Nezabudol, akýkoľvek obrat v stanovisku Moskvy komunisti chápali ako obrat k lepšiemu a sami si začali poslušne sypať popol na hlavu, biť tou hlavou o múr a prejaviť vďaku za možnosť, že sa mu rozšíria obzory. Aj so slučkou na krku.
V krátkosti pripomenutie, čo vlastne Vianočná dohoda sledovala. Možno faktograficky nie presne, možno len vlastnými slovami, na odpoveď pri tabuli by to asi nestačilo. Krátko pred Vianocami 1943 sa vtedajší predstavitelia politických síl, ktoré nesúhlasili s politikou Slovenského štátu dohodli na spoločnom postupe. Cieľom bolo, po spolupráci s exilovými predstaviteľmi v Londýne aj v Moskve, pripraviť oslobodenie Československa. Vznikla ilegálna SNR a tá mala celý proces oslobodenia a spravodlivého začlenenia Slovenska do novej republiky riadiť. Rátalo sa, v príhodnú chvíľu, zasiahnuť aj vojensky u umožniť oslobodzujúcim vojskám hladký priebeh oslobodzovania.
Aby takéto Povstanie mohlo vypuknúť, nutne do organizovania museli byť zainteresovaní predstavitelia štátnej správy a vládnej moci. Neviem kto Vianočnú dohodu inicioval, zúčastnili sa jej predstavitelia (vtedy ilegálnych) politických strán, demokratických a občianskych hnutí. Bola to hlavne Komunistická strana, občianske skupiny, z ktorých vznikla Demokratická strana a Sociálnodemokratická strana. Vianočnú dohodu podpísali ôsmi muži a ich osud po oslobodení sa až nápadne navzájom podobal. Nie preto, že bojovali za rovnakú vec. Preto, lebo ich spojencom bola nevyspytateľná Moskva a neohrozený (a o to viac upodozrievavý) Stalin. Ako teda tí signatári dopadli?
Jozef Lettrich a Matej Josko, predseda a podpredseda Demokratickej strany, krátko po februári 1948 emigrovali a vyhli sa tak osudu ostatných šiestich signatárov. Ján Ursíny a Peter Zaťko, signatári za skupinu predchádzajúcich dvoch, boli diskriminačne uväznení (Ursíny v r. 1947, Zaťko za rozvracanie republiky o jedenásť rokov neskôr). Systém obviňovania a usvedčovania na základe ničoho alebo imaginárneho si naňho počkal.
Ivan Horváth, člen Komunistickej strany, Vianočnú dohodu podpísal za sociálnodemokratické krídlo. V roku 1950 bol obvinený a uväznený. Dôvodom bolo vtedy obľúbené slovné spojenie- buržoázny nacionalizmus. S podlomeným zdravím je prepustený v r. 1960 a v tom roku aj umiera. Takto si asi Vízum do Európy nepredstavoval (jeho výborná kniha reportáži z r. 1930).
Zvyšní traja, Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, boli komunisti a ako inak, všetci traja skončili vo väzení ako buržoázny nacionalisti. Rehabilitácie, ktoré nastali počas uvoľnenejších šesťdesiatych rokov, Husáka a Novomeského vrátili do politického diania a viac menej, obidvaja hrali následne tou istou kartou. Aj keď normalizácia po r. 1968, čo do brutálnosti bola iba odvarom politických procesov po februári 1948, filozofia poplatnosti a slepej poslušnosti Moskve sa prejavovala rovnako. Závislosťou na cudzom rozhodovaní a servilnosťou k mocnejším.
