Tajný rozkaz, ku ktorému sa v žiadnom prípade nesmel dostať nepriateľ, mal dve predchádzajúce verzie z leta 1942 a z roku 1941. Bol vyhotovený len v dvanástich číslovaných kópiách, Briti ho však nejako zachytili a vedeli do čoho idú. Odhodlanejšie, dôslednejšie a patrične zúrivejšie. Nacisti sa dovolávali Ženevských konvencií, že diverzia za frontovou líniou, hoci v uniforme, je v rozpore s vojnovým právom, rozkaz však mal napriek svojej „opodstatnenosti“ ostať v utajení. Veľmi dobre zmrdi vedeli, že ak Kommandobefehl niečomu odporuje, tak sú to elementárna empatia a atribúty civilizácie a nie rauš po pervitíne distribuovanom wehrmachtu a eukodale pre vodcu od doktora Morella.
Keď sa rozkaz dostal ku svojim adresátom, reakcie boli rôzne. Erich Rommel, ktorý mal s britskou diverziou vo vlastnom tyle počas ťaženia v Severnej Afrike, spôsobenou akciami SAS, bolestivé skúsenosti, ho úplne odignoroval. Rozkaz považoval za nedôstojný vlastného presvedčenia, cti a doterajšej kariéry a svojmu štábu ho ani nespomenul. Po rozpustení Afrikakorpsu a po inváziách spojencov na Sicílii, na Apeninskom polostrove a v Normandii, v priebehu rokov 1943 až 44, stále viac a viac nemeckých veliteľov bolo už na prášky aj bez kokaínu a výkon Hitlerovho rozkazu, ako každý fašista a zbabelec, vyžadovali ústnym poverením od nižších zložiek velenia. Jednak chceli ochrániť seba a takto, možno nechtiac, ochránili aj svojich podriadených.
Kvôli Hitlerovmu Kommandobefehlu bolo zavraždených asi 250 spojeneckých vojakov, vrátane zostrelených letcov v uniformách a s identifikačnými známkami, ktoré im zaručovali primerané zaobchádzanie. Príslušníci SAS tvorili veľkú časť z nich. A čo má Hitlerov rozkaz s ukrajinskými dronmi nad Irkutskom a okamžitou reakciou Rusov na ne? Ľudia rovnako nastavení vo vnímaní hodnôt, napríklad fašisti, rovnako reagujú v obdobných situáciách. Rovnako hrubo a rovnako hlúpo. A to platí aj o reakciách nemeckých civilistov v roku 1945 a v Rusku o osemdesiat rokov neskôr.
Platí to však aj o rovnako nastavenom vnímaní hodnôt ľuďmi, ktorých výnimočnosť by možno nedosiahla taký rozmer, ak by neboli konfrontovaní práve s konaním už spomenutých fašistov. Či už vyliezli z mníchovských pivárni alebo z kremeľských komnát. Domnievam sa, že britský aristokrat David Stirling a ukrajinský podnikateľ Robert Brovdi by si v mnohom rozumeli.
David Stirling a vznik SAS
V lete 1941, keď vrcholila vojna v Západnej púšti, mal znudený a excentrický mladý dôstojník David Sterling víziu nového spôsobu vojny- útočiť na nepriateľa tam, kde to najmenej čaká; za jeho líniami. Takto začína opis knihy Bena Macintyre „Drsní hrdinové“ na jej prebale. Knihu som zahnal asi rok potom, ako som v českej televízii videl britský tv. seriál „Pluk mizerů“. A ten som videl približne v dobe, kedy sa začala snovať operácia Pavučina. O Davidovi Sterlingovi, vzniku a pôsobeniu SAS v Severnej Afrike a neskôr v Európe sa dá nájsť pomerne dosť, zmienim sa len o poslednej Kapitole 24- Kto si trúfa, prežije.
SAS prestala oficiálne existovať v októbri 1945, ale nebola to úplne pravda. Excentrikov bolo v parte zjavne viac. Jeden z nich, Brian Franks, veliteľ 2. pluku SAS, nechcel nechať dopady Hitlerovho hanebného rozkazu len tak vyhniť. Pri operácii Leyton vo francúzskom pohorí Vogézy, bolo pravdepodobne zavraždených 31 príslušníkov pluku. Nakoniec tam našli tiel až tridsaťsedem a medzi nimi identifikovali britských vojakov. Franks poslal iného z členov „bývalej“ SAS, majora Ericka Barkwortha, aby to prešetril. Ten mal na osude svojich druhov osobný záujem. Ako spravodajský dôstojník ich počas operácie Leyton varoval pred Hitlerovým rozkazom s tým, že už mali informácie, že Nemci popravy zajatcov vykonávajú.
