Stáva sa to pomerne často. Niekoľko stoviek hlasov rozhodlo o tom, že sa politická strana nedostala do parlamentu. Naposledy to okúsila koalícia PS- Spolu, predtým sa takto pošťastilo KDH. O prítomnosti alebo neprítomnosti politického subjektu v parlamente pritom nerozhodujú len jeho priaznivci. Rozhodujúca je celková účasť a práve výtlak lídrov volieb, ich schopnosť primeť masy k účasti, rozhoduje v konečnom dôsledku o fakte, či sa získané hlasy premenia na percento vyššie alebo nižšie ako potrebných päť (sedem pri dvojkoalícii).
Počet oprávnených či zapísaných voličov je pred každými voľbami známy a tak je jednoduché si vyrátať, aké číslo ma posúva za vodu už počas sčítavania hlasov. Alebo naopak, tŕpnem až do konca, aby som nadránom uznal, o aký chlp mi to ušlo. V odlišnej pozícii sa v troch posledných parlamentných voľbách postupne ocitli SaS, Sieť a Za ľudí, kedy zakaždým do parlamentu prešli s odretými ušami.
Výsledky tých ktorých parlamentných volieb sú ale úplne irelevantné z pohľadu redakcie, ktorá sa rozhodne konfrontovať politikov v diskusii. Meradlom nemôže byť politická príslušnosť ku dňu konania diskusie ani skutočnosť, či hosť vlastní mandát poslanca Národnej rady. Tak isto nemôže rozhodovať, či poslanec (minister, štátny tajomník) zastupuje ten istý subjekt, vo farbách ktorého sa do parlamentu (na ministerstvo) dostal. Rozhodujúca je téma diskusie a predpokladaný prínos hosťa v nej. Ak totiž zoberieme ako fakt, že diskusia nie je vyhradená výlučne poslancom, ale vyjadrujú sa v nich, často relevantnejšie, predstavitelia rezortov, musíme brať zreteľ na to, že tí nemusia mať žiadnu politickú príslušnosť a miesto v diskusii im patrí. Podľa rozhodnutia redakcie v podstate hocikomu.
A práve vďaka tak hulvátskemu správaniu sa politikov, Matoviča nevynímajúc, ako sa prezentujú minimálne posledné štyri roky, konzument diskusie, ak na ňu ešte má žalúdok, víta v nej nestranný pohľad. A je vinou len a len utrhnutých vagónov súpravy Fico...............Matovič, (zaraď ľubovoľný počet tebe známych vozňov), že výsostne politických diskusií sa musia zúčastňovať ľudia mimo politiky. Pred tými štyrmi rokmi postačovala prítomnosť politológa, sociológa či niekoho z ekonomiky alebo z odborov. Ani pri ich účasti sme nemali povinnosť veriť ich úsudku či tvrdeniu. Ich vecné alebo odborné hodnotenie však určovalo mantinely a my sme mohli pomerne jednoducho zbadať, kedy sa diskutér odvracia od témy a melie si svoje.
Dnes však, práve vďaka hájením sa politickou príslušnosťou (so zámerom preferenčného zisku), vťahujú do politiky kovaní straníci profesie či záujmové skupiny, ktoré tam nemajú čo byť. Ako hej, poslanci- zákonodarcovia, svojim rozhodovaním ovplyvňujú holú existenciu každej profesie či stavu; každej sociálnej, rodovej, vekovej, etnickej či geografickej skupiny. Je však trúfalosťou dožadovať sa, aby konali v prospech dotknutých a to tak, aby to nešlo na úkor jedných a výrazne nadprávom pre druhých? Je politika umením nemožného? Asi hej. Tak čo za banda amatérov systematicky koná v spoločnosti zlo?! S dopadom o ktorom, v lepšom prípade, ani len netušia, aký bude. Poväčšine však tušia a presne taký ho chcú.
Toto je nutné si pripomenúť pred najbližšími voľbami, nech už budú kedy budú. Že do tých predchádzajúcich sa vstupovalo s otrepanými a jalovými víziami na tému školstva a zdravotníctva. Že preferencie sa naháňali cez výšku a frekvenciu dôchodkov, rodinných prídavkov, rôznych „zadarmo“ a „bezodplatne“. Že sa sľubovali byty a pracovné miesta (a že sa to scvrklo na opravený chodník a nové ihrisko v Hornej- Dolnej).
