Akoby nestačilo, že odkedy petrolejky a sviečky v našich domácnostiach začali nahrádzať žiarovky pána Edisona, približovala sa oná chvíľa- stačí mať zaplombované hodiny a je z vás platca koncesionárskych poplatkov. Nech je už naša mentalita, životná filozofia či vzťah k oným médiám akýkoľvek, platiť musíme všetci. A že sú určitým skupinám priznané výnimky či zľavy, tiež to len dokazuje skutočnosť, že pre drvivú väčšinu je to jednoducho povinnosť zo zákona. A čo je raz povinnosťou zo zákona, to sa veľkej popularite neteší.
Povinnosťou zo zákona na druhej strane určite nie je skvalitniť vysielanie, to sa predsa nedá nijako odmerať, dokázať, ociachovať; buchnúť sa do pŕs a skríknuť- aha, dokázali sme to! Koľko ľudí toľko chutí, a fajn, že to tak je. Aj kvalitná práca má svoje rezervy, všetko sa dá ešte vylepšiť, ale programová skladba, jej kvalita? Ako to chce pán Mika urobiť, ako nás o tom, že to urobil chce presvedčiť. Ak je to otázka iba peňazí, znamená to, že čím viac zaplatíme, tým bude program lepší? Figu borovú.
Verejnoprávne média sú už dávno vo vleku komercie a tak maličké teritórium ako je Slovensko sa z toho nevyvlečie. Zlatá éra bratislavských pondelkov je za nami, obdobie nedostupnosti iných žánrov tiež. Časy, keď väčšina divákov kladne prijala sfilmovanú klasiku našich či svetových dramatikov skončila vtedy, kedy sa dostupným stalo aj iné. Kvalita sa presunula do filmových klubov a ani to si nedovolím tvrdiť jednoznačne. Čo je kvalitou pre mňa, to môže oprávnene desať iných divákov poslať do hája. Je to moja aj ich voľba. Ale práve tá komercia nás už natrvalo rozdelila na skupiny rozdielne orientovaných divákov. O niektorých zámeroch, ktoré napokon nevyšli tak, ako sa to od nich očakávalo, sa zvykne hovoriť, že na začiatku bol dobrý úmysel. O úmysloch hollywoodskych producentov sa nedá povedať ani to. Zvalcovali to krížom krážom vedome za účelom zisku. Vytvorili si cieľovú skupinu a diváka rozdelili ako pri cikpauze autobusového zájazdu; muži hentam a ženy opačne (a určite vymysleli ešte zo dvadsať podskupín a tým servírujú niečo podobné, len v inom balení). Filmy a seriály už nie sú pre vekovú skupinu.
Komerčná televízia ktorej pán Mika istý čas šéfoval, spustila nedávno svoj tretí kanál, ten je vraj určený napríklad aj mne. Nuž nie je, tak ako ten druhý nie je určený manželke. Oni sú všetky tri určené zarábaniu peňazí, ničomu inému a nič proti tomu nenamietam. Takto sa to k nám spoza mláky dovalilo a takto to približne rovnako funguje aj inde.
Televízia nie je samozrejme nejaká filmotéka, malo by ísť hlavne o spravodajstvo, publicistiku, prenosy, v prípade verejnoprávnej televízie dajme tomu aj o vzdelávacie a osvetové programy. Tu už ale trošku váham, či je to naozaj tak. Naozaj potrebujeme vysielanie pre národnostné menšiny, teda, potrebujú ich ony? Dal si už niekto námahu a zisťoval, či niekoho od Dunajskej Stredy zaujíma ako sa darí zemiakom na Spiši? Práve pri dnešnej dostupnosti informácií cez kábel, satelit a internet, cez mestské a miestne televízie potrebujú u nás žijúce menšiny všeobecné či regionálne spravodajstvo vo svojej materčine? Ak to vyplýva z nejakého zákona, má ešte opodstatnenie na tom trvať? Myslím, že miesto zvyšovania koncesionárskych poplatkov by bolo osožnejšie finančne podporiť práve lokálne televízie, celoplošne na celom Slovensku. Keď pre nič iné, aspoň pre tú zvýšenú zamestnanosť po regiónoch. O zvýšenej sledovanosti môže začať pán Mika snívať vtedy, až skvalitní vysielanie. Preriedenie nízko sledovaných programov by mu v tom určite pomohlo, na čo nemám dosť peňazí, to si predsa nemôžem dovoliť. Ak si niečo nemôžem dovoliť, musím sa vedieť stotožniť s tým, že to nutne nepotrebujem. A ak to nutne nepotrebujem, nepotrebujem na to míňať peniaze, hlavne nie tie, ktoré nemám.
