Málokto z dnes známych verejných činiteľov môže ostať pokojný potom, ako by bol konfrontovaný s vlastným prejavom na tak trefné témy a s odstupom toľkého času. Niet čo vytknúť a poukázať: aha, takto je to povedané vtedy a takto sa to dnes, po rokoch strávených, či po rozhodnutiach prijatých v ústavných funkciách, javí. Skôr, pozrúc sa o dve desaťročia späť, ľahšie sa rozumie Ivete Radičovej spred dvoch či troch rokov.
A ak by predsa len niekto hľadal rozpor v dávnych slovách a v nedávnych činoch, nech si len spomenie na bohorovné a drzé konštatovanie štatistu, ktorý svojim priezviskom premenoval vlastnú parlamentnú väčšinu, na Andreja Kolesíka. Ten si trúfol, po totálne odflákanom šteku, vo fraške nazvanej „Pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu novelizácie zákona o ochrane spotrebiteľov“ povedať, že kto nič nerobí, ten nič nepokazí.
S výnimkou zopár jednotlivcov, známych v minulosti z divadelných dosiek či zo športových štadiónov, nevieme o ľuďoch v politike dokopy nič. Nič čo by sa nejako spájalo s ich profesijným či spoločenským prejavom v dobách vzdialených, či bezprostredne predchádzajúcich ich rozhodnutiam vstúpiť do politiky. Iveta Radičová vymenovala svoje „divy“ a prvé dva udivujú aj dnes svojou aktuálnosťou. Zároveň, pre chronické ignorovanie politických špičiek, ostáva prvý nedostižnejší a druhý aktuálnejší ako v minulosti. To vo mne vyvoláva jednu nezodpovedanú otázku a jednu odpoveď, na ktorú sa ma ale nikto nepýtal.
Prečo vstúpila (odhliadnuc od dvojročného pôsobenia vo VPN) Iveta Radičová, približne dvanásť rokov po onom rozhovore, do politiky? Verila vari, že sa jej podarí niečo zmeniť, že niečo z toho, čo vymenovala Milanovi Lasicovi, podarí sa jej naplniť, alebo naopak, zvrátiť? To je čo sa tej nezodpovedanej otázky týka. A odpoveď ktorú som si našiel, tá spočíva v jej posledných rozhodnutiach pred pádom vlády. Priznám sa, zazlieval som jej, že spojila hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere jej vláde na jeseň 2011. Po vzhliadnutí tej starej relácie sa ale domnievam, že urobila dobre a že ten výsledok aj očakávala. Pretože inak by nedávalo zmysel, ak osemnásť rokov pred tým uviedla ako svoj prvý div:
Možnosť vykonávať svoju profesiu
I. R.- Svoju profesiu, sociológiu, označuje ako vedomie o spoločnosti. Podľa vlastných slov, patrí k ľuďom s chorobne vyvinutou signalizačnou sústavou na zaregistrovanie všetkých nelogickostí, lapsusov, nezmyslov a nesystémovostí a to znamená, že máme dnes (1993) čo robiť.
*
Iveta Radičová otvorila výpočet svojich divov niečím, čo úzko súvisí so slobodným rozhodovaním človeka o sebe samom, o práve na takéto rozhodovanie a o nutnosti, aby spoločnosť toto všemožne podporovala. V roku 1993, kedy sloboda bola ešte „čerstvá“ a mali sme rozhodovanie o sebe zdanlivo už iba vo svojich rukách, boli takéto slová určite namieste. A sú bohužiaľ aj dnes, v roku 2014, pretože možnosť vykonávať svoju profesiu (rozumej zodpovedne, bez zasahovania a obmedzovania, bez tlakov a existenčných obáv) je dnes na Slovensku stále div a skôr výnimka než samozrejmosť.
*
I. R.- Zmysluplnosť vlastnej profesie videla vtedy aj v tom, že schopnosť signalizovať aktuálny stav kondície spoločnosti, jej smerovania a perspektívy, robila zo sociológie vedu užitočnú a príťažlivú. Prirovnala ju k majáku, k varovaniu pred stavom ohrozenia, k upozorneniu na nutnosť zmeny, inak hrozí spoločnosti katastrofa.
*
V roku 1993 sa ešte dalo hovoriť o novej, práve sa formujúcej spoločnosti. Slovensko bolo v prvom roku svojej samostatnosti, zásadné zmeny sa udiali necelé štyri roky pred tým. Ak bola v tej dobe Iveta Radičová ešte optimistom, Milan Lasica do jej uvažovania o vykonávaní vlastnej profesie vstúpil mierne sarkastickou poznámkou. Tá sa ale, s odstupom času, ukazuje ako jasnozrivá a neobmedzene platná vždy vtedy, ak signalizáciu z majáku vyhodnocujú suchozemci, nemajúci žiadnu vedomosť o tom, ako sa v nebezpečných vodách pohybovať a zároveň, úplne u nich absentuje pocit zodpovednosti za tých, ktorým sľúbili bezpečnú plavbu.