Tento podnet bol pre niektorých členov SAS dosť pádnym dôvodom, aby pluk nechali, drzo a na hulváta „po anglicky“, pôsobiť naďalej takmer oficiálne, aj po jeho rozpustení. Barkworth vynikal vzácnou vlastnosťou. Pozorne si vypočul názory a plány nadriadených dôstojníkov, aby potom konal presne tak, ako sa hodí jemu, bez ohľadu na rozkazy. Využil dôverne známy bordel panujúci v armádnej byrokracii a za pomoci kapitána, princa Jurija Galicina, ktorý aktuálne pracoval na Generálnom štábe ako pobočník odboru 3- porušovanie vojnových zákonov a zvyklostí, dostávala malá skupina samozvancov čo potrebovala. Žold, potravinové dávky a všetko ostatné. Cez Galicina mali zabezpečenú logistickú podporu a Franks udržoval priame rádiové spojenie medzi Barkwothovou skupinou v teréne a Londýnom. Na bývalého ruského princa chlapi z SAS urobili ohromný dojem: „V tíme SAS sú všetci osobní priatelia nezvestných mužov a sú inšpirovaní pocitom súdržnosti svojho pluku.“
Akcia začala v máji 1945, SAS ešte formálne existovala, ale major Barkworth a ďalší piati muži z SAS hľadali dôkazy o vraždách ešte aj v roku 1948. Oficiálne to bol tím na vyšetrovanie vojnových zločinov, v skutočnosti ju účastníci prežívali ako poslednú vojnovú misiu SAS. Neschválenú, nekonvenčnú a teda svojim spôsobom veľmi vhodnú. Naďalej nosili uniformy a insígnie SAS, operovali síce bez akéhokoľvek úradného schválenia, ale mali výsledky. Aspoň sami pred sebou.
Vyšetrovanie sa rýchlo rozšírilo po operácii Leyton na ďalšie. Operácie Balbasket, Gain, Houndsworth a mnohé menšie, pri ktorých boli im známi muži zajatí a už ich nikto viac živých nevidel. Našli a identifikovali desiatky tiel, kamarátov spoznávali podľa oblečenia. Bola to úmorná a frustrujúca práca. Svedkovia buď zmizli, alebo si zrazu nič nepamätali, alebo rovno klamali, chrániac samých seba. Nie každého, koho sa im podarilo dostať pred súd, podarilo sa aj odsúdiť. Niektorých neminula poprava, iní vyviazli s nízkymi, či dokonca žiadnymi trestami. V knihe sa priamo nespomína, či bolo zásluhou aj majora Barkwortha a jeho skupiny, že SAS bola napokon vzkriesená. V januári 1947, po meniacich sa britských vojenských záväzkoch a zmene politickej situácie, vojenské úrady si uvedomili, že jednotka schopná dlhodobo a samostatne fungovať hlboko na území nepriateľa bude ešte dôležitá. Tak vznikol 21. pluk SAS. V rýchlom slede potom vznikali najprv roty a neskôr pluky kanadského, austrálskeho či novozélandského SAS. V roku 1952 v SAS slúžil mladý americký dôstojník Charles Beckwith a po dlhých dvadsiatich rokoch presviedčania velenia americkej armády, v novembri 1977 vytvoril 1. Operačný oddiel špeciálnych jednotiek, neskôr známy ako Delta Force.
Robert Brovdi, volací znak Maďar
Priznám sa, keď som sledoval televízny seriál o vízii Davida Sterlinga a jej premene na veľmi rukolapnú a nebezpečnú realitu pre nepriateľa, kedy v prvom týždni svojich divokých nájazdov, nechali na nemeckých a talianskych poľných letiskách viac ako šesťdesiat horiacich vrakov stíhačiek a bombardérov, myslel som na bojujúcu, nie už iba brániacu sa Ukrajinu. Mohlo to byť naozaj približne v dobe, kedy vznikal základ operácie Pavučina, nie je to ale až tak rozhodujúce. Nebol to jednorazový, impulzívny popud. Myslel som na akcie drzých a nasratých Britov, ale aj Francúzov, nemeckých Židov a iných, ktorí rady SAS rozširovali, nie denne, ale mal som to porovnanie pred očami, akonáhle sa objavila informácia o novej, ďalej a ďalej od frontovej línie vzdialenej ukrajinskej diverzii. Ako v septembri 2024, kedy okolité seizmické stanice zaznamenali v Tverskej oblasti v Rusku niečo podobné slabému zemetraseniu.
