Kráčam prázdnymi ulicami opustenej štvrte. Cítim sa, akoby som zablúdil v starej počítačovej hre do miest, kde si vývojári s architektúrou nedali veľa práce, pretože nepočítali s tým, že by sa hráči vybrali až ta. Vskutku, na umelom ostrove s rozlohou štyridsiatich hektárov, po ktorom práve kráčam, sa zdá všetko akési neprirodzené a umelé. Rovnaký typ nevzhľadných budov sa opakuje ako v nekonečnej slučke. Snažím sa rozlúštiť, načo pôvodne mali slúžiť, či ako sklady, alebo továrne, poprípade kancelárske budovy, no márne. Obchádzam gigantickú nedokončenú stavbu futuristického nákupného centra. Burina, rašiaca na stavenisku, a korodujúce lešenie napovedá, že to tu takto chradne už nejaký ten rôčik. Ktovie, možno došli investorovi peniaze, no zdá sa, akoby všetko na tomto umelom ostrove čakal rovnaký osud. Sem-tam náhle zastavím a načúvam tichu, akoby som sa chcel uistiť, či ma nikto neprenasleduje. Nakúkam do špinavých okien, či nezachytím čo i len najmenšiu známku pohybu, ale márne. Jedinými obyvateľmi tohto prapodivného miesta sú len vrany, iba im akoby sa tu páčilo, a tak sa tu hojne premnožili. Sú ich plné koruny stromov, prehýbajúce sa pod ich váhou, šelestia vo vetvách, keď sa navzájom prekárajú a vyvádzajú.
Teplota vzduchu sa šplhá k tridsiatim piatim stupňom a ja som celý deň nič nejedol, som slabý ako prútik, ešte pred dvoma dňami ma trápila zimnica. Taký je už život človeka na cestách v juhovýchodnej Ázii, skôr či neskôr si vás otrava jedlom nájde a vy musíte len dúfať, že za dva–tri dni bude po nej, a vy budete opäť pokračovať v ceste. Som tvrdohlavá palica, veď kto by sa už len vydal na pravé poludnie, a s prázdnym žalúdkom, na trojkilometrovú púť. No žiaľ, času nie je nazvyš, tak buď dnes alebo nikdy, cestovný itinerár nepustí. Aj keď väčšina turistov pobudne v Melake jednu, nanajvýš dve noci, ja som sa práve kvôli pomerne dlhému zoznamu pamiatok, ktoré som chcel navštíviť, napokon rozhodol stráviť v tomto prístavnom meste tri noci. Z hlavného mesta Malajzie Kuala Lumpuru je to na autobusovú stanicu v Melake niečo vyše stopäťdesiat kilometrov. Cesta autobusom je lacná a hlavne pohodlná, jednosmerný lístok ma vyšiel na 11 MYR (2,30 eura). Namiesto klasického rozloženia dvoch radov po dvoch sedadlách, autobusy, premávajúce na tejto trase, majú síce rovnako dva rady, no jeden je po dvoch a druhý len po jednom rade sedadiel. Tým, že sedadlá sú väčšie, na ďalšiu radu sedadiel už jednoducho nebolo miesto. Cesta tak bola veľmi príjemná, cítite sa pomaly tak, akoby ste sedeli doma v kresle, už len televízor chýba.
Napravím si padajúce nohavice, upijem si z fľaše vody, a namierim si to na druhú stranu ulice, kde rímsa na stene skladu poskytuje tieň pred krutým slnkom aspoň čiastočne. K mešite Masjid Selat Melaka je to podľa navigácie už len kúsok. A naozaj, už po chvíli zbadám jej lesknúcu sa zlatú kopulu, presvitajúcu cez koruny stromov. Mešita je postavená na koloch mimo pevniny, a tak počas prílivu vzniká ilúzia, ako keby stavba plávala na vode. Sadám si zmorený na lavičku kúsok od mešity, a sledujem nákladné lode, plaviace sa vo vodách malackého prielivu, jedného z vôbec najrušnejších prielivov na svete. Tu, na pobreží, ďaleko od ruchu mesta, netreba ani príliš veľa fantázie, aby človek cestoval v čase. A skutočne, stačí iba trošku prižmúriť oči v poludňajšej páľave, a siluety nákladných lodí si môžete zameniť s portugalskými fregatami, ktoré pred vyše päťsto rokmi na palube s admirálom Afonsom de Albuquerque pristáli v Melake, dobili ju a vládli jej nasledujúcich sto tridsať rokov, až do príchodu Holanďanov. Prítomnosť európskych kolonizátorov obohatila historickú časť mesta o mnohé ikonické stavby, či už radnicu, postavenú podľa vzoru holandského mesta Hoorn, dokončenú v roku 1660, alebo ružový kostolík Christ Church, bez ktorého by asi nebola žiadna pohľadnica z Melaky kompletná. Obe stavby nájdete na Holandskom námestí, v srdci historickej časti mesta, ktoré ponúka pre návštevníkov mnoho turistických lákadiel. V jednom z pouličných stánkov môžete napríklad ochutnať niektorú z miestnych špecialít, napríklad kuracie ryžové gule, ryžové knedle Nyonya, a či, najmä v sparných mesiacoch cendol, ľadový dezert, obsahujúci zelené želé v tvare červíka (vyrobené buď z ryžovej múky, alebo múky zo zelenej fazule), kokosové mlieko a palmový cukor.
