Pre tých, ktorí si tie udalosti nepamätajú niekoľko odkazov, cez ktoré som si to pripomenul aj ja. V tých rokoch sa o únose dosť písalo, podrobnosti ale boli zverejnené zo známych dôvodov až po novembri 1989. Že bol do vyjednávania zapojený aj Eduard Kukan je len dôsledok toho, že si plnil svoje pracovné povinnosti, tak ako ostatní úradníci a diplomati na Ministerstve zahraničných vecí vtedajšej ČSSR.
http://www.sme.sk/c/3778740/25-rokov-od-unosu-v-angole.html
Nič menej a nič viac. Zamestnanec ministerstva rieši síce výnimočnú a veľmi kritickú situáciu, koná doslovne ako diplomat, pretože ideologicky stáli povstalecké hnutie UNITA a socialistické Československo na opačných póloch rozdeleného sveta, robí ale iba všetko preto, aby sa všetci vrátili domov živí a zdraví.
Možno som príliš kritický, vtedajšia vládna moc konkurenciu nemala, nezvádzala boj o voliča. Na jednu z posledných spartakiád prišiel na strahovský štadión prezident Husák a za ovácií davu, ktorý by možno v tej chvíli bol radšej aj inde, dojatý k slzám si napokon sadol. Na čo myslel v tom ohlušujúcom ryku, pri príležitosti, kedy fanfáry znieť museli? Veril tomu, či aspoň, chcel veriť tomu, že tie masy ľudí to myslia úprimne? Pochybujem.
Plne chápem, keď svetoví lídri nevytrúbia do celého sveta, že nasledujúci deň pôjdu pozrieť tých svojich niekam do Perzského zálivu. Potľapkať maskáče, priniesť vrelé pozdravy, pomudrovať pred generálmi. A nezabudnúť na kamery, ktoré to z prirodzenej opatrnosti zverejnia až druhý deň. Načo dráždiť mudžahedínov a vyháňať ich k bazukám. Tak isto chápem, že rovnako sa správajú regionálni lídri, keď idú pozrieť svojich siedmich statočných a tiež na kamery nezabudnú.
Čakal by som však, ak po toľkých mesiacoch od zadržania slovenských paraglajdistov v Iráne a po úspešnom jednaní, zväčša anonymných pracovníkov Ministerstva zahraničných vecí, došlo k dohode o ich prepustení, že slovenská strana, na rozdiel od tej iránskej, divadielko hrať nebude. Angolskí povstalci pre svoje zviditeľnenie potrebovali medzinárodný záujem a zhodou okolností, padlo to na Čechoslovákov. Irán musí zdôvodňovať svoje smerovanie hlavne na domácej pôde a preto toľko cavikov s kdejakým zadržaným Európanom či Američanom. Medzi ich podmienky ale rozhodne nemohlo patriť podmieňovanie si prítomnosti slovenského premiéra pri posledných formalitách. Má to čo do činenia so štátnou suverenitou a tak podobne a práve na takéto jednanie by Fico nikdy nepristúpil. Ani by nemohol, vzhľadom ku spojeneckým zmluvám ktoré nás viažu ku spojencom.
Otázka teda znie, kto komu po Hodvábnej ceste zametá príchod k prestolu kráľa starých Slovákov, na ceste Jantárovej? Predsa len Fico Lajčiakovi, alebo nebodaj, predsa len Lajčiak Ficovi? Fico si to možno neuvedomuje, tak ako Husák na strahovskom štadióne, že je zajatcom vlastného sebaklamu. Že v záujme svojho populizmu, ku ktorému mu zväčša stačia štadióniky omnoho menšie, postavil sa do role prosebníka. On, jeho úrad aj krajina ktorú reprezentuje. Ponížil sa v zahraničí v záujme možného politického zisku doma. Ak boli Slováci zadržaní v cudzine oprávnene, nie je tam priestor pre premiéra, aby sa angažoval. Ak protiprávne, tobôž nie. A ak je to proste jeho osobný rys, nech sa tak správa zakaždým, keď sa občan Slovenskej republiky dostane v cudzine do obdobných trablov. Inak mi omnoho zmysluplnejšie príde výlet štyroch smeráckych pipiniek vládnym špeciálom do Petrohradu. Tie si aspoň čo to pokúpili a dokopy nemali čo ceknúť, načo tam vlastne išli.