Epicentrom udalosti, ktorá rozkmitala ručičky seizmografov, bolo mesto Toropec, vzdušnou čiarou približne rovnakých tristo kilometrov vzdialené od Moskvy a severovýchodnej Ukrajiny. Muničný sklad delostreleckých granátov a rakiet Ukrajinci dokonale vygumovali dronmi a ruskou hlúposťou, kedy muníciu nechali aj voľne uskladnenú na ploche. A ako takýchto útokov pribúdalo, tristo, päťsto, tisíc kilometrov v ruskom zázemí frontu, stále viac mi to pripomínalo know- how okolo formovania SAS. Stirling by to nikdy nedokázal sám. Išlo sčasti o náhodu, kedy sa približne v jednom období dialo niekoľko nesúvisiacich udalostí. Briti boli pod enormným tlakom moderného vedenia vojny Rommelom a nevedeli na situáciu adekvátne reagovať. To, čo navrhoval Stirling však považovalo velenie za nehodné britského gentlemana. Záškodníctvo mali vykonávať žoldnieri, považovali za nefér útočiť v zázemí. Prišlo im to ako udrieť chlapa v okamžiku, keď sa pozerá inam. Jedna z osôb, s ktorými Stirling jednal, bol aj generál Dorman- Smith a ten si našťastie uvedomoval, ako sa moderná vojna motorizovaním a letectvom mení za pochodu a bol diverziám naklonený. Okrem toho, v Káhire po vlastnej línii išiel aj plukovník Wranger Clarce. Ten bol zodpovedný za strategické klamanie, skrývanie pravdy a podsúvanie lží. Nezávisle od Stirlingových plánov, vymyslel fiktívnu výsadkovú brigádu, ktorou chcel zneistiť Talianov a Nemcov. Mal uniformy aj insígnie fantómovej jednotky a rozmýšľal, ktorého nešťastníka mŕtve telo niekde v zázemí podhodí, keď sa mu ponúkol živý Stirling so svojou ešte neexistujúcou jednotkou. Prisľúbil mu plnú podporu pri zakladaní 1. Oddielu L so šiestimi dôstojníkmi a šesťdesiatimi mužmi.
O manuálne pricapených výbušninách, odpaľujúcich palivové nádrže v púšti odstavených lietadiel a ich súčasnom ekvivalente- diaľkovo ovládané drony s tým istým poslaním, viem veľké makové. Nikdy som sa nehral s trasguľkami a o drony som sa tak isto nijako zvlášť nezaujímal. Ak nezachytíte, ak nemáte prečo zachytiť nástup nových technológii, ich vývoj je pre vás stále sa zväčšujúcou španielskou dedinou. Na šťastie pre Ukrajincov, sú aj takí borci medzi nami, ktorí vsádzajú viac na dediny potemkinovské a primerane ich zväčšujú.
Robert Brovdi bol na Ukrajine všeličím. Z univerzity v rodnom Užhorode má ekonomické vzdelanie, podnikal v poľnohospodárstve, viedol poľnohospodársku burzu, vstúpil do politiky (Front pre zmenu, strana budúceho premiéra Ukrajiny Jaceňuka). V roku 2010 šéfoval kontroverznej štátnej spoločnosti Bread InvestBud (Chlieb Ukrajiny). Tá spravovala jednu z najcennejších komodít Ukrajiny- obilie a jeho distribúciu, skladovanie, vývozné kvóty, spracovanie; jednoducho mega miliardový, dolárový biznis. A kde sú miliardy dolárov a ukrajinské obilie, tam sa zákonite musí objaviť Vladimír Putin. Skôr asi fabulujem, ale možno tam niekde je zárodok súčasného Brovdiho pôsobenia. Nijako ho pritom nespájam s nedeľným útokom na ruské letiská. O Brovdim sa ale dá pomerne veľa zistiť a pojem drony a Ukrajina mi splýva aj s jeho osobou.
