Je vcelku fajn, že Pavol Frešo bicykluje, je fajn, že bicykluje zopár mojich známych a kamarátov. Je fajn, že bicyklujú tisícky Bratislavčanov, je fajn, že so zaťatými zubami bicykluje aj Monika Flašíková- Beňová. Lenže, tak ako nie je v Bratislave vyhovené potrebám cyklistov k ich úplnej spokojnosti, tak nie je vyhovené žiadnej skupine obyvateľov. V ničom. Spokojní nemôžu byť chodci ani vodiči, ku spokojnosti majú ďaleko cestujúci hromadnou dopravou. Úplne na okraji svojich elementárnych potrieb, čo sa dopravy či presunu po meste týka, sú tí najzraniteľnejší- invalidi.
A nie je to len nedostatkom v technickom stave chodníkov, vozoviek, dopravného značenia a dopravného riešenia mesta. Nie je to iba v nevyhovujúcom vozovom parku MHD. Je to hlboko zakorenené v ľuďoch a ako genetickú správu odovzdávajú to ďalším generáciám. Taký je stav arogancie Bratislavy, takto vyzerá arogancia Slovenska.
Pred pár rokmi som v rozhlase počul nejakú reláciu (Pozor zákruta?) a v nej sa ktosi venoval situácii na našich cestách. Rébus znel, či je Slovensko krajinou arogantných vodičov, alebo skôr nedisciplinovaných chodcov. Lebo tragickým následkom stretu rýchlo idúceho auta a náhle sa na vozovke obivšieho chodca, sa relácia venovala. Bez toho, aby poskytla odpoveď na tú otázku. Lenže, je to zle položená otázka. Niet takej krajiny na svete, kde by sa vyskytovala iba jedna zo spomínaných skupín. Sú krajiny, kde je tak silná prevaha slušných vodičov a disciplinovaných chodcov, že akákoľvek arogancia a nedisciplinovanosť bijú hneď do očí. A sú krajiny, kde viac bije do očí slušný a pozorný vodič, kde na prechode na zeleného panáčika čakajú len rodičia s malými deťmi, tiež len preto, aby pred nimi nevyzerali ako blbci, keď ich už doma učili, ako prechádzať cez prechod.
Nie je ťažké sa zamyslieť nad tým, do ktorej skupiny krajín patrí Slovensko. Samozrejme, patríme k arogantným vodičom a k nedisciplinovaným chodcom. A najlepšie to vidieť na cyklistoch. Kým nemali žiadne oficiálne cyklotrasy, kým boli riadnymi účastníkmi cestnej dopravy, kým boli v tej doprave tak zraniteľní ako chodci, správali sa ako chodci. Boli nedisciplinovaní a spolu s chodcami hromžili na arogantných vodičov. To ale len dovtedy, kým sa pre nich nezriadili koridory a cyklotrasy.
Na tom samozrejme nie nič zlé, hovorím, je fajn, že toľko ľudí holduje cyklistike. Lenže, k tomuto budovaniu cyklotrás sme neprešli, ako k ničomu v občianskom živote, prirodzeným vývojom spoločnosti, ktorá reaguje prirodzene na meniace sa požiadavky obyvateľstva. Po novembri 89 sa toho ale veľa zmenilo a bohužiaľ, zmenil sa aj spôsob rozmýšľania ľudí. Zrazu má každý pocit, že ak nebude mať dostatočne ostré lakte, bude o čosi ukrátený a nebodaj aj na posmech. Z nedisciplinovaných cyklistov sa stali cyklisti arogantní. Cyklisti, ktorí sa smelo a nebojácne rútia po chodníkoch, závodia v centrách miest a kašlú na chodcov. Aby som bol spravodlivý, robí tak každý stý, možno každý tisíci cyklista, ale robí to presne tak, ako každý stý či tisíci vodič. Od koho sa to cykllisti naučili? Od vodičov určite nie.
Tak ako nemôže existovať krajina, kde by arogantní vodiči dlávili disciplinovaných chodcov, tak ako niet kúta na svete, kde by sa nedisciplinovaní chodci vrhali po kolesá slušným vodičom, tak niet ani takej krajiny, kde by slušní a zodpovední politici mali neustále patálie s rebelujúcim, dane neplatiacim a na všetkom sa priživujúcim obyvateľstvom. A samozrejme, neexistuje ani opačný extrém. Neexistuje krajina, kde pracovití, zodpovední, poctivo dane platiaci a všeobecne slušní obyvatelia žijú pod jarmom drzej a arogantnej oligarchie.
