Nedávno tlačová agentúra SITA priniesla správu, že pri šiestich slovenských vysokých školách vznikne do dvoch rokov osem vedeckých parkov. Toto sa má zrealizovať za približne 280 miliónov eur, čiastočne zo štátneho rozpočtu, hlavne ale z peňazí eurofondov v rámci operačného programu Výskum a vývoj. O tomto projekte som sa dozvedel jednak zo spomínanej tlačovej správy a jednak od jedného priateľa, ktorý už ponuku v jednom z plánovaných parkov pracovať dostal. Ponúkol mu ju jeho školiteľ na konkrétnej vysokej škole a zároveň človek poverený prípravou tejto časti projektu, ale povedal mu aj niečo iné.
Nie je tajomstvom ako si Slovensko dlhodobo nevie poradiť s efektívnym nakladaním s európskymi peniazmi. Že nám neustále hrozí, že nepreinvestované financie budeme vracať do európskeho rozpočtu, že mnohé projekty sú ušité horúcou ihlou. Domnievať sa, že táto spoločnosť dokáže za krátke dva roky spracovať osem náročných projektov, každý špecificky zameraný na svoju vedeckú oblasť, vybaviť vedecké parky potrebným technologickým vybavením, ktoré má byť podľa ministra školstva na špičkovej úrovni, je podľa mňa dosť odvážne a naivné. Ale dajme tomu, stihlo by sa to. Lenže, ako povedal ten školiteľ priateľovi, netuší, aké mzdové prostriedky budú k dispozícii. Inak povedané, ako sa podarí presvedčiť slovenských vedcov a inžinierov, aby ostali doma a neodchádzali do zahraničia.
Že problémy v týchto vedeckých parkoch budú práve so mzdovými prostriedkami, nie je potrebné len predpokladať. Dá sa na to spoľahnúť, pretože toto sú základné problémy celého školstva a celej spoločnosti. A tak sa môže stať, že vedecké parky budú postavené a vybavené drahou technológiou, nebudú však kapacitne naplnené. V takom prípade, ak sa nemýlim, Únia si žiada peniaze späť. Je to tak v prípade priemyselných parkov, ktoré vyrástli ako huby po daždi pri našich mestách a zívajú prázdnotou. A starostom behá mráz po chrbtoch v obavách, čo potom, keď termín naplnenia priemyselného parku investormi vyprší a v parku dokopy nikoho.
Možno nie je ľahké stotožniť sa s myšlienkou, že po takmer sedemdesiatich rokoch sa tu ktosi objaví a požaduje miliardy. Pre slovenskú náturu je to nepredstaviteľné, podporuje to otváranie nožíka vo vrecku a počarovanie susedovej koze. Ale čo ak to dedičia myslia úprimne, čo ak prichádzajú z prostredia, kde sa takéto verbálne prísľuby berú vážne a záväzne? Neviem či Slovensko potrebuje ďalšiu univerzitu. Do založenia novej univerzity by práve časť tých vrátených peňazí dedičia chceli investovať. Určite ale viem, že dobrých univerzít nie je nikdy dosť. Pripomínať škandály s akreditáciami, diplomovkami, financovaním atď. na slovenských univerzitách a vysokých školách hádam ani netreba.
Boríme sa s problémami v každom možnom odvetví, v každej sfére existencie spoločnosti. Zdanlivo to spôsobuje to, že sme chudobný. Priliehavejšie označenie by bolo, že nevieme efektívne narábať s tým, čo máme. Najpravdivejšie by ale bolo povedať pravdu, že kradneme. Bohatí chudobným a tí im neostávajú nič dlžní. Na výsledok sa denne pozeráme.
Že je to naozaj tak, svedčí o tom dve desaťročia prebiehajúci politický boj na Slovensku. Nepriateľom je každý, kto momentálne vládne nad štátnym rozpočtom a narába s ním podľa svojej vôle. Aktuálne prebiehajúci spor o SPP sa logicky vracia o desaťročie späť a jalovými argumentmi obidvoch strán sporu sa dosiahne iba jalový výsledok. Pôjde sa ďalej s prázdnym vemenom, hoci kravy by mali bučať o podojenie.