Ak si spomenieme na slovenské deväťdesiatky, Mečiarove privatizácie, Rezešovcov, únos Kováča mladšieho, vraždy a všetko ostatné, máme možno pred očami dianie na Ukrajine v dobe, keď Brovdi šéfoval Chlebu Ukrajiny. Štát vlastnil 49 % a neidentifikovaní súkromní investori 51 % akcií. V apríli 2011 článkom a v máji toho roku rozhovorom, Kyjiv Post smažil Brovdiho a neprehľadnosť v situácii s prideľovaním vývozných kvót a identitou súkromných investorov. Či mal alebo nemal Brovdi oprávnenie ich adresne označiť neviem. On tvrdil, že to v jeho kompetencii nie je.
Pochybnosti podporil 5. júna 2011 článok v The Ukrainian Weekly v čísle 23, kde na prvej strane otvára a na pätnástej strane popisuje Putinovu zainteresovanosť na ukrajinskom obilí. Putin bol vtedy predsedom vlády a ako taký, bol aj predsedom dozornej rady ruskej VnesEconomBank- VEB. V roku 2009 v tejto štátnej banke navýšil Putin zo svojej pozície jej aktíva na štvornásobok- 65 miliárd dolárov. Rusko a Putin boli na najlepšej ceste krajinu konsolidovať. Pravda, ak by sa primárne nevenovali radšej takým drobnostiam ako dve vojny v Čečensku, prúser v Beslane, obsadenie Abcházska a Južného Osetska, zotrvávanie v Podnestersku. Po sankciách v roku 2014 a ďalších po roku 2022, banka utrpela miliardové straty, zase v dolároch a jej kondícia, spolu so zvyškom Ruska, je na pokraji krachu.
V predstihu k týmto plánom, na Cypre vznikla 31.12.2007 malá „eseročka“ ponúkajúca sekretárske práce, Genetechma Finance Ltd. Spoluvlastníkmi tejto firmičky je vláda Ruskej federácie, luxemburská pobočka VEB- Leasing Europe Sarl a ďalšia miestna spoločnosť Diagoras Nominess Limited. Práve z pozície predsedu vlády aj dozornej rady banky, Putin bol na vývozných kvótach a inom nakladaní s ukrajinským obilím pravdepodobne osobne zainteresovaný. Viac ako pravdepodobne a ak mu chcel niekto na portfólio ukrajinských hračiek siahnuť; na obilie, prístavy, priemysel, nerastné bohatstvo atď., nuž konal ako konal- múdro, krásne, vzdelane.
Keď sa Putin v roku 2012 vrátil do Kremľa ako prezident a Brovdi odišiel zo spoločnosti takto podozrivej, prestala pre Putina Ukrajina už existovať. Jednou z príčin mohol byť aj Arsenij Jaceňuk. Patril k tým, ktorí odmietali predĺženie prenájmu vojenského prístavu Sevastopoľ Rusku. Z rôznych vládnych a parlamentných pozícii výrazne loboval za členstvo Ukrajiny v NATO aj v EÚ. Brovdiho „prešľap“ s Putinovým pozadím viedol k nezhodám a Brovdi politiku opúšťa. Či definitívne uvidíme. V piaty deň písania (5.6.2025) sa dozvedám, že tri dni po bezprecedentnom útoku dronmi na vzdialené ruské letiská, bol predvčerom Robert „Maďar“ Brovdi vymenovaný za veliteľa bezpilotných systémov Ozbrojených síl Ukrajiny a názor, že s útokmi ho nebudem spájať dosť prehodnocujem. Jeho prítomnosť v ozbrojených silách je aj tak viac ako zaujímavá.
Približne týždeň pred 24.2.2022 sa géniovia Chmelár, Uhrík či Blaha zavzdušňovali, ako plytko je mierumilovné Rusko Západom obviňované z plánovaného rozpútania vojny na Ukrajine. Približne vtedy Brovdi do ukrajinskej armády vstúpil. Kým naši chcimírovia asi na týždeň onemeli a slinili si prst, aby zachytili, odkiaľ teraz bude fúkať, Brovdi niekde v zákopoch uvažoval, ako by bol danej situácii najviac prospešný. A tu sa musím znovu vrátiť ku Stirlingovi a SAS. Brovdiho začiatky na fronte v prvých týždňoch a počas rozhodujúcich bojov preši do úvah, či by nebol prospešnejší inak. Obchádzanie, improvizovanie, zháňanie vlastných zdrojov na financovanie prvých dronov, toto všetko mi pripomína začiatky Sterlingove, ktorý si mimochodom hneď v začiatkoch presadil prvú z podmienok. Žiadna subordinácia, komunikoval s generálmi a s Churchillom, ostatní si ho nemali všímať.
