Neviem koľko krát som Rozprávky o psíčkovi a mačičke prečítal, určite však viem, že to bola prvá kniha, ktorú som prečítal sám. Muselo to byť v lete medzi prvým a druhým ročníkom základnej školy, v mojom prípade teda v roku 1968. Je to zvláštne, ale pamätám si, ako nám mama hovorila na jar toho roku, že máme nového prezidenta (Antonína Novotného vystriedal Ludvík Svoboda) a že ľudia sú plní očakávaní. Vtedy som tomu samozrejme nerozumel.
Asi tak, ako kočička nerozumela tomu, prečo sa bude sláviť 28. říjen a na každom dome by mala byť zástava. A pejsek jej to vysvetlil. Že predtým bola strašná a dlhá vojna, ľudia trpeli a boli nešťastní, mali sme neschopného císaře pána a celé to bolo zlé. A tak po vojne ľudia toho císaře pána poslali preč a teraz máme dobrého pana presidenta a ľudia sú konečne spokojní. A preto si to treba pripomínať.
Včera sme náhodne s manželkou v kníhkupectve objavili Čapkove Rozprávky o psíčkovi a mačičke (Eastone Books, 2023), tak sme ju zobrali pre vnuka, ktorý je približne v mojom veku z leta 1968. Manželka ju doma otvorila a začala si nahlas čítať názvy kapitol. Mylne som sa domnieval, že prvá je tá o torte a poznamenal som, že ich je desať. Prvá nebola o torte a rozprávok je iba deväť. Nedalo mi to. Pozrel som si obsah, názvy jednotlivých príbehov mi nenapovedali, čo by tam asi mohlo chýbať. Až takú fotografickú pamäť nemám.
Rozdiel som našiel až na internete. Naozaj ich bolo desať a v pôvodných vydaniach (prvý krát v roku 1929) treťou v poradí bola kapitola „Jak pejsek s kočičkou slavili 28. říjen“. To by vysvetľovalo, prečo si pamätám fakt, že v novom vydaní jeden príbeh chýba. Nijako som sa však nedokázal rozpamätať, že by som toto o psíčkovi a mačičke čítal. Čo čert nechcel, alebo chcel, našiel som doma vydanie z roku 1968 (Mladé letá, preklad Krista Bendová). Nie je to tá kniha, ktorú som ako dieťa mal u rodičov, s najväčšou pravdepodobnosťou je to však to isté slovenské vydanie. A obsahuje tých istých deväť príbehov, ako vlaňajšie vydanie. A tak som hľadal ďalej a v recenziách k novým českým vydaniam, našiel som takúto odpoveď:
Nehynúca klasika
Klasika, ktorá nesklame. Čeština pre 5,5 ročnú nie je problém. Vydanie obsahuje aj rozprávku do roka 1989 z knihy vylúčenú. Tá teraz dcéru baví najviac.
A wikipédia o Čapkovej nehynúcej klasike to potvrdzuje. Pripomienka 28. októbra bola po roku 1948 nežiadúca. Stále samozrejme neviem, či toto dodržali všetky české a slovenské vydania v období 1948 až 1989 (prečo mám zafixovaných desať príbehov?) a tak isto neviem, či nevyšla aj v slovenčine pôvodná verzia po roku 1989.
V každom prípade, domnievam sa, že je to podlžnosť voči Josefovi Čapkovi aj voči 28. októbru a tomu, čo tento deň, aj pre súčasné Slovensko, znamenal a stále znamená. Aj keď v preklade z roku 2023 sú len minimálne štylistické odchýlky voči tomu z roku 1968, vyzerá to, že tento slovenský vydavateľ si veľa námahy nedal a nezadal prekladateľke Silvii Rybárovej pracovať na originálnej verzii originálu. A možno ani on sám nevedel, že jeden naozaj krásny a edukačný príbeh v knižke chýba. Je to škoda.
Obidve vydania majú podlžnosť voči čitateľovi. Rozdielnu v príčinách, totožnú v konkrétnosti. Chýba tam edičná poznámka, prečo je čitateľovi predkladané oklieštené dielo. Pri vydaní z roku 1968 je to hádam aj jasné. Cenzúra nebude predsa pripomínať, prečo a čo z pôvodného diela odstránila. Pri vydaní z roku 2023 môže ísť o čokoľvek z rozmedzia od nevedomosti po zámer. Ťažko posúdiť a vnímať sa to dá len a len negatívne.
Napriek tomu verím, že Viktorovi sa knižka bude páčiť tak ako kedysi mne. A že z neho vyrastie človek, ktorému floskuly o „kultúre slovenskej a žiadne inej“ budú píliť uši tak ako mne. Že uvidí aj v nepatrnom detaile obrovský rozdiel medzi kultúrou národa a „kultúrou národa“ a že každé takéto ochudobnenie má dopad na rozhľadenosť, sebavedomie, na rozvíjanie kritického myslenia a schopnosti čítať s porozumením.
Pejsek a kočička ukazujú psíčkovi a mačičke ako sa to robí, napríklad aj v tej Stromovke. Máme čo dobiehať a buďme vďační za to, že máme koho.
