Tvrdenie hovorcu Váhostavu- SK, a.s. o tom, že daný úsek je aj pre nich stratový a tak nároky dodávateľov budú uhrádzať postupne a z iných svojich aktivít má asi takú váhu, ako keď dodávateľ oznámi svojej banke, správcovskej spoločnosti, operátorovi, poisťovniam a ďalším, že o neuhradených platbách veľmi dobre vie, ale že má momentálne hrozne na figu džob, tak nech nehysterčia a počkajú, až sa to zmení. Veľmi dobre všetci vieme, že spomenuté inštitúcie čakajú veľmi nerady a tie, ktorých úhrady smerujú do Štátnej pokladnice, zo všetkých najneradšej. A tak isto veľmi dobre všetci vieme, že si nijako nepomôžeme ani voči monopolným hlavným dodávateľom, ktorí opakovane vykĺznu zo zodpovednosti a už vôbec nie voči veriteľom, ktorým sa my stávame, nechtiac, dlžníkmi. Zákonné úpravy sú údajne na našej strane, sú však nedostatočné, zle nastavené a ešte si musia pretrpieť aj rozdielnosť výkladu, nedodržiavanie litery zákona ani v jeho chabej podobe a celkovú katastrofálnu vymožiteľnosť práva na Slovensku. To spolu s veľmi nízkou dôverou v sektor spravodlivosti a Justície ako takej, vytvára prostredie, kedy mnohí z poškodených oprávnene (?) váhajú s riešením súdnou cestou. Zamestnanci trochu menej a živnostníci, ktorí sú niekde úplne na okraji záujmu vedenia spoločnosti (a platí to, bez pardonu, o každej doterajšej vláde), tak tí to majú úplne ma milú rozmilú.
Dôkazom môjho presvedčenia, že doteraz každá vláda živnostníkov zneužívala a zneužíva aj naďalej, je posledná, inak chvályhodná, iniciatíva z dielne KDH, o ochrane subdodávateľov vo verejnom obstarávaní. Pýtam sa, prečo len vo verejnom obstarávaní, prečo ochranu nepostaviť tak, aby bol dostatočne chránený každý vystavený daňový doklad prikazujúci úhradu, čo by sa nemohlo neprejaviť inak, ako vyčistením trhu od špekulatívnych a podvodných firiem? Možno je to komplikované dosiahnuť ku všeobecnej spokojnosti. Možno to tkvie aj v tom, že samotné vyplatenie mzdy, odstupného či uhradenie odvodov je síce v Zákonníku práce ochraňované príslušnými paragrafmi, zámerné neuhradenie týchto nárokov síce definuje Trestný zákon (§ 214) ako trestný čin, jeho uplatnenie a dokazovanie je ale komplikované a nedostatočné. Viac napríklad v tomto odbornom článku: http://www.pravnelisty.sk/clanky/a145-nevyplatenie-mzdy-a-odstupneho
Žijeme v dobe, kedy už málo kto môže zaujať postoj, že by bol na svojom okolí nezávislí, že by sa ho nič, aspoň čiastočne, netýkalo. Týka sa nás všetkých a všetko. Ak niekto pozná pustovníka niekde v horách, tak toho asi najmenej, ostatní z toho nevykĺzneme. Závislí na spoločnosti sú zamestnanci aj živnostníci a ostatní podnikatelia. Závislí sú dôchodcovia aj neplnoletí, študenti už dospelého veku takisto a takisto sa to týka nezamestnaných, žien a tých pár mužov na rodičovskej dovolenke, týka sa to vrchovate sociálne odkázaných a tiež bezdomovcov. Nikto z tejto závislosti oslobodený nie je, ani ten duchom neprítomný v ústavnej opatere. Tak isto na každého z nás sú kladené, popri našich deklarovaných právach, omnoho dôslednejšie deklarované povinnosti. Práva sú často abstraktné, jestvujú až vtedy, ak si ich začneme uplatňovať a často je to boj z veternými mlynmi. Povinnosti sú reálne, ohraničené dátumom, dokedy sme povinní niečo vykonať, najčastejšie niečo uhradiť či dokázať, po tomto termíne buď nárok na právo strácame, alebo sme sankcionovaní. To sankcionovanie mi často pripadá ako vizitka neschopnosti vedenia spoločnosti, zabezpečiť každému jeho právo a tak sa vedenie spoločnosti pripomenie aspoň tou sankciou.