Viem kde sú lietadlá. Ako sa k nim dostanem a ako ich zničím?
Kto nič nerobí, nič nepokazí a David Stirling toho pokazil veľa. Pri vôbec svojom prvom zoskoku si zlomil chrbticu a veľa nechýbalo, skončil by na vozíku. A po vôbec prvej akcii, opäť letecky a zoskokmi, za absolútne nevhodných podmienok trval na prevedení a viac ako polovica mužstva mu zahynula hneď po dopade, alebo boli k smrti uvláčení padákmi po ostrých skalách, ostali nezvestní či v zajatí. Nočný výsadok počas púštnej búrky, po ktorej prišla prietrž mračien a rozsiahle záplavy, nie je najlepší nápad a operácia Squatter bola čistým debaklom. Ten ale viedol k inovatívnemu rozmýšľaniu a jednoduchému riešeniu.
Diaľková púštna skupina- LRDG, bola samostatná jednotka britskej armády, tiež taký polo súkromný projekt. Nemci a Taliani sa o púšť ako takú málo zaujímali. Akčný rádius ich motorizovaných jednotiek bol niečo cez sto kilometrov a milióny tých štvorcových v Líbyjskej púšti ignorovali. Diaľková púštna skupina toto teritórium ovládla. Jej primárnou činnosťou bolo zbieranie informácií o rozmiestnení a pohybe nepriateľa, preprava iných jednotiek a ojedinele aj diverzia. Práve oni mali Stirlingových mužov vyzdvihnúť na vopred dohodnutom mieste v rozpätí troch dní, kedy ich mali čakať. Za pár mesiacov svojej činnosti, títo taxikári púšte trochu znivočili. Sandále, husté brady, arabské šatky namiesto brigadírok. A rýchle, silno ozbrojené vozidlá, ktorými bezstarostne brázdili územím, ktoré de facto mali ovládať mocnosti Osy.
Jedným z navigátorov jednotky LRDG bol dvadsaťjeden ročný farmár z Rodézie Mike Sadler, ktorého vedomosti o púšti, cit, odhad a zorientovanosť, zdanlivá ľahostajnosť k vlastnému osudu na Sterlinga veľmi zapôsobili. Slovo dalo slovo a dve partie odrbancov začali spolupracovať. Ak ich jednotky LRDG vedia neomylne vyhľadať v púšti, musia ich predsa vedieť na dané miesto aj prepraviť. Nebezpečné nočné zoskoky skončili a SAS mali otázku dopravy vyriešenú. Ako však čo najúčinnejšie zničiť Junkersy či Messerschmitty bola druhá, rovnako závažná otázka, v tej chvíli ale už vyriešená.
Doteraz známej bombe, na odpálenie palivovej nádrže napríklad, trvalo aplikovanie na mieste asi desať minút. Vážila dva a pol kilogramu, bola komplikovaná a nemotorná. Stirling potreboval niečo jednoduché a o riešenie poprosil Johna „Jocka“ Lewesa. Sterling, Lewes a Paddy Mayne, tretí zo skupiny nižších dôstojníkov naklonených pustiť sa do neistého projektu, boli tak odlišní, že mix ich pováh, motivácií a drzosti vytvoril z prvých brancov Oddielu L partiu na všetko odhodlaných mladých mužov. Najmladší z nich, Johnny Cooper o vlastnom veku suverénne klamal, nemal ani devätnásť rokov.
Jock Lowes niekoľko týždňov experimentoval s tou trochou spomienok na detstvo, kedy sa hral s bratovou súpravou malého chemika. Kombinoval pomery výbušnej želatíny, čpavku a strelnej bavlny systémom omyl- pokus, kedy sa nevýrazné puf striedalo s ohorenými riasami, až dospel k uspokojivému výsledku. Libra plastickej trhaviny, štvrť libry zápalného termitu, trocha motorového oleja s pružinovým úderníkom v tužkovej rozbuške. Tá umožňovala nastavenie výbuchu od dvanástich sekúnd do dvoch hodín. Lowesvu bombu, „pekný čierny puding“, sa naučil vyrobiť, prenášať o odpáliť každý príslušník SAS. Päť, šesť členné družstvo ich hravo dovlieklo aj štyridsať na poľné letisko, kde narobili paseku ožarujúci obzor pred svitaním a oni sa už rehotali na míle ďaleko v dunách.
