Nezvyklý priestor má napriek havarijnému stavu svoju atmosféru. Naposledy sa s rekonštrukciou rátalo niekedy v roku 2008, zámer sa nepodaril a tak stále platí dátum poslednej rekonštrukcie- 1942. Vernisáž s prítomnosťou vyrušeného holuba, ktorý nemohol sám označkovať všetky tie kachličky. Výstava s dekoráciou plesnivých stien, zdevastovaných svetlíkov, odutých omietok a dier v bazéne (preto tie palety v ňom) sa vydarila.
Expresívne ladené, väčšie plátna, nachytali intímnosť menších akvarelov s citlivými, často osobnými námetmi, pozastrkovanými občas aj za zapožičanú bujnú zeleň. Voľný priestor medzi plátnom a skupinkou akvarelov nezíval prázdnotou. Pohyb po úzkom okraji bazéna, nebezpečný aj pre suchú nohu, dokázal udržať diváka v určitom napätí a bol sám o sebe dôvodom pre viacnásobný okruh okolo vystavených diel. Po druhom či treťom takomto okruhu si zrazu všimnete obrázok, ktorý ste predtým prehliadli a vyberiete sa hľadať ďalšie. Myslím, že hádam dve stovky ľudí, ktorí sa prišli na výstavu pozrieť, odchádzali s veľmi dobrým dojmom. Hádam viac ako polovica boli rovesníci autorky a s najväčšou pravdepodobnosťou bol pre nich zážitok už len to, že sa dozvedeli o existencii plavárne, o ktorej doteraz možno ani netušili.
Mesto prejavilo snahu tento priestor zachrániť a navrátiť mu pôvodné využitie. Sú problémy s vysporiadaním majetku a podobne. Mesto ale, tak ako celá naša spoločnosť, neuvažuje o ničom inom ako o prenájme kúpeľov investorovi. Myšlienka, že by obec či štát prevádzkoval niečo aj napriek strate sa akosi nevie u nás uchytiť. Je to škoda, pretože aj veľmi hrubý a neodborný odhad nákladov, potrebných na rekonštrukciu tohto priestoru, aj s bytmi nad plavárňou nepredstavuje viac ako náklady na postavenie sto metrov diaľnice. Nech sto dvadsať, aj s desaťročnou prevádzkou, no a čo? Kam nás dovedie sto metrov diaľnice? Nikam, ak sa nevieme od ničoho odraziť.