Dnes však treba niečo iné. Dnes je potrebné viditeľne stáť za tými, ktorí sa rozhodnú zbiť predavačku za pultom. Ktorí potrebujú opľuť deti zdravotnej sestry. Ktorí ušli hrobárovi z lopaty a šibenice nekreslia na múr cintorínu, ale primárovi na garáž. Treba stáť na strane tých, ktorí interrupcie nemienia nechať na slobodnom rozhodnutí ženy či páru, ale vmontujú sa im do ich rozhodovania rozhodovaním svojim, posväteným ani nie tak Najvyšším, ako úplne tým najnižším moralistom, sebcom, uzurpátorom. Utrhnuté vagóny chcú k sebe pripnúť stratené existencie, ktoré nedokážu rozhodovať o svojom napredovaní a tak s motorkou, psíkom a kvetinkou na profilovke, búšia do profesionálov ktorí tu ešte ostali. A tým, že tu ešte ostali, vytvárajú kvantitu a kapacitu spotrebného koša, ktorý aj vďaka ich práci má k dispozícii poberateľ všakovakého „zadarmo“ a „bezodplatne“.
A dnes Igor Matovič pridal novú potrebu. Ani malú, ani veľkú, proste potrebu svojho už dávno zničeného ega. Netreba stáť iba za svojimi dezolátmi. Je nutné z košiara, z ktorého sa cez politické diskusie lačnie za autíčkom, mačičkou či srdiečkom v profilovke, odobrať tým, ktorí tam podľa neho nemajú čo paberkovať. Lebo v zátvorke za menom majú inú skratku ako pred rokom, lebo skratku majú tú istú, ale nedvíhajú paprče v parlamente.
A bude to tak, ako povie Igor. Novinári, redaktori, žurnalisti, ktorých mimochodom, tiež treba nakopať a pre výstrahu niektorých aj zakopať, dostanú manuál, koho smú a koho nesmú do relácie pozvať. Zároveň ale, čas relácie budú musieť nastaviť tak, že bude presne kopírovať percentuálny volebný zisk predstaviteľa politickej strany a podľa počtu diskutujúcich a ich volebného zisku, nájde sa najmenší spoločný menovateľ zlomku ich zisku. Chápete, že?
Igor (25,02%) dostane zo sto minút rovných dvadsaťpäť a Robo (18,29%) osemnásť, plus sedemnásť sekúnd na bonmot o psej materi. Svoju jedna celá dva sekundu Igor Robovi blahosklonne prenechá. Aj tak mu do jeho osemnástich minút a psej materi bude skákať do reči adekvátne k tomu, koľko vysielacieho času mu v skutočnosti spochybnil Peter. Ktorý tam ale nemá čo kecať. No a povedzme, pozvú aj Veroniku (5,77%), ak Igor dovolí. Tej sa ujde päť minút a štyridsaťšesť sekúnd a aj to bude asi dosť veľa, lebo však popravde, mal by tam byť miesto nej Andrej. Kiska, nie Danko. Takto budeme mať zaručených štyridsať deväť minút zmysluplnej debaty a tých zvyšných päťdesiatjeden sa rozdelí v treťom Matovičovom skrutíniu.
Tak, že minimálne polovica vysielacieho času bude furt a navždy patriť Igorovi, lebo čísla nepustia. Ak sa stretne iba s Robom, zo sto minút ho budeme musieť počúvať zhruba šesťdesiat a tu fakt neviem, čo bude horším trestom. Ak si trúfne Igor iba na Veroniku, tej sa zo sto minút ujde len sedemnásť a pol. A to si Igor netrúfne. Konfrontácia kohokoľvek s Igorom, na akúkoľvek tému, kedy Igor bude mať viac ako štvornásobný priestor na zhovädenie sa, zákonite tomu druhému zabezpečí zvýšenie popularity úmerne k dĺžke nasledujúceho Igorovho statusu. Daný prepočet platí rovnako na ľubovoľný vysielací čas. Konštanta Matovič nepustí. Vyhral voľby a tak všetko dianie na Slovensku sa musí podriadiť jemu ako exponentovi. Či už v matematickom význame, ako mocniteľovi všetkého zlého, čo tu súčasníci aj predchodcovia nahrnuli (lebo dobre neskopíroval ani diplomovku). Alebo v pejoratívnom ponímaní ako politického či spoločenského lídra, ktorý pre svoju osobnú potrebu či ideu ide hlava nehlava a kosí, búra, ničí všetko, čo mu skutočne, či iba v jeho chorom chápaní, stojí v ceste. Toto a mnoho iného, ale veľmi podobného, je nutné si pripomenúť pred najbližšími voľbami. Nech už budú kedy budú.