Miesto sľúbenej pomoci vlastné improvizácie
Neviem kto zo svetových lídrov si to plne uvedomuje, ale ľudia ako Maďar, Lazar alebo Čarodejnice z Buče a stovky iných, anonymných aj známych obrancov Ukrajiny, prepisujú nie iba spôsob a taktiku modernej vojny, menia aj jej etiku, ak teda pri zabíjaní o etike hovoriť môžeme. Ja si myslím, že spôsob ako túto pálčivú otázku prezentujú Ukrajinci, znesie aj takéto hodnotenie. O to viac, ak je možné konfrontovať spôsoby agresora a reakcie brániaceho sa. A ešte k tým agresorom a zároveň svetovým lídrom. K Moskve určite patrí Teherán aj Pchjongjang, málo pochybností mám o Pekingu či Hanoji. Tak títo lídri si už pre seba z ukrajinských inovácií svoje odkukali a nie je ťažké posúdiť, ako a voči komu ich použijú.
Na mieste je preto otázka, prečo tí z váhajúcich svetových lídrov, ktorí sa ešte aj teraz okúňajú nie že pomôcť Ukrajine naozaj účinne, oni ani nechyrujú o tom, aké kroky by mali podniknúť pri inovácii svojich armád, či teda vedia, čo nasledovalo po Pearl Harbor. Nuž, o mesiac a pár dní to bude osemdesiat rokov, čo projekt Manhattan potvrdil svoju realizovateľnosť a tá ostala už iba na politickej vôli Harry S. Trumana, o ktorej vieme ako napokon dopadla. Tisíctristopätnásť dní po japonskom útoku na Havaji, v Novom Mexiku vybuchla prvá jadrová bomba. A necelých tisícdvesto dní po ruskom útoku na Ukrajinu, prišla z tej odpoveď Rusku, ktoré si aj ono samo nazvalo svojim Pearl Harborom. Zle. To oni podlo zaútočili a po troch rokoch, troch mesiacoch a troch dňoch (asi) dostali svoj projekt Manhattan. A teraz sú z toho komplet všetci koktaví. Všetci, pretože ak by Západ naozaj účinne pomohol Ukrajine napríklad už v septembri 2022, k tak prudkému rozvoju všetkých foriem bezpilotného boja, by asi nedošlo. Robert Brovdi a jemu podobní, ako on odhodlaní obrancovia túto Pandorinu skrinku neotvorili. Nedostali čo žiadali, nedostali ani to, čo im bolo sľúbené, tak si pomohli ako mohli. Legálne, účinne a stále viac ako férovo.
Hitlerov Kommandobefehl a zaškrtený kamionista v Irkutsku
Pred viac ako štyridsiatimi rokmi som čítal takú útlu knižku o Dni D. Logické zdôvodnenie, prečo všetko bola invázia v Normandii, aj keď sa jej Stalin opovržlivo dožadoval omnoho skôr, možná najskôr v lete 1944. Hitlerov rozkaz tam bol spomenutý aj v inom kontexte. Sľuboval, že všetci zostrelení český letci, ale aj iní vojnoví zajatci, budú ako občania Ríše popravení za velezradu. Churchilla toto tak rozhodilo, že on za to sľúbil, ako mali Nemci vo zvyku, za jedného svojho popraviť desať tvojich. Hitler cukol. Ono sa to síce dialo, nie však systematicky a dôsledne. Inak to ale bolo s bežnými Nemcami. V tej knihe, ktorej názov ani autora si už nemôžem pamätať, bol opísaný prípad iného zostreleného spojeneckého letca, ktorý niekedy v marci 1945 zoskočil za akousi nemeckou dedinou. Skôr, ako by k nemu dobehli poľný žandári, sedliaci ho ubili motykami. V marci 1945! Kedy už aj ten posledný oberchuj nacistický musel vedieť, v akej riti je Nemecko.
Zábery, ktoré som odsledoval na Čt24 z 1. júna z Irkutska, sú presne o tom istom. Kamionista, ktorý pravdepodobne nevedel ani kde je sever a musel čumieť ako vyoraná myš, čo sa to s jeho kamiónom deje, bol lynčovaný presvedčenými náckami či tou háveďou, ktorá vzíde z komplotu komunistu a fašistu. Takže, toto nás čaká. Z primitívneho Ruska, zo šialenej Severnej Kórei aj zo sofistikovanej Číny. Aj toto je mix, s ktorým budú ešte problémy.
