A tak v tom väzíme spoločne ďalej. Už poldruha roka. V sračkách bez dôkazov a s dôkazmi s hodnotou stratených fekálií. A aj o tú je záujem. Aj záporná hodnota je hodnota, len s ňou správne naložiť. A tak si fekálie medzi sebou prehadzujú tí, ktorí sa snažia (v znení tej múdrosti o stratenej moci) z chodníka zdvihnúť aspoň čosi. Avšak, ak bájny Midas takmer zomrel od hladu kvôli tomu, že čoho sa dotkol menilo sa na zlato, im hrozí smrť len preto, že čoho sa dotknú, z toho je veľké makové. Z Midasa však plynulo jasné poučenie, škoda že do neznáma.
22. marca 2018 malo byť všetko inak. Vtedy sa malo ak nie rozhodnúť, tak sa aspoň posunúť k rozhodnutiu. Na chodníku boli pohodené len Ficove bludy o čadičových kockách. Všetko ostatné bolo na správnych miestach. Nie náhodne, nie podsunuté a zrežírované niekym. Najlepšie to vedia tí, ktorí boli z režírovania obviňovaní. Mohli sme sa vtedy stokrát kopnúť, mohli sme vzápätí urobiť sto kotrmelcov. Ale nikdy by nikto vtedy nesiahol tak hlboko a nízko len preto, že sa mu hodia cudzie vychladnuté výkaly. Teraz sa už ich stopy a pachu nezbaví (však on sa niekto dotknutým cítiť bude, prehadzovalo sa to všetko dlho a cez množstvo rúk). Lebo ten kto dyzentériu rozniesol, ten má ruky umyté prvý a o hygiene sa mu básni a poučuje jedna radosť.
