Možno si to protagonisti najnovšej slovenskej absurdnosti ani neuvedomujú. Uhrík a Fico si organizovane padli do náručia krátko po období, kedy ich pôvodné politické strany prešli rozkolom a rozpadom, vedúcim ku vzniku nových subjektov. Kým Uhríkova Republika máta dojmom umiernenosti a ospravedlňovania sa z minulých prešľapov, Ficov Smer graduje túžbu po politickom aj pouličnom revanši, vyhráža sa a nadáva komukoľvek, kto sa mu vidí vhodným terčom nadávky. Tie nadávky pritom nie sú primárne určené napadnutej osobe. Sú chrlené dostatočne nahlas so zámerom, aby ich počuli tí, ktorých myšlienkový pochod doteraz nezašiel tak ďaleko, aby vulgárnosti bez ostychu vypustili z huby aj pred kamerami.
Medzi Mazurekom vrieskajúcim po moslimskej rodine a Blahom či Ficom chcejúcim počuť od davu, čo alebo kto je prezidentka Čaputová, niet praktického rozdielu. Matovič so svojimi múdrosráčmi a spol. patrí mimochodom do tej istej kategórie.
Absurdnosťou je skutočnosť, že z dvoch politických strán, rozpadnuvších sa na umiernenejšiu a radikálnejšiu politickú silu, cesty k sebe si hľadajú „umiernená“ Republika a radikálny Smer. Aj s hluchou a slepou Beňovou, ktorá síce nezaznamenala verbálne útoky na prezidentku, ale veľmi dobre si musí pamätať invektívy od kovaných kotlebovcov, za svoj postoj pri migračnej kríze spred siedmich rokov.
Uhrík už pochopil, že na hodnotenie minulosti nie je potrebný diplom novovekára, že názor je možné mať aj na udalosti spred dátumu vlastného narodenia. Neviem, či mu pri téme holokaustu ešte poskakuje ohryzok naprázdno. S Povstaním sa už ale stotožnil. Dokonca prišiel s priznaním, že už roky pietne navštevuje hrob neznámeho ruského (nie sovietskeho) vojaka kdesi pri Detve. Aj keď neznámi, zaručene bude ruský, lebo o toto slovíčko dnes ide. Toto treba vmasírovať voličovi do hlavy.
Ktovie, možno si už Uhrík ani nemyslí, že Povstanie bolo boľševickým pučom a je načim vešať čierne vlajky na stožiare. Inak je to s Ficom. Ten po nefalšovanom boľševickom puči bytostne túži a robí všetko preto, aby takáto klíma na Slovensku pretrvala.
Pozvanie predstaviteľov agresora na oslavu Povstania je paralelou s prvým septembrom, nie s dvadsiatym deviatym augustom. A nejde o Deň ústavy SR. Ide o dátum začatia Druhej svetovej vojny, kedy Slovensko po boku nacistického Nemecka napadlo svojho suseda a je tak spoluzodpovedné za rozpútanie konfliktu. Nešlo o symbolickú podporu agresora. Podobne ako Bielorusko umožnilo Rusku zaútočiť na Ukrajinu zo svojho územia, od začiatku augusta 1939 boli na našom území nemecké divízie a budovali si tu zázemie ku krvavému útoku. A k nemu sa, pätnásť minút po Wehrmachte, pridali slovenské divízie Jánošík a Rázus v smere útokov na Zakopane a Nowy Targ. Presne toto symbolizuje stretnutie Fico- Bratčikov. Servilnosť a úslužná podriadenosť agresorovi. Medzi Jozefom Tisom, honorujúcim v Banskej Bystrici nemeckých výpalníkov Tokajíka či Ostrého Grúňa a Róbertom Ficom, na zvolenskom námestí vítajúceho ruského agresora niet praktického rozdielu. Preto si aj doc. Róbert Fico zaslúži svoju ulicu. Najlepšie hlboko v psej materi, kam patrí on aj celý jeho Smer.
