„...boli sme medzi vzdelanými ľuďmi, kresťanmi a zrazu nás obklopovali kanibali. Žili sme v civilizovanej krajine a zem sa nám pod nohami otvorila a púšťala na nás netvory...“- uviedol bratislavský romantický spisovateľ Adolf Dux, keď opisoval, čoho bol svedkom počas Veľkonočných sviatkov 23. a 24. apríla 1848 v Bratislave. (Ambrus Miskolczy, Kapitoly z dejín Bratislavy, Kaligram 2006)
Ako rozpútať vášne davu, vedeli kedysi naši predkovia rovnako, ako to vie Róbert Fico dnes a v ničom, ani v nenávisti, nie je originálny. To len na úvod aby bolo jasné, že tému Fico neopúšťam.
Bratislava ešte vtedy nebola Bratislavou, zloženie obyvateľstva podľa národností bolo diametrálne iné, ale vinníkov podnecovania k násiliu a jeho vykonávateľov by sme podľa rovnakého kľúča našli vtedy aj dnes. V Bratislave rovnako ako kdekoľvek inde. Preto žiadne dianie v našej krajine, nech sa už v minulosti volala akokoľvek, nepatrí len do učebníc dejepisu. Patrí do povedomia občianskej spoločnosti, liberálnej ale opatrnej pri ohlušujúcom presviedčaní „roduverných“, o národe holubičom, ktorý v skutočnosti, ako každý iný národ, má v sebe aj entitu inklinujúcej k násiliu, pomste či zrade.
Aby sa nám holúbätká hneď na úvod neurazili, krátka informácia o bratislavskom gete tých čias. Podľa Miskolczyho textu, bratislavské geto bolo baštou ortodoxie, ktorá chcela zastaviť asimiláciu, hroziacu i lákajúcu emancipáciou Židov osvietenstva, ktorí v nej hľadali sekularizované vykúpenie, sviatok oslobodenia človeka. Ortodoxní Židia preto emancipáciu odmietali, nesúhlasili s takýmto liberalizmom, ktorý im bral kontrolu a dosah na „svojich“ a v tej veci sa obracali aj na parlament. Nechtiac ukázali nežidovským občanom mesta riešenie, ako sa zbaviť Židov. Za rohom je geto, mimo obvodu mesta a kým sa neliberalizovali zákony, ako nám bolo všetkým dobre. Prečo ísť dopredu, keď aj cúvanie je pohyb, že?
Židovský pogrom, to sú orgie triedneho egoizmu lumpenobčanov, počas ktorých sa zberba stáva sama sebou, teda zberbou, inými slovami: amorfný tvar sa stáva kolektívnou osobnosťou, keď jej ideológovia a alkohol odbúrajú zábrany, keď spoločenské a individuálne duševné ujmy, ako aj túžba získať hmotné statky, podnecujú k činnosti, ktorá tak isto ponúkala opojenie zo sekulárneho vykúpenia. Potiaľ teda Ambrus Miskolczy, v ktorého zhruba tridsať stranovom texte, je alkohol spomínaný niekoľko krát a zohral nemalú rolu v konaní zla.
Týmto sa dostávame k opisu situácie v Bratislave, tak podobnej tej dnešnej, kedy sa opäť straší liberalizmom, ten strach sa posilňuje nacionalizmom, ten nacionalizmus alkoholom a zámer je ten istý- nenávisť a chamtivosť.
Osem rokov potom, ako sa Židia mohli slobodne usadzovať a vykonávať svoje profesie aj v Bratislave, 13. marca vo Viedni a 15. marca v Budapešti prepukne revolúcia. Tá v monarchii, ak nič iné, ukončí absolutizmus, čo je však dôležitejšie, po odvolaní ríšskeho kancelára Metternicha presadzuje sa sloboda slova. Dôsledky šírenia liberálnych novôt Bratislavu vystrašia. Tá menej rozmýšľajúca a takmer nič nechápajúca časť obyvateľstva, tá by sa nikdy na nič nezmohla. Nevedela sa organizovať, nevedela sa vyjadrovať, nevedela definovať svoje ciele. To ale neznamená, že iná časť Bratislavčanov (ostaňme pri dnešných geografických pojmoch, inak by v tom bol guláš) svoje ciele nemala a nevytušila, ako by sa k ním a s pomocou koho bez rizika dostala.
