Som tebou zhnusený, človek. Lebo si zabudol na všetky pravidlá, ktoré ťa naučili v škole. Bojíš sa, že sú nepoužiteľné, bojíš sa, že ich niekto poruší skôr ako ty. Preto si v nedočkavosti za zlatom vytvoril iné. Vyrástol si na tupého dravca s vlastnými pravidlami prinášajúcimi chaos násilia. |
CINTULA, Juraj. Do vlastných radov. Pohronie, 2009, roč. 64, čís. 39, s. 11. |
(wikipédia o Jurajovi Cintulovi)
Čo dodať? Anabáza človeka zmäteného všetkým, čo sa okolo neho dialo od školských liet po odchod do dôchodku. Verejne proklamovaná náklonnosť k ideám socializmu, prekvasila k jeho vnútorným pochybnostiam o ňom. Neodmietal ho. Len sa domnieval, že treba hľadať recept ako ho vylepšiť. Slovom, písmom, činom. Čo vyrieknuté slovo, čo písomný prejav, čo dokonaný či nedokonaný čin, to živá katastrofa.
Z hovna ale neupletieš bič a na malom dvore aj ten najväčší ti je nanič. Takto sa problémy neriešia a už vôbec nie hľadaním zdôvodnenia činov iných ľudí, ktorí na rozdiel od neho nie iba vystrelili, ale aj zastrelili človeka. Konanie Andersa Brejvika (2011, Utoja- 77 mŕtvych) či Ľubomíra Harmana (2010, Devínska Nová Ves- 7 mŕtvych) ho vyrušilo inakšie ako len zhrozeného človeka. Odsúdil ich, to hej. Vinu za činy však podelil a rovnako odsúdil aj spoločnosť, ktorá „nerieši“ pálčivé problémy a potom to takto dopadne. Jednotlivec zoberie na seba ťarchu sveta, do ruky zbraň a reaguje. Individuálne, presne ako reagoval on.
Možno až mesiášsky syndróm, v ktorom sa Juraj Cintula vnímal ako naprávač krívd, vystihuje jeho pokus vstúpiť do politiky. Neviem, či sa už niekomu na Slovensku podarilo neuspieť až tak, že nedokázal nieže vyzbierať dostatok podpisov na vznik politického subjektu, ale nedokázal ani zosmokliť petíciu k jeho následnému vznikaniu. A samotný názov politického hnutia- Proti násiliu, je len ďalšie pohrávanie sa s témou násilia, ktorá ho musela nejakým spôsobom priťahovať.
Nie ako násilného a násilie vyhľadávajúceho človeka. To by sa už prejavil dávno. Ani mi nepríde ako pyroman, ktorý sa po založení požiaru vrhne do plameňov a zachráni aj toho, kto o to nestojí. Odhodlanie k „založeniu požiaru“ v ňom prepuklo desaťročia po tom, ako už o všeobecne platnej, univerzálnej spravodlivosti pochyboval. Akt zúfalca. Ak naozaj nechcel zabiť (tomu by som uveril), ale výstrelmi len vystrašiť a umravniť cieľ svojej streľby, tak to teda fakt strelil mimo. Nevďačnejší subjekt na pokánie ako Róbert Fico, vari ani neexistuje.
O päťdesiat rokov mladší Juraj Krajčík mal vo svojom konaní jasno. Chcel zabiť. Buď konkrétne premiéra (v tom čase Eduarda Hegera, primárnym cieľom bol ale premiér, nie Heger), alebo kohokoľvek príslušného či možno príslušného ku komunite, v ktorej videl nepriateľa, jadro problému, koncentrované zlo. Nepriateľ, problém, zlo, toto má predsa riešiť premiér, nie maturant. Zastrelil napokon, skôr náhodne ako cielene, Matúša a Juraja pred barom Tepláreň v Bratislave a potom seba. Jurajovi Krajčíkovi stačila domnienka, že chalani mali nejakú väzbu k baru, k zástupnému objektu jeho problému a konal.
Ak Cintulov problém mal tiež riešiť premiér, sme asi pri motivácii jeho činu. Ako rodený tragéd bojujúci proti násiliu, vyprázdnením svojho zásobníka nabil celý arzenál netušených zbraní...koho vlastne? Keď matka Róberta Remiáša, kyticou z hrobu svojho syna, prefackala vtedy expremiéra Vladimíra Mečiara, bol to takmer identický čin ako ten Cintulov. Ona sa vyjadrila presne a adresne. Nechcela fyzicky ublížiť, neblúznila o výchovnej vodoliečbe mokrým vechťom. Chcela pokoriť človeka, ktorého vinila z násilnej smrti svojho syna. Juraj Cintula nepociťoval osobnú krivdu, mal zrejme vyššie ciele.
Všedný zjav a premyslené konanie osamoteného „atentátnika“- príchod za svojim cieľom s kyticou, či jeho oslovením- Robo, poď sem, dáva mu výhodu prvého zlomku, alebo aj jednej sekundy na reakciu zodpovedného okolia. Pri kytici blamáž, pri pištoli takmer istá katastrofa. Nie vždy sa ale takémuto, rýdzo individuálne pripravovanému atentátu, dá naozaj zabrániť. V priebehu necelého poldruha mesiaca v roku 1981, boli spáchané takéto pokusy na osobách, pri ktorých o kvalite ich ochranky asi veľa pochybnosti nebude.
30. marca vo Washingtone, z bezprostredne tesnej blízkosti z davu, vystrelil atentátnik na amerického prezidenta Ronalda Raegana. A 13. mája v Ríme, obdobný priebeh mal pokus o atentát na pápeža Jána Pavla II. Obidvaja boli dosť vážne zranení, našťastie prežili, ale niežeby sa išlo ďalej. Ak boli vyvodené pochybenia zo strany zodpovedných osôb, boli adekvátne vyhodnotené. Pochybenia služobné, politické, osobné. Bodka. Verejnosť ani nemusela o podrobnostiach vedieť.
Na Slovensku ale všetko robíme tak svojsky, že akékoľvek pripustenie aj pochopiteľnej (ne)reakcie ochranky, je vnímané ako urážka majestátu. Nezdôvodňuje sa objektívna príčina nepripravenosti ochranky, kedy takto individuálne pripravený čin sa nedá odhaliť skôr, než bezprostredný zlomok sekundy pred ním. Akonáhle niekto uvidí zbraň, pochopí a stihne zareagovať. Ale práve vďaka takémuto babráckemu konaniu, odhalili na seba zodpovední, Úrad na ochranu ústavných činiteľov, Ministerstvo vnútra a ktovie kto ďalší, také množstvo amaterizmu a neschopnosti, že už rok ich to núti zamotávať sa viac a viac. Núti ich to vymýšľať si, namiesto priznania zopár pochopiteľných, ale konkrétnych pochybení, ďalšie zástupy krvilačných strojcov atentátu. Nie imaginárnych. Oni tí zmätkári im už možno v dôvernom fascikli aj priklepli tajné, dorozumievacie heslo- Robo, poď sem. Skúste to vykríknuť Eštokovi za chrbtom. Ošedivie mu aj tá turecká predzáhradka, čo mu má aspoň niečo na krku poľudštiť.