Rozhodne netvrdím, že Fico prehnane inklinuje k Moskve. V tom nie je problém Slovenska. Problémom je to, že ani on, ani predošlé vlády, nenašli spôsob ako inklinovať k samotnému Slovensku. Nie rovnako okato a intenzívne, ale každá z vlád sa už dokázala zdiskreditovať nadbiehaniu mocenských a záujmových skupín, reprezentovaných finančnými žralokmi. Členstvo v európskych štruktúrach je prezentované ako politický cieľ v záujme občanov Slovenska. V skutočnosti, nedokážeme ani len čerpať dotácie z Únie. Projekty sú vracané na prepracovanie, sú netransparentné a nečitateľné. Profitujú z nich len určité skupiny ľudí, napojené na okruh rezortu, ktorý má ten ktorý fond vo svojej pôsobnosti. Kto pracoval a mal byť platený z niektorého fondu, vie čo to znamená, čakať na úhradu.
Poplatnosť slovenskej domácej politiky finančným žralokom, privatizérom a zlatokopom sa nutne prejavuje v kvalite nášho života. Politická scéna je striktne rozdelená na vládnucu stranu a na opozíciu voči nej. Ešte sme neboli svedkami ani raz, aby vládnuca strana prirodzene a transparentne spolupracovala (vtedy ak potrebuje jej hlasy v parlamente) s opozíciou. Stále tu máme šuškandy o kupovaní hlasov, nerozumieme tomu, ak zrazu niekto zahlasuje inak, ako sa očakáva. Netušíme čo za tým je, alebo si to nesprávne domýšľame. Bruselská byrokracia je obrovská a tá slovenská na nej parazituje. Využíva ju vo svoj prospech a necháva výhody z tohto stavu plynúť vždy tým istým skupinám ľudí. Je možné, že sankcie vzájomne uvalené Moskve a Moskvou, budú mať zreteľný dopad na našu ekonomiku. Volať však teraz po účinnej spolupráci ľavice a pravice v záujme Slovenska a odvolávajúc sa pri tom na odkaz Povstania (správne by malo byť na odkaz Vianočnej dohody) je zlý vtip. Pretože Povstanie vypuklo v rozpore s prijatou dohodou, porušili ju komunisti a inštruktori Moskvy a celý priebeh Povstania a jeho dejiny boli prepisované ideológiou víťaza. V tomto prípade víťaza, ktorý vždy za porazených považuje aj tých, ktorých potrebuje najprv za spojencov a ako porazeným im potom diktuje svoje podmienky. A toto sa mi už na Fica podobá. Potom ako sa vysporiadal s Mečiarom a Slotom.
Je vrcholný predstaviteľ štátu, ktorý sa dohody o sankciách zúčastnil, podpísal ju a má ju plniť. Ak teraz Fico hľadá spôsob, ako podpis na dohode obísť a hľadá politického spojenca k takému obchádzaniu, robí Slovensku ďalšiu medvediu službu. Nemecko, Francúzsko alebo Poľsko, tiež budú hľadať spôsoby, ako dopady sankcií na vlastnú ekonomiku čo najviac oslabiť. Tieto štáty ale majú jasno v tom, čo je v národnom záujme a nemusia sa doprosovať rozhnevanej opozícii. Nepotrebujú jej politickú vôľu. Sú to v prvom rade Nemci, Francúzi alebo Poliaci, až potom členovia či sympatizanti nejakej politickej strany.
Na Slovensku si ešte aj slovenskosť uzurpuje kde kto pre seba, národným zakrýva rýdzo súkromné a politické. Niet divu, že národné cítenie je vlažné alebo naopak, prejavuje sa agresívne a primitívne. Preskakovaním vatier a rojčením o nejakom kráľovi je ešte ten najnevinnejší prejav. Vyzývaním k jednote a jednotu neustále brzdiť do očí bijúcou nevraživosťou a nechuťou v čomkoľvek ustúpiť a na aspoň niečom sa dohodnúť (a potom dohodu dodržiavať) je to najtypickejšie pre slovenskú domácu politickú scénu a vlečie sa to s nami dvadsať rokov. Sme tak najľahšou korisťou zlatokopov a preto Ficovej iniciatíve nemôžem rozumieť inak, len že sa deje v záujme tých zlatokopov a nie spoločnosti celej. Toto mu (a nie iba jemu) jednoducho neverím.