Už 19. marca, povzbudení vidinou ďalších slobôd, do národnej gardy sa prihlásilo niekoľko bratislavských Židov, čo vyvolalo odpor a prvé rabovanie, kradnutie a vyvolávanie potýčok. Do geta ani do samotného mesta sa lúza (Miskolczy) ešte neodvážila a nakoľko v Bratislave práve zasadal Uhorský snem, mladí poslanci sa postavili proti rabujúcim a neveľkú hordu výtržníkov rozohnali. Agresívny strach šírený medzi občanmi vyvrcholil 23. marca podaním meštianskej gardy palatínovi a parlamentu. Zhromaždenie ozbrojených bratislavských občanov predložilo text, v ktorom sa síce dištancovali od predzvesti pogromu, ale hľadali v ňom osoh. Ctihodní občania (mešťania, obchodníci, majstri a iní) vytušili, že v nespokojnosti lumpenproletariátu (učni, tovariši, bíreši) z periférií našli naivného spojenca. Uvedomili si, že protižidovskými akciami môžu kompromitovať liberalizmus a jeho nositeľa, maďarskú (revolučnú) vládu bez toho, aby riskovali otvorený odpor.
Zo štyroch požiadaviek meštianskej gardy, jedna bola ako tak pochopiteľná- zamedziť doteraz praktizovanému podomovému predaju, pretože obchodníci, platiaci mestu a štátu dane a poplatky, sú takýmto pokútnym obchodovaním znevýhodnení. Spomenutí sú židovskí aj kresťanskí podomoví obchodníci. Zvyšné tri požiadavky sú obludné a nízke vo svojej neskrytej adresnosti:
- splnomocniť Mestskú radu, aby mohla redigovanie mestských novín odobrať Adolfovi Neustadtovi a poveriť iného, kresťanského redaktora redigovaním, za vylúčenia možnosti iných židovských redaktorov sa o takúto pozíciu uchádzať
- splnomocniť Mestskú radu, aby bezpodmienečne mohla odobrať splnomocnencovi nájomcu mestského pivovaru Židovi Hirschovi spravovanie pivovaru a ak by nájomca Preysach nebol ochotný zveriť vedenie pivovaru kresťanovi a prepustiť všetkých židovských zamestnancov, zrušiť zmluvu o prenájme pivovaru aj s ním
- všetky židovské rodiny bývajúce v meste, musia v čo najkratšom čase toto obydlie opustiť a vrátiť sa do geta. Zanechať svoje obchody, sklady, pivnice či sýpky. Byty čo najskôr, obchodné a výrobné priestory okamžite.
Tieto žiadosti pripravili vhodnú klímu pre nasledujúce udalosti. Židia, v meste usadení obchodníci a v meste prevádzkujúci svoju živnosť, neboli doteraz tŕňom v oku. Tak isto ako vierovyznanie zamestnancov pivovaru. Prekážkou bol židovský intelektuál Adolf Neustadt, liberálne zmýšľajúci človek, ktorý im doteraz tiež nijako nevadil, ale vnímali ho ako nositeľa novostí a myšlienok maďarských liberálov. Opití obuvnícky učni asi nečítali bratislavské nemecké noviny, zrušenie redaktora museli iniciovať čitatelia (Miskloczy).
Takáto atmosféra nebola iba v Bratislave a pre rovnaké nepokoje v Šopronskej župe, časť bratislavského vojska bola prevelená tam. No ešte viac ako neprítomnosť vojska v Bratislave, na miestne nálady zapôsobil pogrom v Pešti o dva dni neskôr a najme, že pre obdobnú absencia vojska aj v Nádasi, tam prebiehajúcemu pogromu nemal kto zabrániť. Ukázalo sa, že rytieri pravdy nebudú mať pokoja, kým po množstve alkoholu a pobehovania naostatok nezaspia. Prakticky to isté sa odohralo napokon aj v Bratislave 23. a 24. apríla 1848.
Asi o šiestej večer, 23. apríla, sa v parku (Sad Janka Kráľa) zhromaždilo zo dvesto učňov so zástavami a vyzbrojení palicami. Zhromaždenie vyzeralo nevinne, ale na povel sa organizovane pohlo cez most (pravdepodobne loďkový) a po krátkej šarvátke na Rybnom námestí, zamierili pod hradný vrch. K učňom sa pridal všakovaký ožratý národ (Miskolczy, dobová tlač), spustil sa krik a rev a okamžite začali plieniť a rabovať obchody aj obydlia Židov. Rozbíjali okná, strhávali vývesné štíty, vylamovali dvere, tovar aj bytové zariadenie vyhadzovali na ulicu a ničili ho či kradli.
