Bolo by v tom čert, aby krajina a ľudia, ktorí za uplynulé storočie prešli toľkými zmenami štátnych zriadení a útvarov, štátnych hraníc, štátnej príslušnosti; spojenectiev chcených aj nechcených, ideológií zhodných či odlišných s ideológiami krajín susediacich; bol by v tom proste čert, ak by to na takú krajinu a jej ľudí nemalo vplyv. Ak by sa to neodzrkadľovalo na povahe tých ľudí a na ich pohľade na svojich spoluobčanov a na svoju vlasť, na Slovensko.
Rátajme spolu a počas sedemdesiatich piatich rokov narátame zanikajúcu monarchiu a vznik súčasnej Slovenskej republiky. Medzi tým prvú ČSR, druhú Česko- slovenskú republiku (6.X.1938- 15.III.1939), Slovenský štát a obnovenú (okyptenú) benešovskú republiku. Štyridsať rokov socialistického Československa, november ´89 a ČSFR. To všetko poľahky počas jedného ľudského bytia. Takou zmenou ako Slovensko (Československo), snáď s výnimkou Balkánu, neprešla žiadna krajina v Európe. Každý, komu bolo na prelome tisícročia dopriate dožiť sa deväťdesiatky a prežiť svoj život tu, na Slovensku, zažil každú z týchto zásadných a všetko meniacich udalostí. Šesť až osem zmien, podľa toho, ako dôsledne by sme trvali na tom, že každé z týchto období je naozaj samostatnou kapitolou v histórii spoločného aj rozdeleného Československa. Čiže priemerne, jedna zmena každých desať rokov.
Ako toto nemôže poznamenať naše nazeranie na seba samých a okolie, na preferované hodnoty, na schopnosť odpúšťať a pridávať jednu hrubú čiaru za druhou? Na náchylnosť mstiť sa a zúčtovávať, prerozdeľovať, dopriať či závidieť; nerozmýšľať a prijímať dané vrchnosťou, či naopak, stavať sa na odpor a stáť si za svojim. Koľkokrát sa priateľ a našinec, po niečiom rozhodnutí stal nepriateľom a cudzincom? Z panslavistu maďarónom a z intelektuála čechoslovakistom. Z príživníka či gardistu je aktivista, z mnícha klérofašista a z roľníka vykorisťovateľ. Účastník odboja bol záškodníkom, inžinier buržoáznym živlom a napokon, vekslák celebritou a bežný straník komunistickou sviňou. Koľkí z týchto „živlov“ boli viackrát rehabilitovaní, koľkí z nich rehabilitovali iných, na koľkých sa až do dnešných dní zabudlo? Tie zmeny ku ktorým tu dochádzalo, nemusia mať desať ročné odstupy len podľa priemeru. Štyri dekády budovania komunizmu sa vyznačovali rôznym stupňom skrivodlivostí, ktorým podliehalo všetko, alebo iba určitá časť obyvateľstva. Každá z týchto zmien pridávala svoju vlnu emigrantov, ktorí rozširovali aj tak početnú skupinu vysťahovalcov v zahraničí, formujúcu sa na prelome predchádzajúcich storočí.
Pretože tých zmien bolo na našom území v tak krátkej dobe tak veľa, pretože každá z tých zmien predstavovala takmer vždy ideologický obrat o stoosemdesiat stupňov, nikdy nebola u nás núdza o vonkajšieho ani o vnútorného nepriateľa. Pretože sme krajina tak malá a z geopolitického hľadiska tak nezaujímavá, vonkajšieho nepriateľa nám dostatočne reprezentovala vlastná emigrácia, ktorej sme pripisovali (a pripisujeme) vazalskú závislosť na zahraničných štváčoch. Doma nám k tomu ostalo ich príbuzenstvo a iné prirodzené okolie (spolužiaci, priatelia, spolupracovníci, či len zástancovia rovnakého názoru) a to stačilo (a stačí) na to, aby sa z nich stal nepriateľ vnútorný.
Vrchol tohto seba požierajúceho podozrievania a preventívnych opatrení, sa prejavil práve v rokoch medzi Víťazným februárom a Nežnou revolúciou. So všetkými svojimi protirečeniami z medziobdobí relatívneho uvoľňovania a slobodnejšieho prejavu. To zasialo ďalšiu neistotu a nechuť vyjadrovať sa individuálne, konať originálne, vydávať čosi zo seba a za seba bez autocenzúry a nasmerovať to bez obáv svojmu okoliu. Myslím že tento stav, v málo zmenenej podobe, trvá dodnes.
Pretože tých zmien bolo na našom území v tak krátkej dobe tak veľa, dovolím si tvrdiť jedno. Počas tých uplynulých sto rokov, až do dnešných dní, niet na Slovensku rodiny, ktorá by vo svojich radoch nemala aspoň z jedného, ak nie z každého rožku trošku. V každej, alebo v takmer každej rodine, čítajúcej za sedemdesiatpäť rokov tri generácie, nájdu sa stopy po niektorej z rozhodujúcich zmien, aké tento štát postihovali a postihujú. Alebo skôr viacero stôp. Vo svojej minulosti nájdeme rodinného príslušníka medzi legionármi, disidentmi aj arizátormi. V rodinnom albume môžeme nájsť kulaka aj bíreša. Kulaka, ktorý o svoj statok prišiel a bíreša, ktorému bol rozparcelovaný a následne so svojou škvarkou „vstúpil“ do družstva. Máme predkov, ktorým bol majetok znárodnený, práve my môžeme byť potomkovia, ktorí ho reštituovali. Každý si v rodine nájdeme emigrantov, aj takých, čo skonfiškovaný majetok po nich využívali. Boli sme gardisti aj partizáni. Živnostníci, obchodníci a podnikatelia, ale tiež sluhovia, nádenníci, štátny zamestnanci pod definitívou. Boli sme ľudáci, agrárnici, socialisti či demokrati alebo komunisti, prevažne ale opatrne bezpartajní, aj keď, aj toto sa v určitých dobách chápalo ako stav. Boli sme prenasledovaní aj prenasledovatelia. Ateisti, katolíci, protestanti, židia či pravoslávny, ale aj bez vyznania a k cirkvi ľahostajní.
