Karamboly vládnej koalície pri zabezpečovaní uznášaniaschopnosti parlamentu sú asi tak uveriteľné, ako Dankov cit pre jazdu nočnou Dúbravkou, po predsedaní schôdze tej istej partičky. Baška v zápche a Muňko na CT vyšetrení sú síce uveriteľní, ale aj Huliaka sme videli húliť nad ikebanou a demonštrovať tak, že nie každý rodák z Očovej sa nutne zapíše do povedomia ako veľká ozdoba (Uhorska).
Čas ozdôb v čase predvianočnom sa nám blíži a teda uvidíme, kto a ako zažiari pri predkladaní zákona zákonov- návrhu štátneho rozpočtu. Či terajšia situácia, trucovanie Huliaka a spol. a všetkých proti všetkým, kedy ale, podľa Fica, všetci sa majú radi, uvidíme čo situácia prinesie a s čím príde unavený a lenivý premiér do pléna. Unavený, ale stále ukrivdený. Lenivý ako voš, ale stále zákerný ako škorpión na chrbte žaby, nehľadiac, že tá ho drží nad hladinou.
Možno sa niekomu bude zdať úžasné, že koalícia sa môže/musí spoliehať na najtesnejšiu väčšinu, ale bacha na to. Na chrbte žaby sa plaví škorpión. V akejkoľvek chvíli ju dokáže potopiť, má už vypočítané, že zotrvačnosťou ho určite dopraví do májovej Moskvy a potopa môže prísť potom. Netvrdím, že je to presne takto nachystané. Fico už nič neplánuje, len sa vezie na vlne udalostí a rozhoduje sa, ako čo najlepšie vybŕdnuť zo žaburiny a sotiť tam iných.
Odporúčal by som preto lídrom opozície, aby si ustrážili uznášania schopnosť parlamentu. Ak by náhodou koaličníka rozbolel zub, zablúdil by v dopravnej špičke, či sa ožral v pléne. Toto všetko sa môže stať a just vtedy, ak by Fico podmienil hlasovanie o štátnom rozpočte s vyslovením dôvery vláde. Preto by bolo vhodné, aby napríklad páni Šimečka, Majerský, Matovič a Gröhling boli v strehu a zabezpečili pri takomto hlasovaní uznášania schopnosť parlamentu. Samotné hlasovanie, či už bude alebo nebude spojené s dôverou vláde, budú môcť s čistým svedomím ponechať na žaby a škorpiónov. Či Huliak (takmer) blokuje parlament autenticky z vlastnej vôle, alebo len nadsluhuje v roly užitočného, je neisté. Jednoducho, treba byť v strehu.
Nie je nutné rekapitulovať posledných dvanásť mesiacov činnosti Fica v úrade vlády. Najme, ak tých dvanásť mesiacov, skratkovito, brutálne a otvorene skopírovalo podstatu Ficových snažení za predchádzajúcich dvanásť rokov v tom istom úrade. Načo prácne analyzovať jeho tvrdenia a činy za viac ako dekádu, keď to v pár vetách zrozumiteľne zhrnul niekto iný. Jeho meno ani nestojí za zmienku. V každom slove, slovnom spojení, v každej vete vyslovenej kdesi v londýnskom pube, je rozpoznateľný celoživotný Ficov odkaz od vyrušovania pri žatve, cez hrôzu z kajúcnikov, až po streľbu v Handlovej. A veľká, obrovská, urazená túžba po pomste:
„Už prestaňte písať, že či ju budete alebo nebudete počúvať, mne je to úplne ukradnuté, je mi to absolútne jedno. Počúvajte si ozembuch verziu koľko chcete, počúvajte Dorotu Nôtovu; krásnu hudbu vašu, krásnu liberálnu, dúhovú...mňa to vôbec nezaujíma.
Ja tú hymnu nerobím pre vás. To nie je vaša hymna, to je hymna pre úplne inú skupinu ľudí. A verte, že je ich podstatne, niekoľkonásobne viac ako je vás, bez ohľadu na to, ako hlasno škriekate.
Váš čas sa radikálne kráti. Tak prosím vás, zalezte do tých svojich dier zamindrákovaných a dajte nám už konečne pokoj.“
