Tak preveľkú starosť má o nezamestnaných, že neexistuje priestor na seriózne riešenie tých zamestnaných. Jeho výrok, ktorý zaznel na HN Clube: „Radšej by som dal trikrát toľko peňazí naším nezamestnaným občanom, ako by som mal zamestnať prichádzajúcich migrantov,“ svedčí o jeho zvrátenej samoľúbosti. Odmieta si uvedomovať, že postupné prekonávanie krízy spred niekoľkých rokov sprevádza opätovný fakt, že stále väčšie množstvo Slovákov migruje za prácou do zahraničia, v zahraničí odvádza dane a odvody a ak sa len trochu bude dať, v zahraničí aj ostane.
Odmieta si uvedomiť, že aj ten nezamestnaný by ním radšej bol niekde v zahraničí, ako v tomto údolí istôt a sociálnych záruk. Pretože v tomto údolí už nič nedozrieva, pretože už je prejedená budúcoročná úroda. Ešte neprešiel bruchabôľ z tej lanskej a už sa špekuluje o horizontoch nadchádzajúceho volebného obdobia.
„My nebudeme hovoriť nezmysly ako dvojnásobné platy. Ale 100- tisíc pracovných miest je úplne reálnych.“ Najvyššie daňové a odvodové zaťaženie v eurozóne, alebo minimálne, jedno z najvyšších, je neochvejnou zárukou toho, že aj keby sa podarilo nejako vyčarovať toľko miest za výrobnými pásmi, za katedrami, v službách, všade tam, kde ľudia (kvalifikovaní) citeľne chýbajú, nepovedie to ani k uľahčeniu života tých zamestnaných, ani tých nezamestnaných. Tak ako bol čírym nezmyslom Dzurindov výrok o dvojnásobnom zvýšení platov za obdobie rokov 1998 až 2002, je ešte čírejším nezmyslom Ficovo tvrdenie o náraste zamestnanosti. Nakoniec, mzda rastie a rástla aj za ono obdobie, napriek tomu, že je ťažké určiť, či konania politikov sú impulzom alebo brzdou. Z 332,04 eur za rok 1998 sa priemerná nominálna mzda zvýšila do roku 2002 na 448, 48 eur. Teda o 35%.
Politik má tak pomerne dosť otvorenú cestu ku sľubom akéhokoľvek rangu. Pretože vývoj sa dá predpokladať a tak isto sa dá predpokladať, že k nejakému posunu reálne vždy príde. Ten pozitívny bude potom pripisovaný na vrub vlastných zásluh, ten negatívny sa odprezentuje ako nepriaznivý vplyv vonkajšieho prostredia, krízy veľkých ekonomík, ktoré nutne musia tú malú slovenskú, stiahnuť so sebou. Priemerná nominálna mzda rástla tiež za obdobie rokov 2006 až 2010, teda počas prvej Ficovej vlády. Zo 622,75 na 769.- eur, spolu o necelých23,5%. Nespomínam si, že by sa tým niekedy Fico chválil, pretože je to predsa len citeľne menej ako nárast za Dzurindu (ktorému napokon ten 100% nárast skoro aj vyšiel, ale za dve volebné obdobia). Poruke však bola všespasiteľná kríza a čokoľvek išlo dolu vodou, bolo zároveň vodou na Ficov mlyn.
Ale pretože je tá slovenská ekonomika tak malá a jediná ktorú reálne máme, je načim sa zamyslieť nad tým, čo sa dá s ňou robiť. Napríklad aj s tým odvodovým zaťažením, či najdrahšími pohonnými látkami, vďaka spotrebným daniam, ktoré Ficovi tak klali oči, že už úplne oslepol a odkedy je pri moci, týmto smerom nevidí absolútne nič. Nie je však sám, treba dodať, nie je však ani jednookým kráľom medzi slepými. Je len ďalším zo zaslepených svojim egom.
Že je tých zaslepencov na Slovensku nepreberné množstvo netreba pripomínať. Všetko to, čo stálo v opozícii voči prvej Ficovej vláde, zmohlo sa iba na chabé kritizovanie jeho populistickej politiky. Dokázali síce označiť vianočný príspevok k dôchodkom za nesystémový krok, ale to je tak všetko. Netrúfli si ho zrušiť, lebo to je veľmi nepopulárne. Je mi veľmi ľúto, že výrazne neznížili aspoň tú spotrebnú daň z pohonných hmôt, nech sa teda aj Fico pochlapí a zdvihne ceny či poplatky. Neurobil by to, celkom určite nie. Neurobil však ani niečo úplne iné, to, čo urobiť mal. Neznížil dočasne zdvihnutú DPH, hoci okolnosti trvania tohto stavu boli jasne stanovené. Namiesto toho hrubo predbehol skutočnosť, ktorá ešte ani nemala ako nastať a obchodníkov obvinil z toho, že si tých 200 miliónov eur, o ktoré by štátny rozpočet vrátením DPH na pôvodnú výšku prišiel, jednoducho strčia do vrecka. Tak si ich tam jednoducho strčil on, aby mal z čoho rozdávať a vymýšľať svoje ďalšie nezmysly.
Fico evidentne radšej rozdáva, než by to nechal na iných. Údajne sa obáva, že ľudia prídu, kvôli machináciám obchodníkov napríklad, o nejaká výhodu administratívneho opatrenia prijatého v ich prospech. Nijako však nemôže dokázať, že by jeho rozdávanie malo skutočný efekt, že by takto nesystémovo minuté prostriedky mohli mať nejaký vplyv na vývoj zamestnanosti, kúpyschopnosti obyvateľstva, konečné doriešenie marazmu školstva a zdravotníctva, zefektívnenie štátnej a obecnej správy, proste nepostrehnuteľnej istoty, že jedinec je súčasťou riadne fungujúcej spoločnosti. Nepostrehnuteľnej preto, lebo by mala byť tak prirodzenou, ako je dýchanie, pokiaľ vám však niekto nestojí na kyslíku.
