Má to ťažké, taký kôl v plote. Nech už vládny špeciál nalieta osobokilometrov nad akúkoľvek požadovanú normu, bude to o jedinej osobe a o jedinom cieli. Sedieť za kniplom v kokpite a zároveň viesť vozidlo s nápisom Follow Me.
Článok Pavla Hardoša „Za politického prezidenta“, napomínajúci pravicu, že by nemala nútiť voliča vyberať si medzi kandidátmi bez jasných politických programov, je pre Fica medveďou službou. Hardoš sa v úvode všeobecnými argumentmi tak úpenlivo snaží dostať pod kožu Milanovi Kňažkovi, že nutne urobil politický píling aj Ficovi. Poukázaním na politickú minulosť občianskeho kandidáta, snaží sa nemotorne predostrieť apolitickú budúcnosť kandidáta straníckeho:
„Z toho dôvodu nemôže byť napríklad Milan Kňažko dobrým kandidátom. Nevolíme symbol turbulentného politického života rokov 90. ani živý exponát novembra 89. Politika navyše nie je herectvo, tu sa nedá zhodiť kostým a prijať nové roly celkom bez zreteľa na roly predchádzajúce.“
„Bez zreteľa na roly predchádzajúce“ je facka kandidátovi, ktorý sľubuje odchod z predsedníctva svojej strany (neviem či sa vzdá aj členstva) v prípade, ak bude v prezidentskej voľbe úspešný (prezident sa musí vzdať straníckej politiky, uviedol R.F. 19.12.2013).
Aby Fico, na prahu päťdesiatky a v dvojroly predsedu vlády a strany, zmazal zreteľ na rolu Fica dvadsaťtri ročného, čerstvého člena KSS, ostáva pri konštatovaní, že v novembri 89 si nič podstatné nevšimol. K žiadnej zmene podľa neho nedošlo, preto môže bagatelizovať svoje následné rozhodnutie. Stranícku knižku odovzdal a mieni tak urobiť aj na sklonku marca, ak bude úspešný. Politické presvedčenie mu však ostane hlboko vryté v hlave, pretože on tým živým exponátom agilného jedinca sklonku rokov osemdesiatych je natrvalo. V hlave preto, lebo do sŕdc dvadsať ročných sa niečo také vrývalo v exponovanejších dobách zásadných rozhodnutí, kedy ľavicové presvedčenie nieslo so sebou riziko perzekúcie a podozrievania. Nie v pohodlnej nude karieristov roku 1987, účelovo vstupujúcich do zahnitého systému s nejasnou a naivnou predstavou, že oni sú tá generácia, ktorá niečo očistí zvnútra. O tom si nemusíme nič nahovárať, hádam len to, že srdce sa môže umúdriť, ak mu to hlava dovolí. Naopak nie.
Hardoš narátal Kňažkovi členstvo spolu v piatich stranách. Rozdiel medzi piatimi bývalými členstvami Kňažka a troma aktívneho politika Fica (KSS, SDĽ, Smer- SD) je zreteľný, v zásade ale nič nehovoriaci. Z časti preto, lebo Kňažkove členstvo sa dá zúžiť na štyri partaje, keďže SDK zanikla svojim vynúteným rozdelením a z časti preto, lebo v samotnom Smere poľahky nájdeme všelijakých cezpoľných, platiacich členské príspevky postupne od KSS cez VPN, HZDS, SDĽ, ZRS, SOP, HZD, SNS...
Turbulentné neboli iba roky deväťdesiate, ako naznačuje autor, rozvíriť politické dianie a zosnovať prezieravé sťahovanie straníckych knižiek dokázal Fico aj o desaťročie neskôr. Hardoš sa domnieva, že definitívnym víťazstvom nad mečiarizmom bude voličove odmietnutie anachronizmu a nebude voliť za prezidenta niekoho len preto, že symbolizuje príbeh z minulosti. Lenže kandidát musí mať minulosť, ak sa po ňom nežiada iba cupitanie po móle v dvojdielnych plavkách a obligátne miery 90- 60- 90. Ak by tú minulosť nepotreboval, stačila by mu snaživá prítomnosť a návrat k voľbe prezidenta parlamentom. Tam by naozaj obstálo vďačné vrece zemiakov, aktívny palec vztýčený do ohlúpnutého fóra. Takú hodnotu by mal takto získaný mandát, poľahky by sa vyberal kandidát strane, ktorá má pohodlnú väčšinu.
Nie je to tak. Strana s pohodlnou parlamentnou väčšinou sa dostala do zajatia svojej minulosti a prítomnosti zároveň, do predchádzajúcej aj súčasnej role pohrobka mečiarizmu.