*
M. L.- Poznamenal, že predsa takýto signalizátor, napriek tomu, že o jeho užitočnosti sa predsa len vie, je veľmi nepopulárny. Iveta Radičová súhlasila s takýmto stavom, dodala však, a to je vraj tiež takým malým divom, že po rokoch sa aj sociológia môže vykonávať slobodne a zodpovedne. Že už po nich nie je žiadané iba mudrovanie, že majú hľadať aj riešenia.
*
Uplynulá doba ale dáva za pravdu moderátorovi a nie jeho hosťovi. O riešenia, nie len od sociológov, v skutočnosti nikto záujem nemá. Ak už, tak iba na peknom papieri a so svojim menom uvedeným najväčším písmom. Iveta Radičová, akoby tušila s kým bude mať spoločnosť najviac práce, ak sa bude chcieť pohnúť dopredu. Akoby vedela, že tí, čo údajne budú mať záujem o riešenia, budú zároveň tými, ktorých označila ako svoj druhý div:
Výrobcovia hesiel
I. R.- Bývalá (vtedy ešte len budúca) premiérka sa netajila tým, že vo výrobcoch hesiel je kus geniality a bez ohľadu na to, či s nimi súhlasí alebo nie, určitý obdiv vzbudzujú.
Periodicky, vždy za iných okolností, dostáva sa na tribúny konkrétna hŕstka ľudí a zo seba vypúšťa svoj monológ, pozostávajúci z vlastných sloganov a hesiel. Masy pod tribúnami si slogany a heslá načas osvoja. Opakujú ich, pridávajú svoje vlastné, je to však iba druhý z monológov. Medzi tribúnami a námestiami pod nimi nikdy nedôjde k dialógu, a tak cesta k riešeniam ostáva zahataná, k riadeniu sa signálom z majáku nikdy nedôjde.
K dialógu nedochádza napriek tomu, že osadenstvo tribún sa zásadne a vždy tvári ako súčasť ľudu stojaceho pod tribúnami. Stotožňuje sa s ním, hovorí a koná v jeho mene a v jeho prospech. Promptne siaha po najosvedčenejších heslách a ich prejavy sú plné výrazov ako „potreba doby“, „historická nevyhnutnosť“, „tvorba dejín“ a podobne.
A ľud sa iba čuduje. Najprv verí, neskôr začne pochybovať, ozvú sa prvé nespokojné hlasy, až dôjde, skôr či neskôr, k výmene. Zmena však prebehne iba na tribúnach, dôjde k výmene výrobcov hesiel. Ľud pod tribúnou ostane stále ten istý, s tými istými potrebami. Neboli by to však výrobcovia hesiel, manipulátori s masami, aby sa nesnažili tie potreby ľudu pomenovať skôr, ako ich samotný ľud dokáže zadefinovať. Pretože posledné čo výrobca hesiel potrebuje, je konkrétny človek s veľmi konkrétnymi potrebami, názormi a túžbami. Výrobca hesiel potrebuje takého človeka premeniť na akýsi priemer, mysliaci a reagujúci rovnako, pretože, nič nie je jednoduchšie, ako ovládať a riadiť spriemerovaných jednotlivcov. Práve takým výrobca hesiel ľahko určuje, čo je pre neho potrebné a čo nie. Je to strašná vízia, kedy jednota je dobrá iba na odmietnutie a rozbitie individuality a oháňajú sa ňou tí, ktorí pod rúškom jednoty, snažia sa naplniť si svoje rýdzo individuálne potreby a sny. Veď viete- v jednote je sila, ukončila Iveta Radičová rozprávanie o výrobcoch hesiel.
*
Vo výpočte svojich divov pokračovala Príťažlivosťou, ktorú Milan Lasica rozoznáva ako zemskú a ženskú, a tej druhej sa venovala. Ďalej Slovom, ktoré prezradí nielen našu národnosť a región odkiaľ pochádzame. Vie spresniť aj spoločenskú triedu rečníka, či jeho snahu do určitej kasty sa prerečniť. Poriadok, v usporiadaní sveta aj v ženskej kabelke, predchádzal Úspechu a v potrebe poskytnúť šancu na úspech každému, aby aura úspešných prekryla nervozitu obklopujúcu neúspech. Napokon to boli Zmysly, ktoré o nás mnohé prezrádzajú. Tých naozaj úspešných vlastné zmysly navigujú k spoliehaniu sa a riadeniu sa sebou samým. Nám ostatným by vlastné zmysly mali poslúžiť aj na to, aby sme nepodľahli čaru, fluidu či demagógii úspešných zaslepene a nezmyselne, pretože úspech môže mať rôzne podoby, vedú k nemu rôzne cesty.