Než sa aké také vojsko dostavilo, pechota aj jazda, narastajúci dav už bol ťažko zvládnuteľný. Došlo na bodákov aj ku streľbe, hovorilo sa o mnohých zranených a jednom zabitom tovarišovi. Až okolo ôsmej večer výtržníci opustili dnešnú Židovskú ulicu a armáda ju ostala strážiť. Dav sa presunul na nestrážené Kapucínske námestie, potom k Michalskej bráne a na promenádne námestie (Hviezdoslavove?). Pohyb davu sprevádzali bitky, hádky, krik a pokračovalo sa v ničení a lúpení. Uvádzané sú tak židovské obchody, ako aj vytlčené okná na domoch neďaleko bývajúcich Židov. Lúza, ako to býva prijatím kolektívnej, anonymnej identity, už nerozlišovala. O desiatej večer ešte mestom zneli armádne bubny, šarvátky pokračovali do jedenástej.
Ráno odhalilo skazu. Židovské obchody v meste boli vyrabované, najpodlejší výrastkovia, proletári oboch pohlaví, pobehovali po meste riadne naložení rabovaným tovarom (Miskolczy, dobová tlač). Sklad alkoholu v Pálffyovskej kúrii (Zámocká?) rozmlátili, pálenka tečie potokom, vzduch je plný výparov (inde sa uvádza vytečenie 400 hektolitrov pálenky, následný požiar a uzavretie štvrte). Asi najviac si to ale odniesla konkrétna budova. Útok na ňu vypovedá o tom, k čomu huckali podnecovatelia a ako to podnecovaní pochopili. Vyliať si frustrovanú zlosť z nevedomosti na objekte, kde vedomosti vznikajú.
Útok na ľudovú židovskú školu na Kozej ulici začal už včera a dnes ju zničili úplne. Že sa podobne vyvŕšili na židovských bytoch a krámoch, dá sa pochopiť aj tušenou korisťou. Čo si ale zoberie pologramotný, podgurážený lupič zo školy? Ak ju dostatočne nenávidel, jedine hlúpy pocit zadosťučinenia. Prvé išli von oknom knihy a učebnice, potom nábytok. Nestačilo. Na rad prišli podlahy, okná a dvere, akoby sa niekto veľmi nasratý narýchlo sťahoval od Baštrnáka. Stále to však nestačilo a do ulice bola pohádzaná aj škridlová krytina. O desiatej ráno, keď už bola škola úplne zničená, mestom naposledy zazneli bubny. Pogrom sa skončil a Židia sa do 24 hodín mali vysťahovať z mesta. Hotovo.
Ešte sa upresňujú straty. Ranených bolo dvadsaťpäť ľudí, u milosrdných teraz ležia deviati, jeden na smrteľnej posteli. O príslušností obetí žiadna zmienka, ten mŕtvy tovariš zo včera tiež nebol identifikovaný v tlači. Lodník Lörinc Pál, ešte chlapec, spolu s murárskym tovarišom Kasperom jeho mŕtve telo niesli mestom a odložili ho do pitvora domu generála grófa Lamberga. Predtým vylúpili hostinec U Slnka, tam niekde nebožtíka našli. Potom išli rabovať do školy. Odtiaľ k Pálffymu a kameňmi rozmlátili bránu aj sudy s pálenkou. Nechali ju vytiecť, ale z pivnice si zobrali hrniec husacej masti a fľašu likéru Danzinger (deti pálenku nepijú). Prešli na Veternú do Welterovej krčmy, vypili dve pinty vína (u Pálffyho v pivnici našli aj medené mince a tak mali čím zaplatiť) a znovu sa vrátili dokončiť školu (konkrétne vytrhať podlahu). No nepoľutuj chlapca, ktorý sa po podrobnej výpovedi rozplakal. Lörinc Pál bol idiot. Nechal sa kamarátmi ešte v Petržalke vyhlásiť za kapitána, nadšene velil presunu loďkovým mostom a aj keď pri výsluchu natrel na koho si spomenul, vyžral si to. Otázne je, či dva roky v ľahších putách v komárňanskej pevnosti bolo dosť.
Hľadať paralelu medzi dnešným protestom v Bratislave (24.1.2025) a udalosťami spred takmer dvoch storočí v tom istom meste, môže sa zdať pritiahnuté za vlasy. Avšak len do chvíle, kým si pripomenieme komu a čím bol vtedy a dnes liberalizmus odpornou, zvrhlou novotou.
V tej Židom neprajnej Bratislave, Uhorský snem pripravoval pokračovanie v emancipácii obyvateľov. Zákon mal povoliť zmiešané manželstvá medzi Židmi a kresťanmi. Jeho predloženie, z obáv po reakciách posledných udalostí snem ale nezaradil do programu.
Viete si predstaviť, ako by na takéto niečo reagoval garbiarsky učeň Blaha, či tesársky tovariš Fico? Viete? Tak potom o dnešnom konflikte viete všetko.
