Je siedmeho októbra dvetisícštrnásť. Je zválštny čas, vonku je teplo, ale telu je zima. Na teplomeri dvanásť stupňov, ale silný južný vietor, fén duje chlad zo sahary. Ako môže ísť s afrikckej púšte zima? Tažká otázka je vyvrátená fyzickým pocitom. Utorok, dva dni po košickom maratóne mieru. Aké symbolické je behžať mierový maratón pár kilometrov od ukrajinskej hranice, hranice štátu, ktorého, aj ked'vzdialenú, východnú časť okupuje dnes práve šest'desiatdva ročný Vladimír Putin.
Vladimír si dnes vybral voľno, a ako zvestuje Ria Novosti, či ktorá hlásna trúba režimu, po pätnástich rokoch chcel byť v deň výročia svojho príchodu do našej reality sám, v ruskej tajge, minimálne štyristo kilometrov od najbližšieho mesta. V rusku to nie je žiadny problém, o tom som sa už, na vlasnej koži presvečil...
Aj my sme mali Vladimíra, podobného tomu ruskému, ale našťastie nemal takú vojenskú silu a paranoju ako ten ruský a k medveďom utekal častejšie. Ale iných herojov máme požehnane, o tom som však nechcel... Sociálne siete zaplavili bežci, vyrojili, hrdinovia doby, ved behať je dnes spoločensky prínosné. Beháme pre Janka aj Palka, behá aj pán premiér, aj expremiér, aby vládal hrať fotbal, beháme v skupinách, organizujeme sa, platíme poplatky za behy, aby sme si stádovito odbehly vytýčenú trasu. Behá aj Marek Hamšík (snáď som správne napísal meno fotbalistu s výstredným účesom čo naháňa mičudu).
Dav beží, Night runy zaplavili krajinu. A britská mládež sa zabáva ohýbaním Iphonu 6 v predajniach. Svetu (alebo mne vo svete) zrazu chýba niečo, ale nikto nevie čo. Masa si osvojila myšlienky individualizmu. Zástupy zvalcovaly slobodu pohybu. Zrazu sú tu stovky herojov, ved'to písali v časopise, a keď oni, tak aj ja. Na traumatologiach dnes reparujú persilene hnáty, košický heroji pretrhali vlasné telá. Nič nedokázali, nad nikým nezvíťazili, ale okolie hovori:”respect, ty si to dal”.
Boli tu behy, komorné, uzavreté, a tažké. Jedným s nich bol aj Memoriál Ing. Jozefa Psotku.
Nebol to pretek, bola to komunitná záležitosť, stretnutie skupiny ľudí, ktorý si majú čo povedať aj bez slov. Tatry sú v októbri nahé, namrznuté a vyfúkané, počasie je nemilosrdné. Beh bol dvadsať rokov doménov melancholických outsiderov, tichých zblúdilých duší, ktoré milujú slobodu, bežia, lebo vládzu a nikto ich neobmezuje, a neprenasleduje. Doba sa zmenila, Vladko Launer a ostaný súputníci však nie.
Podobne je na tom apple, na Poštovej ulici v Piešťanoch na okoloidúcich hľadí dávno mrtvy Steave. Latku dizajnu svojich produktov nasadil tak vysoko, že ju dodnes, zatiaľ, konkurencia neprekonala, ale je evidentné, že strácajú dych. Mac booky aj iMacy su roky identicke, tablety a telefony sa pomaly ohybaju v mori konkurencie, jedna, resp daľšia éra sa končí... Sliezsky dom má štvorhviezdičkový štandart, na Gerlach, nech sa páči, aj selfie s vodcom....
Rovnako živelné, a krásne boli prvé ročníky behu na chopok: Ešte tu bol fenomén Jožka a Kosky. Aj to je už fuč. Svet sa mení, a je na každom jednotlivcovi, ako sa s realitou vysporiada. Apple počítače a telefóny zatiaľ neopustím, lebo lepších nateraz niet, ale na bežecké preteky už zrejme nepôjdem, veď behám len dvadsať rokov .... (a mám tridsaťosem)
