Však povážte, vojna je tak jednotvárna. Od 24. februára, už sedemdesiatpäť dní, furt to isté. Rusi strieľajú a Ukrajinci zomierajú. Alebo utekajú, aby nezomierali, ale ako na potvoru, zomierajú aj pri tom utekaní. Zomierajú muži, ženy aj deti. Zomierajú vojaci aj civilisti. Rusi strieľajú guľky, granáty, šrapneli, rakety a bomby a Ukrajinci zomierajú v domoch a v bytoch, v školách a v nemocniciach, v divadlách a vo fabrikách, všade tam, kde sa práve nachádzajú. V krytoch, v konvojoch, na perónoch, vo fronte na vodu či chlieb, aj na fronte so zbraňou v ruke.
Ukrajinci sa aktívne bránia a predlžujú tak vojnu a umieranie. Ukrajinci žiadajú zbrane a predlžujú tak vojnu a umierajú. Žiadajú humanitárne koridory a predlžujú tak vojnu a umierajú. Nechajú si zviazať ruky za chrbtom a aj tým predlžujú vojnu a pretože prežili, tak umierajú. No uznajte, kto má tomuto venovať nejakú pozornosť. Veď sa to opakuje deň čo deň, nič iné sa nedeje, nič iné ukrajinsky prezident parlamentom a kongresom a zastupiteľstvám nerozpráva. Ľudia na Ukrajine zomierajú a on čo robí? Pýta ďalšie zbrane. Prečo by poslanec Richter mal venovať pozornosť niečej smrti, keď si dotyčný to umieranie sám predlžuje a koleduje si oň?
Pretože o mesiac to bude deväť rokov, čo si o smrť zakoledoval samotný Richter a jeho dojímanie sa nad hrozbou vlastnej smrti si mnohí ešte pamätajú. Tri dni po autonehode stále slzil v ľútosti nad sebou, zajakával sa, aký je šťastný, že uvidí ešte vnučku. Kde sa to v tom žochu bezcitnosti nabralo? Toľké dojatie? Hrozilo niečo jeho vnučke? Asi nie. Hrozilo niečo jemu? No asi áno, keď vo vládnej limuzíne sedí nepripútaný (Dubček, Zelenay ml.) a dušuje sa potom, že už sa bude pripútavať aj na zadnom sedadle.
Takže ako? Tak málo stačí, bezpečnostný pás v aute, aby si človek uvedomil, že je každým okamihom smrteľný a tak veľa dokáže prehliadnuť, lebo sa niekto opakuje? O smrti so zviazanými rukami? To musí byť veľmi pokazený človek, ten Ján Richter. Kde sa mu to asi stalo, za tie roky, čo Rusi okupujú Ukrajinu?
.
