Poznáme to všetci. Povedzme, že sedemnásť svadobčanov, na čele so starejším Ficom, začne krúžiť okolo šestnástich stoličiek na hudbu povereného dídžeja a ako tá ustane, strkanica o stoličky vyradí jedného z kola von. Ten so sebou berie aj jednu zo stoličiek a na zvyšných pätnásť ostane šestnásť lačných, zábavy chtivých hostí. Kým o tú poslednú sa neporuvú poslední dvaja.
Termín svadby ešte úplne známy nie je, ale nakoľko, nevesta je v tom fakt až po uši, najneskôr do posledného marca bude musieť byť pod čepcom. A keďže je to svadba iná, ťarchavosť nemusí byť neprekonateľnou prekážkou ani v prípade, že z otcovstva sa vzájomne obviňujú všetci svadobčania. A spoločnú reč nájdu len vtedy, ak sa zhodnú na takom chumajovi, ktorý si to za nich vyžerie.
Túžba po prehodnotení vopred dohodnutého, koho je ten ktorý balíček z výslužky je väčšia ako akékoľvek tvrdenia, ktoré zazneli pred ohláškami. Starejší originálne zmenil zaužívaný program svadobnej hostiny bežnej v Karpatskom oblúku a na rovinu oznámil, akú šarádu budú svadobní hostia hrať. Alebo aj nebudú, je to na nich. Potom ale nebude ani svadba, ani hostina a ani nič. Len k tomu pôrodu dôjde a až to malé prvý krát zaplače, všetkým bude jasné, že otcovstvo bude priklepnuté tomu, ktorý si vtedy nepichol a nepichne si už nikdy. A bude súkať výživné na pankharta, ktorého rysy a črty sú mu dôverne známe. Tak ako renegáti, už ste precitli?
