Doteraz, Cyrilo-metodský sviatok mal vždy bližšie ku viere ako k politike. Viac ho zneužívalo zideologizované umenie, frázy o jeho význame nevyčnievali z fráz o iných sviatkoch a udalostiach z našich dejín, ani tých nie, ktoré sa na počiatku novoveku odohrali aj na hrade Devín.
Začalo to na Juraja v dávnom roku 1836, kedy si asi poldruha tuctu chlapcov rôzne mená popridávalo. A tak nám vznikli Velislav aj Pravoslav, Bojislav či Dobroslav, spoznali sme Horislava aj Ctiboha a celé to spísal neskôr Miloslav, predtým známy len v kruhu svojich kamarátov ako Jozef Hurban. Chlapci si zaspievali hymnické piesne a potom išli do krčmy a potom nemali na útratu. Také milé, také ľudské, také normálne, ak si priznáme, že išlo o študentov, zväčša sedemnásť, osemnásť ročných a ich pedagóg, Ľudovít Štúr, mal dvadsaťjeden rokov. Milé, pochopiteľné a ľudské. Takto to opísal, o ľuďoch z mäsa a kostí, nie o bezpohlavných ikonách, Pavel Dvořák vo svojej Štvrtej knihe o Bratislave. A aj keď to začalo priam konšpiračným stretnutím na hrade Devín, aj keď išlo o holobriadkov a skončilo to takmer hanbou v krčme, výlet a jeho povesť sa ujali, našli nasledovníkov a aj temer dve storočia od tohto výletu, o väčšine z týchto chlapcov, dodnes sa v školách učíme na hodinách dejepisu či literatúry.
Bolo to tereziánske osvietenstvo, výdobytky francúzskej revolúcie, dopady napoleonských vojen a nástup romantizmu, ktoré spolu formovali videnie sveta jeho účastníkmi v tej dobe. Prvá tretina devätnásteho storočia bola presiaknutá túžbou po slobode spojenou s toleranciou, s túžbou po pokroku, spojeným s empirickým poznaním, s túžbou po progresivite a liberalizme.
Ten dejinný vývoj priniesol všeličo. Bez neho by nebolo ani nasledujúcich vojen a revolúcií. Nebolo by Rakúsko- Uhorského vyrovnania, nebolo by tvrdej maďarizácie. Ale práve progresivizmus a liberalizmus posúvali spoločnosti, nie iba tú slovenskú, ďalej, von z ničoty, ktorú prináša vždy uzurpovanie moci a prekrúcanie dejín, ako sme to mohli vidieť naposledy 5. júla na hrade Devín.
Posledný Cyrilo-metodský sviatok hrad Devín obsadila iná družina. Bol to číry hnus a zloba a mená si nepridávali. To len ja som si dovolil aktéra podtrhnúť. A podtrhovať ho budem vždy, lebo z neho ešte inej zloby vyjde, ale jedno mu garantovať môžem. O stoosemdesiatosem rokov, ak teda bude ešte dnešný svet a Slovensko ako tak k žitiu, ani pes po jeho žlčovitých hrozbách neštekne. A tí naivní chlapci, ktorí hrad Devín do národného povedomia dostali, tí budú stále v učebniciach, nech sa na ich pôsobenie a prínos pozrieme akokoľvek kriticky.
Robo Zlomyseľ sa na Devíne (!) prihlásil viac ku Košútovi ako k Štúrovi, keď sa zmienil s rešpektom o Orbánovi. Viac si ctí samoderžavie ako demokraciu, keď tak plače nad výletom do Moskvy, ktorého sa pre boľačky nemôže zúčastniť. Však on si už cestu nájde, však jeho družina mu sebe vlastnou asertivitou zdôvodní čokoľvek, nie iba rentu. Zloba a Zlomyseľ ešte len prídu.