Ja žiaľ, aj keď umieram od hladu, nemám na jedlo ani pomyslenie, a tak radšej stúpam po strmých schodoch ku Kostolu svätého Pavla, ktorý bol postavený v roku 1521, čo z neho robí najstaršiu cirkevnú stavbu v juhovýchodnej Ázii. Kostol, respektíve jeho ruina, stojí na vrchole kopca sv. Pavla, neďaleko pozostatkov pevnosti A Famosa. Za výstup na vrchol budete odmenení výhľadom na mesto a pobrežie. Chvíľu mi trvá, kým sa cez dav turistov, fotiacich si výhľad, konečne prebojujem k zábradliu. Už je skorý podvečer, a tak dusno o pár stupňov poľaví. Vetrík od zálivu príjemne chladí na tvári, vychutnávam si ho, akoby mi znova vracal červeň do líc. Rozhodnem sa teda ešte preskúmať aspoň časť z toho mesta, plného tajomných zákutí a histórie, ktoré leží podo mnou. Aj keď je Melaka polmiliónové mesto, historické centrum sa dá prejsť pokojne aj pešky. No pre tých, ktorí „pešibus“ neradi, je tu možnosť odviesť sa jednou z rikší. Povráva sa, že ulice mesta ich križuje až okolo troch stoviek. Miestni vodiči rikší sa doslova predbiehajú v bláznivých nápadoch, ako práve to svoje vozítko čo najnápadnejšie vyzdobiť, a tak získať výhodu pred konkurenciou. Vskutku, najväčšej obľube medzi turistami zo západu sa tu tešia tie s tématikou Hello Kitty, Spidermana a Frozen. Aj keď sekundu váham, či nenasadnúť na Hello Kitty, nakoniec pokračujem ďalej ako vždy, pešky.
Obchádzam Flora de la Mar, repliku jej skutočnej menovkyne, preslávenej portugalskej lode s hmotnosťou 400 ton a dĺžkou 36 metrov, ktorá sa potopila v novembri 1511. Je hlavný lákadlom Maritime Museum, no na moju škodu už je po návštevných hodinách, a tak zamierim k rieke Melaka, aby som sa prešiel po jej nábreží a vychutnal si troška podvečernú atmosféru. Jej brehy lemuje z oboch strán chodník, na ktorom má otvorenú terasu nejedna kaviarnička či reštaurácia. Turisticky najatraktívnejší úsek chodníka sa nachádza na západnej strane rieky od mosta Tam Kim Seng. Historický ráz sa mieša s modernými street art a nájdete tu dokonca Hard Rock Cafe. Ak vás neodradí troška vyššia cena lístka (30 MYR), môžete brehy rieky Melaka spoznať aj z vyhliadkovej plavby loďou, trvá to čosi viac než pol hodinu. Kanál, kľukatiaci sa stredom mesta, je premostený toľkými mostami, že po pár pohároch singapurskeho piva Tiger ľahko podľahnete ilúzii, že ste sa ocitli kdesi v spleti kanálov talianskych Benátok.
No ja na pitku nemám dnes ani pomyslenie, som rád, že môj žalúdok udrží aspoň vodu s citrónom a pár banánov, čo som od rána zjedol a tak mierim na Jonker Street, hlavnú ulicu čínskej štvrte. Okrem reštaurácií, obchodov so suvenírmi, starožitnosťami, až po tie, predávajúce čokoľvek od výmyslu sveta, sa tu každú sobotu a nedeľu koná nočný trh. No dnes je utorok, 30. augusta, deň, kedy zomrel Gorbačov a tak sa len obšmietam okolo obchodíkov a svätýň. Len pár minút chôdze a už prechádzam bránou chrámu Cheng Hoon Teng, je to najstarší čínsky chrám v Malajzii. Chrám píše svoju históriu už od roku 1645 a ja obdivujem najmä jeho vstupnú bránu, dekorovanú obrazom spínajúceho sa draka. Sledujem, ako hlúčiky ľudí v tichosti pristupujú k oltáru, prikladajú si horiace tyčinky k čelu a modlia sa. Ktovie, možno práve niekto aj za dušu posledného vládcu Sovietského zväzu, pána súdruha Gorbačova. Ako turista sa cítim v chrámoch trošku ako nepozvaný narušiteľ, a tak sa radšej pracem čo možno najnenápadnejšie von, späť na ulicu Jalan Tokong, prezývanú aj Ulicou harmónie. Je preslávená tým, že vedľa seba sa nachádzajú mešita, hinduistický a čínsky chrám.
To už postrehnem nad strechami domcov ikonický minaret (pripomínajúci pagodu) mešity Kampung Kling. Pôvodná drevená stavba, postavená indickými moslimami v roku 1748, bola v roku 1872 prestavaná na tehlovú. S malou dušičkou, či mi niekto neskríži cestu, sa vplížim cez bránu do jej nádvoria. Prekvapí ma, že za jej múrmi nájdem bazén, podobný fontáne, na umývanie pre veriacich, ktorý je vyvýšený niekoľko krokov nad úrovňou zeme, a dostanete sa k nemu po piatich schodoch. Zvyšok dňa sa už len motkám ulicami čínskej štvrte, ktorá akoby z oka vypadla tej, ktorá mi učarovala svojimi zákutiami v meste George Town na ostrove Penang. Vskutku, Melaka, možno pre mnohých návštevníkov Malajzie zostáva v tieni jej slávnejšieho dvojčaťa, rovnako koloniálneho a multikultúrneho prístavu George Town, a to je rozhodne škoda. Ak už plánujete cestu do Malajzie, a váš časový harmonogram vám dovolí aspoň deň-dva navyše, rozhodne na Melaku nezabudnite. Ak môžem hovoriť za seba, aj keď spomienka na Melaku vo mne najprv privolá pachuť banánov a citronády, aj tak mi nezhorkla. Práve naopak, je postupom času čoraz sladšia a sladšia.
