Ak áno tak viete, že sú to riešenia ktoré bolia. Bolia pretože nemáte istotu, že obmedzenia a podmienky ktoré si kladiete prinesú úspech a to čo sa pokazilo sa aj napraví. Bolia vás, pretože voči svojmu dieťaťu či partnerovi predsa prechovávate nejaké city. Tie najhlbšie.
Skôr ako sa odhodláte k naozaj radikálnemu kroku, snažíte sa upozorneniami a kladením podmienok dosiahnuť nápravu, vrátiť stav vecí do normálu. Pretože už viete, že to nie je doučovanie u spolužiaka, kam vaše dieťa odchádza prespať, že je to žúrka niekde úplne inde. Cítite to z napáchnutej bundy, vidíte to na očiach. Nie ste taký hlúpy, ako si vaša ratolesť myslí, napriek tomu, alebo práve preto, že obdobné manévre ste kedysi podnikali samy.
Tak isto musíte dospieť k nejakému kroku, keď váš partner neustále koná tak, že váš spoločný vzťah nejakým spôsobom jemne ignoruje alebo hrubo porúša. Je jedno, či ide o neveru, domáce násilie, závislosti alebo čokoľvek iné, čo je v rozpore s tým, čo ste si niekedy sľúbili. Riešenia sú vždy v takýchto prípadoch bolestivé, často radikálne tak, že za minulosťou a vzťahom, partnerským či rodičovským, urobia definitívnu hrubú čiaru, ktorá sa už zmazať nedá. Vtedy to bolí skoro najviac. Viac napokon bolí už len to, ak veci neriešite a opakovane sa spoliehate na vymodlenú nápravu.
Róbert Fico považuje sankcie voči Rusku uvalené EU za neprimerané, neúčinné a poškodzujúce záujem Slovenska. Čo je na tom prekvapujúce, že obmedzenie ktoré zavediem voči tomu druhému, spôsobuje škodu aj mne? Veď je to neobvyklý krok, je to snaha o nápravu a tá snaha ma musí niečo stáť. Ak ma nestojí nič, je to iba kšeft. Že sú sankcie neúčinné tiež nemôže prekvapiť. Pár desiatok Rusov nemôže prísť na Riviéru, Poliaci prežúvajú častejšie jablká, niekomu sa zmrazia účty v zahraničných bankách a niekde sa už kvôli sankciám prepúšťa. A čo?
Keď sa sankcie zavádzali, situácia bola menej exponovaná a nikto si vtedy netrúfol tvrdiť či domnievať sa, že na východe Ukrajiny bojujú so separatistami ruské jednotky. Dnes je tých podozrení a náznakov hraničiacich s istotou nepomerne viac. Ruské matky sa pýtajú, odkiaľ boli prinesené telá ich synov, ruská opozícia tvrdí, že ich jednotky sú nasadzované za hranicami susedného štátu, separatisti sa tým hrdia. A Putin miesto toho aby začal vysvetľovať ostáva pri zapieraní, nanajvýš sa zmôže na konštatovanie, že nemôže vedieť čo robí jeho vojak počas dovolenky.
Nuž dobre, dajme tomu, že Slovensko je viac ako závislé na dobrých obchodných vzťahoch s Ruskou federáciou a preto bude Fico konať tak, ako konal Sulík v otázke navyšovania eurovalu v súvislosti s Gréckom. Že bude mať pri tom spojencov v Orbánovi a Sobotkovi nehrá žiadnu rolu. Bude si tvrdohlavo stáť za svojim presvedčením, ale na rozdiel od Sulíka, z pozície premiéra zaviaže týmto postojom nielen vládu, ale aj nás všetkých. Mimochodom, teraz sa v celej nahote ukazuje, aké sme mali šťastie počas prezidentských volieb. Aj keď to bolo máličko pravdepodobné, mráz ma obchádza pri predstave čo by dnes bolo, ak by uspel Ján Čarnogurský. Tak silný proputinovský triumvirát by nemala žiadna členská krajina EÚ.
Len by ma zaujímalo, či si pán Fico stihol v návale povinností všimnúť, čo sa v nedávnych dňoch odohralo u nášho najvýznamnejšieho obchodného partnera- v Nemecku. Je to veľmi hypotetické, možno na úrovni šancí Jána Čarnogurského uspieť v nejakých voľbách, napriek tomu ma to znepokojuje. Pri vývine udalostí a nálad za posledné roky sa už nedá veriť ničomu.
Túto stredu kabinet Angely Merkelovej rozhodol, že od budúceho roka si vždy 20. júna budú Nemci ako pamätný deň pripomínať nielen medzinárodný deň utečencov (tých aktuálnych po celom svete), ale konkrétne a celoštátne aj tých vlastných z minulosti, ktorí na základe medzinárodných dohôd po skončení druhej svetovej vojny, museli opustiť niekdajšie nemecké provincie v Poľsku a v československom pohraničí. Ako medzinárodný deň utečencov, 20. jún existuje od roku 2000 rozhodnutím Valného zhromaždenia OSN.
Toto rozhodnutie Merkelovej vlády, zakotvené v jej minuloročnom programovom vyhlásení, vyvolalo vlnu diskusií. Ak povedie k tomu, k čomu by poviesť malo, je napokon všetko v poriadku. Ak bude mať ten dôsledok, že Nemci si ešte dôraznejšie uvedomia, že každá palica má dva konce, že kto seje vietor žne búrku, že rozdúchavanie napätia, agresie, vraždenia sprevádzajúceho anexie, vyvolá len pokračovanie všetkého zlého, v ešte väčších rozmeroch a obráti sa napokon voči pôvodnému aktérovi. Potom takýto pamätný deň možno zmysel mať bude. Lenže, kto sa môže spoľahnúť na to, aké emócie, aj po trištvrte storočí, dokáže takéto jatrenie rán vyvolať. V horúcich hlavách tretej a štvrtej generácie, ktoré vidia všetko tak zjednodušene a jednostranne?
Čo urobí predseda slovenskej vlády, nech ním bude hocikto, ak po pár rokoch budú z Nemecka zaznievať hlasy, podobné tým z päťdesiatych či šesťdesiatych rokov, domáhajúce sa vrátenia bývalých území? Nechá to, v záujme dobrých obchodných vzťahov s najväčším zahraničným partnerom, na premiéroch Poľska a Čiech, pretože ich sa to týka takmer výlučne? Pretože z Karpát tých Nemcov až tak veľa odsunutých nebolo a Bratislava nie je Slovensko? Zalezie zase slovenský premiér do ulity a bude si húsť stále tú svoju pesničku, alebo zaujme jasné stanovisko aj za cenu toho, že kedysi tak dobré vzťahy budú narušené, pretože jeden z partnerov chce mať nehanebne voči tomu druhému navrch? Čo bude bolieť menej, vlastné rozhodnutie ktoré možno aj prinesie slzy, alebo iba tie slzy, ktoré vyhŕknu tak či tak?