Žijeme v dobe, kedy dokladujeme v takej či onakej podobe každý svoj civilný či pracovný krok, ktorý opakovane vedie k tomu, že sa nás absolútne všetko týka. Dokazujeme svoje príjmy, pretože žijeme na pôžičkách. K tomu dokazujeme rodinný stav, počet vyživovaných detí, vlastnícky vzťah k nehnuteľnosti, ak máme to šťastie trvalej adresy. Dokazujeme celkový príjem rodiny, dokladujeme svoj zdravotný stav a aj keď je to vraj neprijateľné, často aj vek, pohlavie či rasu. Je nás veľa na tak málo ponúk a tak si ponúkajúci môže vyberať. Bez okolností, čo koho vedie k tomu, aby sa zamestnal a zarábal sám na seba a závislé osoby, všetci rovnako žiadame za toto naše rozhodnutie mzdu či inú odmenu. Odhliadnuc od tých, čo pracovať jednoducho nechcú a nikdy chcieť nebudú a odhliadnuc od tých, ktorým to bohužiaľ napríklad zdravotný stav nedovoľuje (a práve oni by pracovať veľmi chceli), všetci sme po nejakú dobu zapojení do pracovného procesu a tú odmenu si nárokujeme.
Žijeme však zároveň aj v dobe, kedy je dosah na tento nárok stále komplikovanejší. Pre zamestnancov zamestnaných v nie práve dôveryhodných firmách, blúdiacich po priemyselných parkoch strednej a východnej Európy, pre živnostníkov ani nehovoriac. Ich právna ochrana je nulová (0), aby bolo jasné. Vystavená faktúra sa stáva zdrapom, termín na úhradu imaginárnym pojmom, slušne spísaná zmluva či objednávka výnimkou. Nie kategoricky, pretože dlhé roky pracujem ako subdodávateľ pre spoločnosti, kde nikdy žiaden problém nebol. Lenže aj tie sa dostávajú rôznymi okolnosťami do platobnej neschopnosti, aj od nich sa v poslednej dobe dozvedám, že je nejaký problém s úhradou. Zle nastavený systém postupne zomelie každého. Začína to pozastavenými živnosťami, úpadkom malých firiem, narastajúcou prácou na čierno, o ktorej vám zodpovedne môžem povedať, že sa jej nevyhýba nikto. Nie v takejto situácii, aká vládne dnes. A opakujem, nie je to iba záležitosť populistického Smeru, rovnako v tom majú namočené prsty arogantne sa správajúce pravicové politické strany.
Môj návrh je možno neodborný a bude pôsobiť kostrbato, nazdávam sa, že by sa dotiahnuť dal. Musela by ale existovať vôľa urobiť výrazne prospoločenský krok tým smerom, že politické strany by jasne deklarovali, že im je bližší zamestnanec s priemernou či nižšou mzdou, že stoja za živnostníkom, či už opravuje škrpále alebo predáva bielizeň, či poskytuje svoje služby a výrobky v priemysle, stavebníctve, v cestovnom ruchu alebo v poľnohospodárstve. Že človek živiaci seba a závislé osoby, spravidla od štátu nežiada nič naviac, že mu možno dane a odvody prídu ako neopodstatnene vysoké, že mu tak isto vysoká príde DPH, keď ale bude mať uspokojené svoje nároky, dokáže sa nejako vysporiadať aj s týmto. Takéto stanovisko by od politických strán požadovalo viditeľné odstrihnutie sa od monopolných firiem, od podnikateľských skupín v pozadí ich politikárčenia, v konečnom dôsledku, mohli by byť iba prínosom pre spoločnosť a teda aj pre nich.
Ako živnostník mám základné povinnosti odvádzať odvody do Štátnej pokladnice, uhrádzať daň z príjmu, prípadne preddavky na túto daň, iné dane a poplatky a tiež svoje osobné povinnosti súvisiace so samotnou existenciou jedinca a závislých osôb. Štátna pokladnica, Národná banka, Ministerstvo financií, Daňový úrad a iné inštitúcie dohliadajú na naše povinnosti, kooperujú s komerčnými bankami kde máme svoje účty a ak chcú, za pomoci oprávnených osôb, dozvedia sa o nás cez tieto účty všetko.
Každý živnostník (možno aj každý zamestnanec, to neviem) má pridelený variabilný symbol pre povinné platby do poisťovní. Prostriedky pod týmto symbolom prevedené do Štátnej pokladnice sú identifikované ako prostriedky odo mňa, mnou poskytnuté. V komerčnej banke mám svoj podnikateľský účet, na ktorý mi chodia úhrady za vystavené faktúry, teda peniaze za moju prácu, z ktorej som následne povinný odviesť daň, tú ale len vtedy, ak príjmy prevyšujú výdavky a odpočítateľnú položku. Na čo ale výška príjmu vplyv nemá, sú povinné odvody. Ak Zákonník práce pamätá na ochranu mzdy pre zamestnanca, bol by taký problém pamätať rovnako aj na živnostníka? Ak Trestný zákon, síce nedokonale, ale predsa, vie rozpoznať trestný čin neuhradenia mzdy, odstupného či inej odmeny za prácu a tiež neodvedenie povinného poistného, bolo by tak isto problematické takýmto spôsobom, aspoň, ochrániť aj živnostníka? Bol by problém dosiahnuť to, že k vystavovaniu faktúr na úhradu by sa omnoho zodpovednejšie museli postaviť tak dodávateľ, ako aj odberateľ pri jej preberaní?
