Ak si urobím výrez z fotografie, ktorá tento týždeň okupuje rokliny a priesmyky karpatskej demokracie, uvidím prapodstatu človeka utopeného vo vlastnej nenávisti. Nie je to tak dávno, čo sa dušoval, že má ambíciu doviesť Slovensko do elitného klubu jadra Európskej únie. Na výslnie prosperity a rastu a ak bude kvôli takémuto členstvu v skupine lídrov Európy nutné zmeniť zmýšľanie a konanie v prospech solidarity s inými, Slovensko tú zmenu podstúpi.
V tom rozmazanom výreze z fotografie vidíme muža, ktorý sa už nemaže s ničím. Najmenej s akousi ambíciou Slovenska. Slovensko je to posledné, čo ho zaujíma. Ten muž z fotografie je akoby už už v hrdle lievika, v ktorom sa nedajú spochybňovať zákony gravitácie a všetko, čo sa v tomto priestore ocitne, je v štádiu spláchnutia do iného použitia. Muž, ktorý videl Slovensko v jadre, ťahá teraz tú nevďačnú krajinu pod svoj politický aj reálny katafalk. Ak má zhorieť na hranici, nechce tam svoje konkubíny, chce tam nás všetkých.
V tom neostrom výreze z fotografie, akoby prepadával ten muž hrdlom presýpacích hodín. Myslí si, že sa derie nahor. V skutočnosti, je tým zrnkom piesku, ktoré už svoj pobyt hore má dávno za sebou a smeruje neodbytne do minulosti, do času už uplynulého. Možno sa nádeja, že príde nejaký dejinný okamih a ten hodiny opäť otočí. Dosť možné, že si myslí, že on je ten dejinný okamih a bude môcť začať znova. Dokonca s niečím, čo by sa ponášalo na ľudskú tvár. Zabudol, že kým nám ostatným na prezradenie emócií ostali len oči, on si vyrobil kapotu z priehľadného plexiskla, aby sa odkryl úplne, vulgárne zrozumiteľný aj pre najposlednejšieho hulváta v autobuse prenajatom do hlavného mesta. Ktorým mimochodom, vždy opovrhoval, lebo aj takto si budovali sebavedomie nímandi.
Výrez z tej fotografie je malým detailom celku, na ktorom vidíme toho muža, Fica, pred hradbami. Ktovie, možno mu aj zišlo na um ono Hannibal ante portas!, mysliac si, že niekoho vystraší. Výrez z tej fotografie je malým detailom celku, ale aj cez neostrosť detailu vidno strhanú tvár, silenú odhodlanosť a strach z následkov toho, čomu sa bytostne túži vyhnúť.
A nech sa na fotografiu a jej detaily, ani na to, ako si ju kto vysvetľuje nečertí. Sám si stiahol gate a takto sa otŕča. Tu nie je na žatve s pipenkou, tu ho neotravuje paparazzi. Vedome sa postavil tam kde stojí. Rozpoznáva vlajky, ktoré mu sem tam oliznú tvár. Stotožnil sa s pohrobkami totalitných systémov, s vyznávačmi revanšu a nálepkovania iného názoru na základe pôvodu, rasy, vzdelania, vyznania a orientácie. Nie je dezorientovaný. Vedome sa prikláňa k ľudáctvu aj ku komunizmu. Okrem roku 1989, bezvýznamné sú pre neho aj roky 1939, 1948 a 1968. Všetko čo vie, čím disponuje, nad čím má kontrolu investuje do roku 2022. Ale pozrite sa na neho lepšie, priatelia. Je v lieviku, jeho čas na výslní uplynul. Keď prepadne tým hrdlom presýpacích hodín, áno, jeden okamžik bude na vrchole. Na vrchole dna.
