Bez toho aby bol podozrievaný zo snáh šikanovať a perzekvovať, štát by určite mal mať prehľad o tom, kde a v akých podmienkach sa nachádzajú jeho občania. Ako sa im darí, či na nich nie je páchaná neprávosť, či nie sú pripravení o svoje práva. A to v záujme tých občanov, pretože štátne orgány majú konať v záujme občanov. Predpokladám, že aj táto novelizácia zákona, je súčasťou programu ESO (Efektívna, spoľahlivá a otvorená štátna správa). Po zmedializovaní tejto konkrétnej novelizácie zákona č.253/1998 z.z. o hlásení pobytu občanov SR a registri obyvateľov SR, sa roztrhlo vrece s reakciami. Rozčúlenými, plných podozrievania, ironickými aj zlomyseľnými. Prečo?
Najskôr asi preto, lebo bežný občan o ohlasovaní dlhšieho pobytu v zahraničí zrejme ani netušil. Je pre neho novinkou, ak sa dozvie, že po novelizácii to už bude jeho povinnosťou? Nie, nie je. Pre občana nie je žiadnou novinkou, že sa z času na čas dozvie o povinnosti niekoho konať v zmysle niečoho. A už vôbec nie, ak je zároveň s touto informáciou konfrontovaný aj s inou, periodicky sa opakujúcou v tomto období už toľko rokov, koľko rokov existuje povinnosť ústavných činiteľov podávať majetkové priznanie. Akurát, aby si občan uvedomil v akej významnej epoche žije, tohtoročné zhrnutie povinnosti plnenia si tohto predpisu ústavnými činiteľmi dosiahlo svoju maximálnu hodnotu. Päťdesiat jeden ústavných činiteľov, súčasných aj tých minulých, na ktorých sa ale táto povinnosť vzťahuje, sa na toto zvysoka vybodlo. Prečo by aj nie, keď sankcia je buď nízka alebo, pri tých bývalých, nulová.
Aj porušenie znovelizovaného znenia zákona o hlásení pobytu predpokladalo uvalenie pokuty. Minister Kaliňák, možno pod tlakom množstva reakcií, promptne ubezpečuje, že rozhodne nikto nemieni rozdávať pokuty. Tak sa potom pýtam, prečo použiť slovíčko povinnosť, sankcionovať a napokon pokuty nevyberať? Načo je nám taký zákon?
Možno neuvážene, možno si minister vnútra naozaj myslí že to tak je, snaží sa občanovi vysvetliť, v čom je takáto novelizácia jemu prospešná. Napríklad v tom, že počas jeho neprítomnosti sa mu nemôže stať taká nepríjemnosť, aby ho zaskočila exekúcia. Ak len bude nejaký relevantný orgán informovaný o tom, že sa občan nachádza tam či niekde inde. Že sa o takejto hrozbe dozvie dostatočne dopredu. Akoby sa nestávalo, že občan nevytrčiaci päty celý život z republiky je zaskočený exekútorom, často za okolností, ktoré sú postavené na hlavu. Totiž neoprávnených. Akoby sa nestávalo občanovi, že môže byť dlhodobo pripútaný na lôžku vo svojej nehnuteľnosti a ona už vôbec nie je jeho. A zápis v katastri to potvrdzuje, hoci on žiaden úkon na to potrebný nevykonal. Akoby sa občanovi nestávalo, že aj keď celý život pracoval a odvádzal dane a odvody, Sociálna poisťovňa má o ňom neúplné informácie, hoci on alebo jeho zamestnávateľ v ničom nepochybil. Akoby sa nestávalo, že vo všetkých takýchto prípadoch, kedy si evidentne svoje povinnosti neplnila štátna správa, dokazovanie skutočnosti je na občanovi.
Ak občan nemá pocit, že štátna správa je na jeho strane, že koná vždy v jeho prospech, účinne a promptne a on sa zatiaľ môže motať po dvore, nepodľahne zrazu tomuto pocitu len preto, že sa chystá na dlhšie za veľkú mláku. Ak sa bude občan denne stretávať so skutočnosťou, že zločinci alebo osoby podozrivé zo spáchania zločinu, unikajú pre procesné a iné chyby polície, prokuratúry či súdu, neuverí tomu, že akékoľvek ohlásenie o svojom pobyte bude niekto brať vážne. Napokon, načo chodiť pre príklad až za hranice? Akoby sa nestalo, že jeden konkrétny občan Slovenskej republiky, napriek tomu, že je verejne známa osoba, napriek tomu, že je dostihnuteľný na viacerých adresách, je mu uprené právo zúčastniť sa súdneho sporu ktorého je účastníkom. A to len preto, že sudkyňa nevyčerpala do nemoty všetky možnosti, aby mu to predvolanie na súd doručila včas a on sa teraz musí svojej predchodkyni v úrade verejne ospravedlniť. Najlepšie vlastnou hlavou, keď už na iné spoľahnúť sa nedá.
