Opäť nič nové pod parlamentným slnkom. Malo by svietiť rovnako na každého, ale ono je to predsa len inak. Akonáhle sa začne zmrákať, akonáhle by hrozili nejaké nepríjemnosti, akonáhle si niekto predsa len uvedomí, že toto jednoducho nie je schopný prijateľne vysvetliť, stiahne sa notorický smerák do ulitity. Zdvihne zadok zo stoličky a opustí zasadnutie výboru, lebo toľko vie aj posledný koaličný poskok, že koľko zadkov treba k uznášania schopnosti konkrétneho parlamentného výboru. A tak, hoci sa bežne hlasuje rukami, znefukčniť činnosť výboru sa dá aj nohami, čím sa zároveň potvrdí, že dotyčný poslanec/poslankyňa má niečo ako je parlamentná demokracia v tej časti tela, ktorá je vyššie uvedená a kde nohy začínajú.
Tá ulita sa spravidla nazýva vlastným svedomím a vedomím, ale ani s jedným ani s druhým nemá nič spoločné. Je to zbabelosť, je to drzosť, je to osvojenie si mantry o vyhratých voľbách a voľnom poli pôsobnosti, čo sa týka akéhokoľvek konania, aj toho na hlavu postaveného. Takto konajú jedinci, ktorých potom môžeme vidieť na obrazovkách v spomenutej relácii Aj múdry schybí. Vzorka respondentov prechádza všetkými generáciami, striedajú sa regióny a pravda je aj tá, že tvorcovia relácie sa spravidla zameriavajú na tie prostoduchejšie odpovede. Avšak, zdôvodnenie odpovede (som si úplne istý odpoveďou/neviem odpovedať) sa notoricky opakuje:
„Však viem, chodil/chodila som predsa do školy“...a spravidla nasleduje monštrózna facina.
„Neviem, nebol/nebola som vtedy asi v škole“...a dospelý či dospievajúci človek si nevie poradiť s rébusom na úrovní dva krát dva, či počet svetových strán.
Takto na mňa pôsobí notorický smerák, perzóna fakt iba do počtu, najzbytočnejší zo zbytočných ľudí v parlamente. Úžitok z neho plynie niekam, o čom možno ani on sám/sama nemá potuchy. Len akosi pudovo cíti (a je mu/jej to neustále pripománané), že kto je náš človek, komu sa nesmie nič nepríjemné stáť a to aj za cenu toho, že urobí zo seba totálneho idiota. Nechcená transparentnosť vládneho Smeru- SD v tom, že majú všetko na háku je im prijateľnejšia, než akákoľvek podobnosť s konaním, ktoré by sa transparentným dalo nazvať oprávnene. Nevzdať sa žiadneho pešiaka, držať líniu stoj čo stoj, navyšovať sociálne balíčky, klamať, zavádzať a prekrúcať.
Tam kde nohy takého poslanca/poslankyne začínajú, mala by sa objaviť noha občana. Konkrétne jej špička namierená tak, ak sa už nedá pohnúť svedomím a vedomím dotyčného, aby ho/ju pohli nazad do ulice, kde sa síce dejú všelijaké sprostosti, ale dá sa z nich poučiť viac ako z jalového priživovania sa v parlamente.