Strana s 83 poslancami, majúca proti sebe opozíciu neschopnú dohodnúť sa, ako majú byť zapreté dlane pri správnom kľukovaní; strana disponujúca predsedom, ktorý sa po tisícke kľukov hádam ani nezadýchal, si netrúfa postaviť proti omnoho slabším kandidátom nikoho iného, iba svojho predsedu. Strana jedného muža totiž nikoho iného nemá. A to aj napriek stabilnej podpore približne dvoch pätín voličskej základne, pretože drvivú väčšinu tých voličov strháva na seba jeden muž. Dlhočizný plot, ťahajúci sa od Kútov po Sninu, kľučkujúci poza Bratislavu, drží pokope jediný kôl. Okresaný, obrazne povedané, osemdesiatimi troma snaživými sekierkami na mohutný hranol spoločného totemu, nabáda k rituálnemu tancu okolo neho (boj o figurínu v parlamente). Hrubé brvno, surová guľatina skotúľaná spod hory, inovovaná do ostrých a omnoho jasnejších hrán. Drôt našponovaný cez tie ostré hrany, vytyčuje tiež omnoho jasnejšiu budúcnosť ako hrčavá guľatina. Zreteľnejšie vymedzuje kto je za plotom a kto mimo neho.
Mečiarova hasnúca iskra potrebovala práve tie mocné pľúca, ktoré sa len tak nezadýchajú. Nerozjasnela sa však postupným dúchaním, úplne zhasla vsatím do systému Smeru a ostalo z nej len studené, zvlhnuté a bezcenné práchno. Bezcenné z pohľadu pôvodného majiteľa, veľmi preceňované majiteľom novým, sociálnymi demokratmi a ich predsedom. Voličská základňa, ktorá k nim prešla zo všetkých zaniknutých „one man show“ strán, môže vytvárať zdanie sily. Ale tak ako je reťaz pevná podľa najslabšieho ohnivka, najslabším ohnivkom strany združenej okolo jedného vodcu je ten vodca sám. Je jediný kto rozhoduje, jediný môže utrpieť prehru.
Tá masa, ktorá je za jeho plotom, je disciplinovaná, počká si na inštruktáž a vykoná zväčša všetko tak, ako je po nej požadované. Zvyšok, rozutekané opozičné stádo a stále veľká mlčiaca „väčšina“, je v tejto chvíli nevyspytateľná veličina, o ktorej nikto s určitosťou nevie, ako sa zachová v prvom, rozhodujúcom kole prezidentských volieb. Je veľmi ťažké si predstaviť, že sa približne milión z nich zhodne na tom, že ČA.HRU.KI.KŇA.PRO. im vyhovuje. Jediné čo ich môže popchnúť k spolupráci, je čímkoľvek zdôvodnený odpor voči Ficovej osobe a Smeru. Teda to, čo Fico najviac svojim protikandidátom vytýka. Že svojou snahou o prezidentský úrad s lacným heslom „lebo Fico“ (podľa Hardoša, bez jasného politického programu) a prípadným úspechom vo voľbách, zasievajú už dopredu budúci nesúlad medzi vládou, parlamentom a prezidentom. Stav, ktorý tu v súčasnosti nie je. A že tu taký stav nesúladu teraz nie je, to považuje za svoju zásluhu.
Rovnako za svoju zásluhu môže považovať aj druhú stránku tohto stavu, združený odpor voči nemu. Ako je ten odpor veľký, to prezradí práve to prvé kolo. Účasť v r. 2004 nepresiahla ani 48%, o päť rokov bola ešte nižšia, len 43,63%. Po debakli SDKÚ s Kukanom o druhé kolo (2004) prejavilo záujem iba 43,5%, súboj Gašparoviča s Radičovou zvýšil účasť na 51,67%. Čím vyššia oproti minulosti bude účasť v prvom kole 15.marca, tým viac to bude signalizovať rozmer toho odporu a zároveň, že konglomerát ČA.HRU.KI.KŇA.PRO. predsa len obsahuje nejakú zložku, ktorá má šancu na úspech aj v druhom kole. Preto je účasť v prvom kole tak dôležitá a veľa napovie. Minimálne toľko, ako vysoko nadpriemerná účasť v obidvoch kolách volieb do VÚC v banskobystrickom kraji. Čím tesnejší bude rozdiel medzi pravdepodobným víťazom prvého kola Róbertom Ficom a jeho protikandidátom, tým viac voličov priláka kolo druhé. Naozaj rozhodujúce je až to druhé kolo. Zomknuté stádo za plotom sa už zomknúť viac nemá kde. To rozutekané, pri troche šťastia a chcenia spôsob nájsť môže. Ako obyčajne, oboje má v rukách každý volič, len on vie čo chce a s čím je spokojný.