To čo žiadajú a recipročne ponúkajú potomkovia J. A. Baťu nie je nič iné, ako núkajúca sa zahraničná investícia. Investícia do jednej z Popolušiek našej ľahostajnosti a zápecníctva. Miliarda, či dokonca miliardy? A aký je v tom problém? Právny zástupca potomkov, aj oni samotní to vidia na dlhé roky jednaní. Bolo by ale premrhaním príležitosti neskúsiť sa o tom vážne porozprávať a nechať to skončiť na súde. Bolo by chybou nezobrať do ruky kalkulačku a neskúsiť to trochu prerátať. Koľko ponúkne štát novému investorovi za preinvestované peniaze, za vytvorené pracovné miesta, za rozvoj regiónu a podporenie subdodávateľských aktivít vo forme daňových úľav? Koľko je to percent z celkovej investície? Päť, desať, tak nejako? A s akou zárukou a hlavne, do akého motkania káblikov to chce ten investor vraziť?
Prebiehajúci politický boj núti jeho účastníkov neustále predstupovať pred svojich protivníkov a voličov so stále novými a novými číslami a tvrdeniami. Jedným z tých tvrdení je nedávne vyhlásenie premiéra, že Slovensko si ešte nikdy nedokázalo tak lacno požičať na medzinárodných finančných trhoch, ako to bolo naposledy. Tuším sa ponúkali nejaké dlhopisy či čo, chňapli po nich aj Japonci, čo bolo vraj prvý krát. Možno teraz neuvádzam presné informácie, toto ale Ficovi nikto vyvrátiť neskúšal, tak to bude asi pravda. A aké bolo to percento, za ktoré sme si požičali. Myslím, že bolo niekde okolo troch percent.
Dedičia J. A. Baťu mi ani zďaleka neprídu ako dychtiví po nejakej luxusnej dovolenke v Karibiku. Nepotrebujú to. Neviem čím sa zaoberajú, koľko toho podnikateľského ducha podedili po svojom predkovi. Skôr mám dojem, že chránia svetovú značku Baťa, chránia ju aj svojou filantropiou. Na Slovensko môže prísť podnikať kdejaký dobrodruh, ktorý vytuší, ako jednoducho to u nás chodí, koľko sa tu dá za pár rokov vyzobať a potom hajde ďalej. Nie je ťažké sa to naučiť. Že by ale toto niekto spravil pod záštitou tejto obchodnej značky, to dosť pochybujem.
Ak je reálny odhad, že celé dorovnanie môže trvať roky, je reálne predpokladať, že na jeho pokrytie, s požitím informácie, že Baťa preinvestuje na vedeckých technológiách miliardy eur na Slovensku, sa dajú vybaviť slušné podmienky pre poskytnutie dlhodobého úveru. Že štát, ak to myslí s podporou školstva a vedy úprimne, dokáže s dedičmi nájsť spoločnú reč o tom, do akých vedeckých odvetví budú peniaze nasmerované. Táto možnosť v tomto prípade štátu určite ostane. Oni sa chcú dohodnúť, nie (iba) zhrabnúť zisk.
Toto je politická téma, týka sa veľkého objemu peňazí, ktoré ale nemáme. Ak ale o tejto téme nerozhodnú politici, ak to ostane na súdoch, potom to síce bude tiež politická téma, bude sa už ale niesť v duchu aktuálneho osočovania a obviňovania kto, kedy, pre čo a za koľko. A ak by sa niekto domnieval, že práve sociálnodemokratickému premiérovi a jeho vláde je toto jednoducho nemysliteľné, mýli sa. Prikladám link na jeden z článkov o požiadavkách dedičov. V tom článku je asi tri a pol minútový príhovor J. A. Baťu z roku 1936. Z roku, kedy sa Prvá republika ešte borila dôsledkami svetovej krízy. Až ten nasledujúci rok dosiahla československá ekonomika výsledky porovnateľné s rokom 1930, kedy kríza začala aj v Európe. Ten Baťov prejav je veľmi zvláštny. Hovorí kapitalista a podnikateľ, hádam najväčší vo vtedajšom Československu. Hovorí o tom istom, o čom hovorí dnes každá slovenská vláda, nie len táto sociálnodemokratická. Hovorí o tom, čo táto krajina potrebuje a ako to dosiahnuť. Dva roky po týchto slovách prišiel rok 1938 a jeho následky pre celý svet. Baťove vízie sa neuskutočnili. Napriek tomu, verím mu viac ako ktorejkoľvek slovenskej vláde. Jemu, na rozdiel od slovenských vlád, verím, že nebiť vojny a jej následkov, dosiahol by to o čo sa snažil, respektíve, robil by všetko preto, aby to dosiahol. Nie preto, že bol kapitalista. Preto, lebo mal víziu a mal prostriedky na to, aby tú víziu naplnil. A to sa dá aj po sedemdesiatich rokoch.
http://www.aktuality.sk/clanok/236576/batovi-potomkovia-uz-ziadaju-nahradu-od-statu/
