Poznáte to ticho bolesti, ktoré vás opantá a vy mlčíte, nedýchate s ním a odmietate veriť, že podôb bolesti je možno aj milión, ale jeho príčiny sa scvrkávajú do sebectva, nenávisti a hlúposti, sústredených do rúk niekoho, kto má aktuálne moc.
Sprostredkovanú bolesť ticha nad bolesťou iných, lebo to ticho naozaj bolelo všetkých prítomných, som zažil prvý krát v kine Mladosť v Bratislave. Je to už dobrých štyridsaťpäť rokov. Blok krátkych dokumentárnych filmov začínal dobovými zábermi z niektorého z oslobodených koncentračných táborov niekde v Nemecku či v Poľsku. Nie je podstatné kde, všade to bolo rovnaké.
Dnes, keď tieto a podobné zábery sú až obťažujúco všeobecne známe, kedy pri ich projekcii často ani nevnímame, že to bola realita nedávnej doby, ťažko je niekomu mladšiemu položiť otázku, kedy takéto zábery videl prvý krát a ako to na neho pôsobilo. No nijako. Dvadsať, tridsať ročný človek bol a je takýmto obrazom minulosti, ale aj súčasnosti konfrontovaný od malička a nie jeho vinou, mohli mu zovšednieť.
Keď ale máte dvadsať rokov a prvý krát vidíte nahé zlo, nahú bolesť, nahé mŕtvoly zhŕňané radlicou buldozéra do jamy, vtedy to s vami niečo urobí. Niečo, čo ani neviete definovať, tak mlčíte s celým kinom a opatrne začnete rozprávať až potom, keď z neho s kamarátom vyjdete. No, opatrne, až tak opatrné to nebolo. Vyštekne z vás nenávisť, ktorú ste v sebe chvíľu predtým nepoznali. Neviem či by som bol toho naozaj schopný, ale s kamarátom sme sa zhodli na rovnakých pocitoch. Malé kino svorne a zdesene mlčalo, ale ak by sa nebodaj niekto ozval s nevhodnou poznámkou, schytal by do držky asi aj odo mňa, hoci aj cez tri rady sedadiel. Prvá, aj keď sprostredkovaná konfrontácia s cudzou bolesťou je hrozná.
Neviem prečo som si dnes na Námestí Slobody v Bratislave, na zhromaždení, ktoré si pripomenulo osem rokov od vraždy dvoch mladých ľudí, spomenul na to ohlušujúce ticho, ako som ho dávno vnímal v malom kine. Možno to bolo tým, ako ťažko sa prihováral prítomným na námestí Jankov otec a možno viac tým, ako ťaživé bolo mlčanie Jankovej mamy stojacej vedľa neho. Jej ticho mi pripomenulo ich bolesť viac ako všetky slová, jej prítomnosť bola ale o to výrečnejšia. Jej prítomnosť mi ukázala, kto by zrejme vtedy dávno, v tom malom kine nepochopil, že má byť ticho, inak na neho fakt dočiahnem aj cez tri rady sedadiel.
Bývalý prezident policajného zboru Gašpar, ktorý suverénne klamal o prítomnosti svojho podriadeného na mieste činu vo Veľkej Mači. Bývalý minister vnútra Kaliňák, ktorý sa pohŕdavo vysmieval obavám Janka, keď na polícii oznámil otvorené vyhrážky jemu a jeho blízkym od Kočnera. Bývalý premiér Fico, ktorý zobral do paprče ďalší milión a chcel, ako inak, cudzími peniazmi kšeftovať o vlastnej budúcnosti.
Títo traja by rozhodne nemali chodiť medzi slušných ľudí. Do ulíc, na námestia, do kina.
