohí a ja som tú vetu tak veľmi nenávidela.
Nie nepoviem ju, ani ja som ju vtedy nechcela počuť. Aj keď mali pravdu.
- Ako ste to dokázali prežiť?-
Opýtala sa.
- Ľahké to nebolo, čas išiel tak pomaly, vyliečila nás len správa, že v sebe opäť nosím zázrak. Aj vás to vylieči, uvidíte, musíte len vydržať ten čas, ste na to dvaja, držte sa spolu. Zas bude dobre.
Vzala som fotku svojich detí zo stola a podala jej ju.
- Máte veľkú nádej a ste silná, aj vy budete opäť plná a šťastná.
Budem na Vás myslieť.-
Usmiala sa cez svoj smútok.
V jej očiach som zbadala malú iskričku odhodlania, veľkú silu bojovať a nádej.
Keby som len mala moc, ale musela by to byť najsilnejšia moc na svete, vymazala by som z mysle každej jednej ženy okamih, keď pocítila, čo je to byť najprázdnejšia.
