César Martinell sa špecializoval na poľnohospodárske stavby, ktoré projektoval pre vinárske a poľnohospodárske družstvá. Modernista ovplyvnený Gadího dielom ostal verný tradičným architektonickým technikám, používal osvedčený miestny materiál a výsledkom je objekt, ktorý pripomína funkčnosťou mestskú tržnicu z prelomu minulých storočí. Vzhľadom však rovnako pripomína gotickú sakrálnu stavbu, vzdušnejšiu od svojich vzorov, štíhlu iba tehlovými piliermi a oblúkmi. Preto ten názov-les catedrals del vi.
Deväťdesiattisícové mesto Sant Cugat sa prudko rozrástlo iba v posledných dvoch desaťročiach. V roku 1900 malo len 2120 obyvateľov, o päťdesiat rokov neskôr necelých sedemtisíc. Za tridsaťpäť rokov sa počet obyvateľov navýšil viac ako päťnásobne (1986 a 35302 obyvateľov). Vtedy už musela byť táto družstevná vínna pivnica viac a viac pohlcovaná novou zástavbou. Neviem dokedy slúžila svojmu pôvodnému účelu, Katalánci však majú k svojim technickým pamiatkam zrejme vyvinutejší vzťah a ktovie, družstvo možno dodnes existuje a stavbu vlastní. Nezisťoval som počas toho týždňa, čo som bol v Sant Cugat bližšie informácie. Dokonca som ani nebol dnu. Objekt slúži ako múzeum, prístupný je iba v sobotu a v nedeľu a aj keď som mal možnosť, dnu som napokon nevstúpil. Bolo toho veľa za ten týždeň. V samotnom Sant Cugat a hlavne v Barcelone. Hádam nabudúce.
Pri tomto druhu pamiatky, nedá mi nemyslieť na Slovensko. Jednak na aktivity združenia Čierne diery, ktoré sa venuje, okrem iného, aj industriálnym pamiatkam na Slovensku. Propaguje ich, vyhľadáva a snaží sa všemožne o záchranu aspoň niektorých z nich. Lebo všetko nezachránime, to je dnes jasné. Ich publikácia Čierne diery- Priemyselné pamiatky a zabudnuté miesta Slovenska, je výčitkou nedávnej minulosti a apelom do budúcnosti. Veľmi im fandím a verím, že sa im bude v tejto aktivite dariť. Publikácia neohuruje iba výbornými fotografiami a grafikou. Kľúčový je podmanivý a krásny text, ktorý by mal byť v podobnom kontexte vštepovaný do povedomia miestnych. Dnešné hladové doliny boli priemyselné centrá, progresívne a prínosné pre celý región. Tí ľudia majú byť na čo hrdí, len keby sa to naučili uvedomovať si. Aj pre toto Čiernym dieram fandím. Takéto aktivity, ak ich dokáže niekto pochopiť, pre región môžu mať omnoho väčší význam ako smiešne výjazdové zasadnutie vlády s omrvinkami pre kanalizáciu či ihrisko. Aj to len pre politicky spriaznené lokality.
Druhým dôvodom, prečo som si v Sant Cugat musel smutne spomenúť na Slovensko, je samotná funkcia stavby a dôvod jej vzniku. Martinell ju pre miestne družstvo vinárov postavil v roku 1921. Združstevňovanie, najprirodzenejšia forma kooperácie malých producentov, založené na poctivom podnikaní a spravodlivom participovaní na spoločných aktivitách, má svoje korene aj na Slovensku. Tri mesiace po vzniku vôbec prvého spotrebného družstva na svete (anglickí tkáči v Rochdale), zakladá vo februári 1845 Samuel Jurkovič v Sobotišti Gazdovský spolok- úverové družstvo. Slovensko, akokoľvek si mnohí myslia, že nemalo svoju históriu počas monarchie, držalo svojim rytmom krok s každým spoločenským a priemyselným vývojom v Európe. A neraz, práve v dnešných hladových dolinách, ten krok v priemysle aj určovalo.
Zámena dobrovoľnosti a slobodnej voľby za kolektivizáciu a zoštátňovanie mala ďalekosiahle dopady na spoločnosť. Ak si niekto nevie či nechce vedieť uvedomovať vlastnú históriu, stáva sa ľahostajným. Nielen k tej histórii a jej hmotným artefaktom v podobe (aj) technických pamiatok. Ľahostajným a nevedomím ostáva aj voči súčasnosti a budúcnosti. A takto vybavený, nevedome deformuje túto krajinu. Jej pamiatky, jej pôdu, lesy aj vody. Jej pamäť aj jej zabúdanie.