Je nás tak málo a stalo sa nám toho tak veľa. Naša osobná minulosť, minulosť našich troch po sebe idúcich generácií, je v mnohom totožná a prelína sa s minulosťou ostatných v tejto krajine, že ťažko si môžeme niečo vyčítať. Ťažko však, ak je niekto hákliví na vyťahovanie niečoho zo svojej minulosti, ťažko môže reagovať podráždene vtedy, ak on sám vyzdvihuje účelovo z vlastnej minulosti niečo, čo je vlastné pre všetkých a nie je ničím výnimočné. Navyše, ak sa to bije s niečím iným z jeho minulosti a práve to niečo si z oficiálneho životopisu vygumuje. Nech sa tomu pre mňa za mňa hovorí aj oportunizmus, ja to nazvem posadnutosťou svojim vlastným egom a narcizmom, ale tiež pohŕdaním minulosťou vlastnou aj spoločnou.
Róbert Fico nepohŕda iba minulosťou svojou, pohŕda minulosťou všetkých nás a najviac svojich voličov. Mohol o svojom detstve povedať omnoho viac, ako účasť na náboženských obradoch. Tie sa dejú aj dnes. Nemusel spomenúť mobil a internet, pretože dnešný –násťroční vedia o ich vzniku a zavedení viac ako ich rodičia. Mohol spomenúť, že na telocvik sme museli nosiť červené trenírky a dievčatá modré nohavičky. Že sme si z domu doniesli krabicu od Sunaru a s ňou nacvičovali akési kreácie. Koho by to však zaujímalo, komu by to malo byť určené a kto by nad tým užasol? Nikto. A tak z pekného detstva, stáva sa detstvo záslužné. Stáva sa tou istou prihláškou do komunistickej strany, so všetkými atribútmi výnimočnosti kandidáta, akou je tá, ktorú denník SME zverejnil.
Zverejnenie verejne dostupnej informácie nie je posadnutosť, posadnutosťou je hysterická reakcia a zľahčovanie niečoho, čo by každý bral na ľahkú váhu, len ak by sa aktér tej informácie nesprával ako urazená primadona. Charakteristickým rysom československých komunistov bol ich nebývalí počet v prepočte na obyvateľstvo. V tomto sme hrali v socialistickom tábore prím. Preto ten dlhý úvod, preto to upozornenie pre všetkých, že všetci, či sa nám to páči alebo nie, máme, čo sa našej rodinnej histórie týka, toto všetko a mnohé iné za sebou. A vieme s tým predsa žiť.
Milí voliči Róberta Fica. Veľmi dobre viete čo sa blíži. Skôr ako k tomu dôjde, zaznačíte si do svojich kalendárov deň D, kedy aj do vašej obce príde kandidát na besedu, míting, na stretnutie s vami. Kandidát s vami vie jednať, vie k vám pristúpiť, postaviť si vás sebe roveň a vy ste mu za to vďační, pretože sa nazdávate, že to robí pre vás. Toto vám vyhovárať nebudem. Len vás chcem poprosiť, aby ste zbystrili pozornosť, ak by kandidát pre lepšie priblíženie sa k vášmu naturelu, začal rozprávať o niečom, čo tak isto všetci veľmi dobre poznáme, čo sa už v našom prostredí neraz stalo. Neraz aj nám samým. Možno sa s úsmevom na tvári pustí do charakterizovania niekoho iného, možno si neodpustí nespomenúť exlídra exopozície, ako smiešne sa z bicykla dostal dočasne na invalidný vozík. Ako takéto správy sú pomaly jediné, ktoré z prostredia terajšej opozície voči nemu, dokážu zaujať väčšie množstvo populácie. Spomeňte si potom, milí voliči Róberta Fica, že onen muž, aj keď mu už po zverejnení nič iné neostávalo, necúvol pred trápnosťou a zahanbením nad takouto skutočnosťou, nezotrval vo svojej hviezdnej minulosti a prijal, do určitej miery ponižujúcu, terajšiu prítomnosť. Skúste sa zamyslieť nad tým, čo nelichotivé vieme o Róbertovi Ficovi, či sa vôbec vo svojom živote dopustil niečoho, čo by bolo hodné rozpačitého pokrútenia hlavou. A skúste si potom spomenúť na to, či náhodou aj vo vašom okolí nie je človek, ktorý síce nezastáva post premiéra a nekandiduje na prezidenta, napriek tomu, je dokonalosť sama a nič, absolútne nič, čo by o ňom zlého chcel niekto povedať, nie je pravda. Spomeňte si potom aj na to, ako vážne dokážete takého človeka brať, koľko z jeho rečí mu naozaj uveríte, keď je predsa z vášho prostredia a všetko podstatné o ňom a o prostredí z ktorého vyšiel poznáte. Pretože je to vaše prostredie, je to aj vaša minulosť a prítomnosť a nie je v ničom výnimočná oproti minulosti a prítomnosti susedného chotára. Neveríte na výnimočnosť. Vlastnú ani cudziu. Vlastnej sa štítite, lebo je vám neprirodzená, kde kto by vás doma prekukol. Cudzia vás ponižuje, pretože vás aj vo vlastnom dome vymedzuje na gánok, nie do prednej izby.
