Cesta jednoduchšia ako na koniec Bratislavy. Raz som ju absolvoval peši tam aj nazad (10.12.1989), dnes by som to kvôli žiadnemu politikovi neabsolvoval. Do Hainburgu sa dá dostať všetkými možnými dopravnými prostriedkami, zvolili sme spoj 901 spod Mosta SNP. V Hainburgu niet kde zablúdiť, cestu na hrad nájde každý aj bez pýtania a po nenáročnom výstupe, či už pôjdete od Viedenskej alebo Uhorskej brány, do pol hodinky ste hore aj s malými deťmi.
Vstupujeme do hradu bránou otočenou na západ. Ak zvolíte cestu autom, zaparkujte ho pri futbalovom štadióne a takouto širokou cestou ste hore za desať minút. Ja vysypaná makadamom, dosť strmá a cestou dolu aj vhodná na to, aby ste spadli na zadok. Od Uhorskej brány vedie hore široký asfaltový chodník okolo cintorína, potom prejdete na lesný chodník striedajúci sa so schodmi a ste hore.
Oproti hradnému kopcu Schlossberg je o niečo vyšší Braunsberg so stopami po keltskom hradisku. Zo strany od mesta je novopostavená keltská veža, vrch je tiež hojne navštevovaný. Ktosi mi vravel, že tam je, alebo bolo letisko pre vetrone, tvrdiť si to však netrúfam.
Hradné nádvorie je mierne zvlnené, rastie na ňom niekoľko desiatok stromov, akurát vhodných na to, aby vytvorili dostatok tieňa, ale nezakrývajú výhľad na rozmery celého areálu. Keď sme vstúpili na nádvorie, prvé čo ma napadlo bol bedminton a frisbee.
Fragment architektúry okna zamurovaný do hradieb. Schlossburg v 16.storočí dobili Turci a časť hradieb bola zničená, toto je možno pozostatok z tých premien.
Z tých stromov na hradnom nádvorí prevažovali duby, ale našiel som aj krásny „frňákovník“ z Werichovych Troch veteránov, plánku hrušky, kde plody rastú Newtonovy napriek. Neochutnal som, lebo- ktovie.
Na hrad si spravilo výlet zopár skupiniek ľudí, myslím, že pol na pol domáci a Slováci. Na žiaru reflektorov tieto dve dievčatá čakať nepotrebujú.
Mestečko nad Dunajom.
Okolo celého hradu sa dá pohodlne prejsť po širokej terase.
V južnej časti hradného areálu je zázemie pre spoločenské podujatia, ktoré sa tu konajú. Medzi inými aj Hradné hry Hainburg. Je tu pohodlne sedenie so zopár stolmi, to zavreté je možno bufet, neviem. Na hrade nie sú toalety, čo plány na dlhší pobyt možno trochu obmedzuje.
Zbytky hradného paláca. V roku 1252 sa tu (v kaplnke sv. Pankráca, ktorú som neviem prečo jednoducho zabudol odfotiť) devätnásťročný Přemysl Otakar II oženil s o dvadsaťtri rokov staršou Margarétou, sestrou rakúskeho a štajerského vojvodu Fridricha II z rodu Babenbergovcov. Bola to svadba politická, Babenbergovci nemali mužského dediča. Mocenské ambície Otakara boli ukončené na nie až tak vzdialenom Moravskom poli. Touto porážkou v roku 1278 otvoril cestu Habsburgovcom najprv na rakúsky trón, neskôr na európsku politickú scénu. Mimochodom, druhý krát sa Otakar ženil na Bratislavskom hrade roku 1261, zobral si vnučku Bela IV Kunigundu. Predtým pápeža požiadal o rozvedenie jeho manželstva s Margarétou, ktoré nebolo nikdy naplnené.
Jedna z mnohých veží mestského opevnenia Hainburgu, je mierne naklonená, lepšie to vidieť z opačnej strany, z tejto je krajšia. Mestské hradby sú údajne najzachovalejšie a najcelistvejšie v strednej Európe.
Viedenská brána je zase vraj najmohutnejšia mestská brána v Európe. Vo vnútri je Múzeum karpatských Nemcov, tabaku, regionálne múzeum a pod. spodnú časť dal postaviť Fridrich II, vrchnú Přemysl Otakar II.
Jeden z dvojice rytierov strážiacich vstup do mesta cez Viedenskú bránu.
Ako sa mestečko zvažuje k Dunaju, približujeme sa k najmladšej z mestských brán, k Rybárskej (Fischertor).
Od rieky je brána mohutnejšia, malá kaplnka vpravo je z roku 1780 a venovaná je obetiam tureckých vojen.
Severozápadný roh hradieb spevňuje Vodná veža, už sme pomaly v miestach, odkiaľ je bližšie na Braunsberg ako na Schlossberg, vraciame sa teda na námestie k autobusu. Však ten druhý kopec mi snáď tiež neutečie. Z Bratislavy sme boli preč štyri hodiny, stihli sme aj pivko na terase (stálo približne toľko ako dva spiatočné lístky spod Mostu SNP), takže nevidím dôvod sa tam ešte nevrátiť. Vrelo odporúčam.