* * *
Takto sa teda Iveta Radičová rozrozprávala pred dvadsaťjeden rokmi. Tie roky sú zároveň dobou našej samostatnosti, počas ktorej Slovensko malo piatich premiérov. Boli najbližšie k tomu, aby Slovensko úspešne nasmerovali a Iveta Radičová patrí medzi nich. Ušli sa jej necelé dva roky, v podstate najmenej, ak nerátame krátke obdobie Moravčíkovej dočasnej vlády. Ako Iveta Radičová obstála v porovnaní s takmer piatimi rokmi ktoré pripadli Mečiarovi, v porovnávaní šiestich rokov Ficových a ôsmich Dzurindových?
Nazdávam sa, aj s prihliadnutím na tú starú reláciu, že dobre. Problematickosť vykonávania si profesie a stále pribúdajúce nové heslá, sú fenomény charakterizujúce uplynulé dve desaťročia. Či to obdobie môžeme hodnotiť pozitívne alebo negatívne, to nech si každý určí podľa vlastných kritérií.
Pri tých profesiách by som ja osobne bral zreteľ na skutočnosť, že poctivé a zodpovedné konanie v rámci kompetencií svojho pracovného postavenia (a s pozitívnym úmyslom aj nad ich rámec), doviedlo túto spoločnosť v roku 2008 k vzniku ocenenia Biela vrana. A je zásluhou práve výrobcov hesiel, že drvivá väčšina z doteraz ocenených ľudí, si svoju profesiu chcelo slobodne, poctivo a zodpovedne vykonávať vo sférach verejných. Že títo ľudia, a s nimi stovky im podobných, sa až príliš často pri vykonávaní si svojej profesie stretávajú s produktom výrobcov hesiel. S klientelizmom, rodinkárstvom, s politickou nomináciou a s bezostyšným šafárením všade tam, kde to falošné heslá umožňujú, či priam vyvolávajú.
V deň, kedy RTVS na svojom druhom programe odvysielala tú reprízu, priniesli médiá inú, aktuálnu správu. V ten deň dostala verejnosť možnosť zamyslieť sa nad tým, do akej miery „vládcovia“ na Slovensku vládnu a nakoľko sú ovládaní niekým alebo niečím, čo si ani netrúfnu zadefinovať.
Iveta Radičová dostala spojenca z nečakanej strany- Róberta Fica a jeho vládny Smer. Toho Róberta Fica a ten Smer, pre ktorých Radičovej vláda bola iba nemohúcim zlepencom. Avšak, napriek všetkej hanlivosti, ktorú Róbert Fico vložil do výsmešného označenia zlepenec, ktokoľvek z neho mu je milší ako niekto nový, kto bol doteraz v slovenskej politike outsider a začal rozmieľať „dobré meno“ štandardných politických strán na pominuteľný prach.
Zlepenec dobačoval na jar 2012 a potvrdením jeho nemohúcosti boli parlamentné voľby. Ukázalo sa, koľko výrobcov hesiel obklopovalo Ivetu Radičovú. Každý jej koaličný partner, každý z papierových spojencov, hľadal si svoju tribúnu a svoj ľud.
A napriek tomu, že zlepenec vystriedal monolit, zatiaľ najzomknutejší v tvorbe hesiel, kolíše sa ten od jesene 2013 cez troje nevydarené voľby, stále viac a viac a nutne potrebuje zastabilizovať. Preto ten vydesený Ficov apel, na zomknutie sa „ľudu“ v podpore predstaviteľov štandardných politických strán, v prezidentských aj v iných voľbách. Preto ten debakel z 29. marca. Pretože Iveta Radičová to pomenovala pred dvadsaťjeden rokmi úplne presne. Monológ z tribúny nie je dialógom, monológ sa nedočká odpovedí.
Róbert Fico sa nám snaží prezentovať, že strana a vláda sú zomknutejšie ako kedykoľvek predtým. O hodnote a historickom zázemí tohto hesla je lepšie pomlčať. Nijako si nepripúšťa neúspech a odmieta špekulácie o tom, že výmena dvoch ministrov je dôsledkom osobnej prehry v prezidentských voľbách a nespokojnosti v Smere. Avšak, je to horšie ako si Fico dokáže predstaviť. Výrobcovia hesiel svoj monológ už neadresujú nejakému nespoľahlivému ľudu. Vysielajú ho iným výrobcom hesiel, aby sa v im zrozumiteľnej hantírke uistili, kto by bol v budúcnosti vhodným klinom na zastabilizovanie, prípadne, ktorý klin je najvhodnejší na vyrazenie iného.
