Priznám sa, štipľavé som v minulosti dvakrát nemusel. Akosi mi vadilo, ak pre príliš pálčivý pocit nemôžem vnímať, čo v skutočnosti jem. Veď aj preto je kapustnica uvarená štandardným spôsobom; všetkého, aj pálivého, je tam tak akurát a chuťovo vyhovuje každému. Len pre tých, ktorí sú vďační za každú vyhŕknutú slzu, pre tých, ktorí zrazu prehovoria jasnejším hlasom potom, ako sa im zaručene uvoľnia dutiny, pre tých všetkých bude opäť nachystané čosi zo Scovilleho stupnice pálčivosti paprík a chilli papričiek. Každý má možnosť výberu a každý si zodpovedá sám za to, ako intenzívne si na nás po pár hodinách spomenie ešte raz a zaslzí opätovne. Ale čo už, patrí to k životu.
K životu patrí aj zmena chute a potom, ako som vždy odmietal barbarsky a bez fantázie prekorenený guláš, či prekrývanie pachutí práve korením, siaham po chilli čoraz častejšie. Nie tak intenzívne, aby sa mi spomienky na sústo vracali v podvečer či ráno. Výnimočne, stane sa aj to. Ale v pohode strávený deň varením, ochutnávaním, dochucovaním a porciovaním vlastného diela, vyvoláva spomienky tak intenzívne, tak vrúcne a príjemné, že samotné chilli by to nezvládlo. Potrebná je najvzácnejšia ingrediencia- spoluúčasť priateľov. Pri varení, ale aj pri snorení po hubách a zháňaní všetkého možného, čo k vareniu potrebujeme. Od dreva na kúrenie, cez kotle v ktorých sa varí, občerstvenia, ktoré si pilný Chilli team zaslúži až po tú poslednú štipku, aby ste naozaj zaslzili spolu s nami. Skutočne sa na Vás tešíme.
(obrázky sú zoradené naopak, odkedy sa zmenil spôsob ukladania blogu a fotografií doň, robím to prvý krát. také nervy aké som zažil pri tom neprajem nikomu. hádam len tomu kto to vylepšil)