Ono sa proste tak žiť nedá. Ono sa nedá ostať stáť ako jediný blbec na prechode, keď všetci veselo prechádzajú na červenú (chodci), hlavne nie vtedy, ak sú ratolesti mimo dohľad. Pritiahnuté za vlasy, ale tak nejako to funguje. Vzájomne od seba odkukávame a správame sa stádovito. Že odkukávame viac toho arogantného a nedisciplinovaného, nuž, nech si lámu hlavu tí, čo riadia. Dopravu, mesto, štát. To, čo vidíme diať sa u silnejších, robíme v malom aj my slabší. Nemyslíme na zákon padajúceho extrementu, nemyslíme na to, že čo sa prepečie arogantnému s poškodeným chladičom, to môže nedisciplinovaného zabiť. Nemyslíme na to, že ak developer postaví päť poschodí bez stavebného povolenia a prejde mu to, naša zasklená loggia bez ohlásenia nás môže vyjsť na pár stovák pokuty. Nemyslíme na to, že ak ministerská alebo poslanecká kontrola objaví a zverejní plytvanie verejných prostriedkov a napriek tomu, nikto nie je braný na zodpovednosť, že to sa stane aj nám, ak neodvedieme odvod či daň, ak pocestujeme raz na čierno a nezaplatíme pokutu. Nič sa nám neprepečie, za všetko zaplatíme, všetko nás môže zahlušiť.
Napriek tomu, chodíme mimo prechodov a cez prechody na červenú. Napriek tomu, zasklíme si loggiu bez ohlásenia, pristavíme izbu, zbúrame priečku. Napriek tomu, meškáme alebo ignorujeme dane, poplatky, všetky možné povinnosti. Pretože, to isté, zabalené do hodvábu, ale to isté, vidíme všade okolo seba. Vidíme to a som si istý, že to vidí aj Monika Flašíková- Beňová.
Pretože, ona sa nepýta, prečo má bratislavský samosprávny kraj (mimochodom ideálna oblasť pre cyklistiku) jediný cyklomost. Ona sa nepýta na nič. Lebo, keby sa pýtala, poznala by odpoveď. Lenže, ona takú odpoveď svojim voličom dať nemôže. Ona im musí povedať, kto je neschopný, kto profituje, kto šafári a je ešte aj ustráchaný. Keby sa ale pani poslankyňa opýtala primátora, starostov, polície či nebodaj aj ministerstva dopravy, prečo sú všetci tak neschopní a ustráchaní, prečo za dva roky nevedia opraviť poldruha kilometra električkovej trate na Hlavnú stanicu, možno by dostala odpoveď, akú by nečakala. Pretože nie sú na to peniaze. Pretože peniaze meškajú na opravu Starého mostu, peniaze zdržali rekonštrukciu zrekonštruovaného tunela, nedostatok peňazí sa podpisuje neustále pod pribúdajúce jamy na cestách, zanedbané parky, trolejbusy s prehrdzavenou podlahou.
A sme zase pri porovnávaní krajín. Je všeobecne známe, ako to u nás vyzeralo po poslednej zime s údržbou ciest. Veľa sa diskutovalo o tom, ako je možné, že rakúska obec s viacnásobným počtom kilometrov ciest vo svojej správe, ich dokáže za omnoho menej peňazí udržať v neporovnateľne kvalitnejšom stave, ako neďaleká slovenská obec. S nižším počtom kilometrov ciest vo svojej správe.
Pritom stačí jediné, aby si pani poslankyňa Flašíková- Beňová uvedomila, že má pravdu. Pravdu v tomto odseku svojho blogu: Ja ho budem naďalej kritizovať. Nemyslím si, že v BKS robí dobrú politiku, nemyslím si nič dobré o ľuďoch, ktorí mu pri tom pomáhajú a nemyslím si nič dobré ani o tých, ktorí z toho profitujú. A nie, že neprofitujú- profitujú a poriadne.
Pani poslankyňa ani nevie, akú veľkú pravdu povedala, akú univerzálnu odpoveď na všetky svoje otázky sama poskytla. Pretože, mne môže byť srdečne jedno, či to odkukávam od Freša alebo od Beňovej. Či sa budem inšpirovať Dzurindom alebo Ficom. Či zlyhali a pochybili červení, modrí alebo bezfarební. Starostovia, poslanci alebo ministri. Ešte žiadnej vláde sa to nevyhlo, žiadne zastupiteľstvo to neobišlo. Stále a stále sa dozvedáme o klientelizme, lobovaní, úplatkárskych aférach, o spreneverách a podvodoch. A stále a stále čakáme, čo z toho bude. A nie je z toho nič. A tak niet peňazí na cyklotrasy, ale je na klimatizované limuzíny. Niet peňazí na opravu mosta, ale je na to, aby vodič ministerky išiel za ňou autom do Lisabonu, kým sa ona kodrcá lietadlom. Niet peňazí na opravy a údržby ciest, niet peňazí na platy učiteľov, niet peňazí na slušné dôchodky, niet peňazí na nič.
A tam, kde niet peňazí na nič, tam sa o to viac treba pobiť o to, aby bolo aspoň pre mňa. A mojich blízkych. A pre tých, ktorým som zaviazaný. A sympatizantom a aktivistom a tlčhubám a vydieračom. Tam, kde jazdia arogantní vodiči, treba prebehnúť cez cestu hneď ako je príležitosť, lebo viac sa naskytnúť nemusí. Kto to od koho odkukal?
