Že som prechádzal okolo karloveskej lodenice pár minút po vražde Róberta Remiáša je iba náhoda. Bývam v tých končinách. Že kamarát, rovesník Daniela Tupého, prechádzal so svojou partiou v čase tej vraždy tými miestami je tiež iba náhoda. Chodievali, tak ako mnohí, na pivo aj tam. Jeden aj druhý prípad sa netýka iba mňa a kamaráta. V každom priestore a v každom čase, aspoň pokiaľ sa jedná o veľkú aglomeráciu, o verejný priestor či verejnú udalosť, môžeme byť účastní, vedome či nevedome, čohokoľvek. Možno sú aj fotografie z toho, ako na jednej svadbe tancujem ten trápny kačací tanec, ako sa držím za ruku s Pavlom Ruskom. No a čo? Určite mi to išlo lepšie.
Keď sme v rokoch 1993 až 1996 s kolegami dochádzali pracovne do Prešova, vždy na niekoľko turnusov od jari do jesene, postupne sme sa zoznamovali s miestnymi. Jednorazovo niekde na pive, aj opakovane, či na tom pive alebo počas pracovného procesu. Prešov nie je malé mesto, ale je neuveriteľné koľko ľudí s prepojením na Ivanu Christovú (Miss ČSSR 1989, ešte pred novembrom) sme mali tú česť spoznať. Susedia, kamaráti a spolužiaci, niektorí už od materskej škôlky, to bola jedna časť. Našli sa však aj takí, ktorí ten kontakt, hoci sa zrejme naživo nikdy neuskutočnil, dokazovali dosť komplikovane. Lebo jeho otec kedysi pracoval s otcom Ivany, jeho sesternica maturovala dva roky pred/po Ivane a mnoho podobných a krkolomnejších kombinácií možného stretu s vtedy populárnou, príťažlivou mladou ženou. Neboli sme v kontakte iba s mužmi, ženy sa však k nej vyjadrovali, ak vôbec, zdržanlivejšie.
Čo tým chcem povedať? Ľudia majú tendenciu, zištnú alebo nezištnú, hlásiť sa verejne ku kontaktu s niekým, kto je nejakým spôsobom pre nich atraktívny. Prípadne, ak sa domnievajú, že atraktívnejšími sa práve takto stanú oni pre niekoho iného. Tej fotke Madeja s Vadalom, na ktorej ťažko rozpoznať, ktorý z nich je vyškerenejší, tej by som žiaden význam nepripisoval. Mohla vzniknúť pri bežnej, nevinnej akcii, napriek tomu, Madej sa už k nej vehementne nehlási. Neviem či ju mal na stránke či inde, tuším sa jej aj zbavil. Po odhalení závadnosti Vadalu ako takého, stáva sa závadnou akákoľvek minulosť, ktorá by toho ktorého s ním spájala.
Nie iba Madej, tuším aj Maznák a iní disponovali podobným archívom. Hoc to tiež mohla byť čistá nevinnosť, aspoň pripusťme takúto možnosť, exponenti Smeru- SD odmietajú akékoľvek spojenie s Vadalom, s výnimkou toho jediného nepopierateľného, čo ich nejako spolu predsa len spája. Bola to spoločenská udalosť, boli sme práve vtedy predstavení, ja sa fotím s mnohými fanúšikmi Smeru, nelustrujem ich a podobne. Presne takto by sa z onoho telefonátu z roku 2012 mohol vyviniť aj Fico. Keby mal predstavu, ktorý konkrétny telefonát má talianska prokuratúra na mysli, ak pripúšťa, že je ich viac.
Telefonický kontakt medzi premiérom a podnikateľom, ktorý sa priznáva k podpore premiérovej politickej strany, na tom je divné a kontaminujúce čo? Keby ho Fico rovno v tom telefonáte aj protežoval, aj na úkor iných, čo neobvyklé by na tom bolo. Z tohto sa nejaký Fico vylíže naozaj vlastnou hlavou, naozaj za tri minúty, v hociktorú dennú či nočnú hodinu. Nahrávka s jeho hlasom, no bože, takých tu už bolo.
Lenže, toto platí o dôkazoch, ktoré vlastní slovenská inštitúcia. A hoci by k nej nemal mať okrem oprávnených osôb prístup nikto iný, účelovo a sprosto nimi v ruke máva kde kto.
Začnime tým, ktorý urobil dve ministerky. Začnime jeho vášnivou predohrou s kapitánskymi výložkami. Obhajoval svoje pôsobenie na poli obrany vlasti a oponentovi Matovičovi šplechol do očí jeho vyhnutie sa vojenskej služby tkz. modrou knižkou. A spomenul aj konkrétnu diagnózu, ktorou sa Matovič „vyhol“ službe. Z jeho zdravotného záznamu a aby neostalo iba pri ňom, pridal aj diagnózu vtedy poslanca a od narodenia Matovičovho bratranca Viskupiča. Ten bol, na rozdiel od Matoviča, z takéhoto „nahliadania“ a zverejňovania obsahu zdravotných záznamov poriadne rozčúlený. Právom, bezpochyby. Ani neviem ako sa to skončilo. Ťažko sa tomu dopátrať konca, keď kapitán cyklicky sám seba tromfne týždeň potom, ako sa domnievame, že dosiahol vyvrcholenie svojej potencie.
Obdobnými dokumentami, pre zmenu daňovými, suverénne robil prievan aj Fico. Opäť Matovič, pre Fica daňový podvodník a samozrejme Kiska, ktorý je tým podvodníkom porovnateľným priam s Bašternákom. Ficovo vyťahovanie dôkazov, ku ktorým nemá prístup a bagatelizovanie tých, ktoré by sa mohli týkať jeho prešľapov, je už chronické. Celkom dobre mu to roky ide s dôkazmi slovenskej proveniencie. S tými talianskymi má obdobný problém, ako Kaliňák s nemeckými. Ozaj, kto videl naposledy Kaliho a kde? By ma to celkom zaujímalo.
Ficovi tak ostáva k dispozícii iba slovenský dôkaz z Talianska, konkrétne z nášho veľvyslanectva, skrz dopyt Lajčákovho ministerstva, ktorý je tak dôležitý a tajný, že stavím svoje topánky, ktoré som vtedy prešúpal v divokom tanci s Paľom Ruskom, že ho nikdy nikto neuvidí. Že ako taký síce existuje, ale nedokazuje absolútne nič. Iba ak pokročilosť diagnózy osoby v dokumente spomenutej.