K výmene dvoch ministrov došlo a podľa slov Dušana Čaploviča, dôvodom naozaj nie je výsledok prezidentských volieb. Dôvodom je nezvládnutie prirodzenej a nevyhnutnej podmienky pre fungovanie spoločnosti, akou je nesťažené vykonávanie si svojej profesie a nesenie plnej zodpovednosti za takéto konanie. Všetkými. Priznanie Dušana Čaploviča z 15.7., že ani po dvoch rokoch vo vedení rezortu sa mu nepodarilo spacifikovať záujmové a lobujúce skupiny priamo vo vnútri rezortu, je tou najhoršou správou o stave našej spoločnosti. Je dôkazom o tom, že od roku 1993 sa skutočné rozhodovanie, stále viac a viac, vymyká voleným výrobcom hesiel z rúk.
Zároveň ale, z opačného pohľadu, je práve notorické ignorovanie vytvárania podmienok pre nestresujúci výkon v práci dôvodom, prečo sa slovenská spoločnosť nevie vysporiadať s problémami ktoré ju paralyzujú. Áno, patrí sem školstvo aj súdnictvo, týka sa to rovnako zdravotníctva ako aj životného prostredia. Ovplyvňuje to podnikanie aj zamestnanosť, prehlbovanie hladových dolín aj alibizmus pri rómskej otázke. Skrýva sa to za nízkymi dôchodkami aj za premrštenými odmenami. Dôsledkami sú predražené diaľnice, čudne získané pozemky a holoruby či čierne stavby na nich, záhadné tendre a na mieru šité obstarávania. Skutky ktoré sa nestali a smrteľné pracovné úrazy, ktoré sa určite stali. Často len preto, ako sú nastavené podmienky k výkonu tej ktorej profesie.
Aký je teda rozdiel medzi zlepencom a monolitom? Dokopy žiaden. Je úplne jedno, či monológy vysiela sedem rozvadených trpaslíkov, alebo jeden sebavedomý valibuk. Stále sú to len monológy. Ak Iveta Radičová neuspeje s pokusom o dialóg ani medzi vlastnými spojencami, ak Dušan Čaplovič nemá dosah ani na konanie vlastných podriadených, sú porazení tým istým fenoménom- všeobecne platným podmienkam nastaveným v prospech konkrétnych skupín. Prípadne nastaveným tak, aby zodpovednosť za konanie prebiehala po úplne inej línii, ako by prebiehať mala. To sú tie skutky ktoré sa nestali a ak sa stali, sú v súlade s legislatívou, hoci sú zjavne postavené na hlavu. Takáto porážka nemá víťazov, ani len morálnych.
Cez arogantné konštatovanie- „je po voľbách, zvyknite si!“, ktoré malo vytvoriť „slovenské Švajčiarsko“, cez nerozumné „dvojnásobné platy“, až k vyslovene hlúpemu „ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne za Dzurindu“, ktorého autor však nechal priestor pre ľudovú tvorivosť, pretože jedného zo „zlodejov“ si prizval k vládnutiu a dal tým vzniknúť dovetku- „tak sa bude kradnúť aj za Fica“. Taký je krátky exkurz dejinotvornými monológmi Slovenska. Následné „Istoty“ uzatvárajú toto obdobie, počas ktorého sme o dvadsať rokov zostarli, ale ani za mak nezmúdreli.
Pre výrobcov hesiel je najzrozumiteľnejším partnerom iný výrobca hesiel. Svoje monológy dokážu spliesť do niečoho, čo má vytvárať dojem vzájomného dialógu. Akonáhle sa na scéne objavuje niekto, kto takéto oblbovanie odmieta a razí si vlastnú cestu, stáva sa pre štandardných niekým neštandardným a sústredia sa spolu na jeho odstavení. Mali sme možnosť to zažiť pri prezidentských voľbách aj pri preskupovaní politických síl po nich. Vyrojili sa noví výrobcovia hesiel a zapríčinili presun preferencií vo svoj prospech. Napriek tomu, že skôr ako sa mohla nová politická sila vôbec zaregistrovať, zdiskreditovala sa práve skutkami ktoré sa nestali a ak sa stali, stali sa inak ako sa zdravému rozumu javí. Najnovší výrobca hesiel vyslal tým ostatným tak silný signál, že o dva roky bude mať reálnu šancu zasiahnuť do rozhodovania. Či už ako klin stabilizačný alebo ten druhý, ktorým je nutné iný vyraziť.