Podnikateľský účet v komerčnej banke je hocičo, len nie účet prinášajúci nejaký zisk. Poplatok za ten účet je rádovo o 100% aj viac vyšší, ako účet osobný, úroky na sumu ostávajúcu na účte je nulová alebo mizivá. V tomto ohľade mi zotrvávanie nejakých prostriedkov, aspoň po určitý čas, žiadne vrásky na čele nevytvára. Akoby tam ani neboli. Preto si viem úplne živo predstaviť, že pred uzatváraním zmluvy sa s odberateľom dohodnem, že faktúra ktorú mu vystavím, bude mať, oproti bežnej faktúre, určitú ochranu od štátu.
Faktúra bude vystavená na mňa ako dodávateľa, bude obsahovať moje fakturačné údaje, aj číslo môjho účtu v komerčnej banke. Bude ale obsahovať aj moje číslo účtu v Štátnej pokladnici a môj variabilný symbol túto faktúru identifikuje ako platbu odo mňa. Štátna pokladnica bude mať prehľad o mojich aktívach či pasívach voči nej na všetkých povinných odvodoch a platbách a keďže ja som sa rozhodol túto faktúru nasmerovať týmto smerom, súhlasím zároveň, že súhlasím so stiahnutím potrebných financií na tieto potreby. Štátna pokladnica takto spraví, ale len v prípade povinných platieb. Nie v prípade uložených sankcií, penále, pokút a podobne, pokiaľ ešte sú tieto v dobe možného odvolania sa voči nim. Peniaze, ktoré by po stiahnutí pre Štátnu pokladnicu ostávali mojim príjmom, previedla by táto na môj účet v komerčnej banke. Tak isto, ak by som bol v preplatku, Štátna pokladnica by mi tento spolu s faktúrou uhradila. Potrebnú platbu by som mohol aj previesť bežným spôsobom a dostať sa tak do preplatku.
Takáto faktúra by získala na sile tým, že neuhradením do Štátnej pokladnice, odberateľ by sa vystavoval sankcionovaniu intenzívnejšiemu ako od živnostníka. Živnostníka by ubezpečila, ak odberateľ s takto vystavenou faktúrou súhlasí, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou nemá čoho obávať a komplikovať to môže skôr nepredvídaná udalosť, ako zámer odberateľa. Hore spomenuté inštitúcie by získali prehľad o finančných tokoch, po čom prahnú tak či tak. Vystavenie takýchto faktúr by mohlo byť obmedzené čo do počtu tých faktúr, výškou fakturovanej sumy, malo by byť dobrovoľné, nastavené však tak, že by pre obidve strany, ktoré vo svojom účtovníctve takéto faktúry evidujú, prinášalo nejaké zvýhodnenie, aspoň administratívne. Neverím, že pri dnešnej elektronizácii korešpondencie, pri prepájaní všakovakých osobných údajov, nakupovaní často predražených a nevyužiteľných softvérov by sa nenašiel spôsob, ako niečo také uviesť do praxe. Alebo podobné alebo úplne iné. Proste niečo, pri čom by som si nerobil až také starosti o vystavenú faktúru a požadovaný termín jej uhradenia.
Zase som toho napísal viac ako dosť, ozvem sa neskôr. Takto o týždeň budem múdrejší, čo sa týka môjho sporu o štyri neuhradené faktúry z roku 2010. Čaká ma prvé pojednávanie a skutočnosť, že som sa odhodlal na žalobu, ani ten čas ktorý to trvá, ma zatiaľ nemrzia. Ono to s tou našou Justíciou nie je zase tak jednoznačne negatívne, ako by sa zdalo. Od januára 2012 existuje povinnosť zverejňovať na webe všetky rozsudky súdov. Výhodou je, pokiaľ človek dokáže definovať svoj spor a dokáže si vyhľadať podobné spory, ako tie dopadli v rozhodovaní súdov. Ľudia váhajúci nad tým, či sa na súd majú vôbec obrátiť, by boli asi prekvapení, aké vysoké percento podobných žalôb je rozhodnutých v prospech žalobcu. Ak by ale existovala účinnejšia ochrany faktúry vystavenej podnikateľom- fyzickou osobou, bolo by tých sporov omnoho omnoho menej. Čo by len súdnictvu prospelo.
