Predĺžený víkend 1. až 3. septembra 2023 bol podobný tomu, ktorý nás najbližšie čaká 15. až 17. novembra 2025. Vtedy prvý september pripadajúci na piatok, aj sedemnásty november vychádzajúci teraz na pondelok, predlžovali či predĺžia naše víkendové voľno o deň pracovného pokoja, s úhradou mzdy za ten deň, ak vám tak vychádza pracovná zmena. A aj keď prvý september ako štátny sviatok zrušila štvrtá/posledná Ficova vláda s predstihom, neúprosnosť gregoriánskeho kalendára vyhnala deti do škôl a nás do práce až tohto roku, lebo vlani to bola just nedeľa.
Budúcoročné utorky, 6. januára aj 17. novembra budeme v školách, v práci, na námestiach; tak isto v piatok 8. mája a 15. september, tiež v utorok...no, ešte len uvidíme ako táto Ficova šaráda dopadne. Intenzívne a aktívne sa o to môžeme pričiniť práve v ten voľný pondelok 17. novembra a nazvať si ho môžeme ľubovoľne. Generálny štrajk to rozhodne nebude. Nemá ho kto a ako vyhlásiť.
Ak prezidentka KOZ SR, pani Uhlerová, čosi pochybovačne naznačuje, že by to malo byť v kompetencii odborov, nedá sa s tým súhlasiť rovnako, ako s domnienkou v Sas a u Demokratov, že oni by generálny štrajk vyhlásiť mohli. Nemohli a z toho pramenia aj oprávnené aj zbytočné pochybnosti u PS a skôr odmietavý postoj v KDH. Ale však hovorím. Dočkaj času ako hus klasu. Fico určite niečo domrvil aj na poslednej žatve a dožinky z toho budú iné. Ešte sa prejaví a myslím, že už 30. septembra.
Po určitom sklamaní predstaviteľov opozície, že odbory, snáď iba z toho kompetenčného sporu, odmietajú zatiaľ zdieľať priestor s politikmi na námestiach, objavuje sa predsa len určité riešenie. No, riešenie...Fico to už nejako určite nazve. Potom, ako mu sprogresívneli policajti, hádam čo to zapotí aj o liberalizovaných odboroch. 30. septembra 2025, o tretej popoludní, KOZ SR organizuje pred Národnou Radou protest proti dopadom konsolidačných opatrení na pracujúcich. Protest je verejný, každý je vítaný. Ak už Fico (Eštok, Kamenický) dokážu nasierať odbory či Žilinku, hádam to pohne aj s vašou zápchou.
Mama Šimečku, sestra Pellegriniho, teta Anka Marcela Foraia
Ak by som mal na prstoch jednej ruky určiť aktívnych politikov ktorým dôverujem, nepárny počet prstov by hral v prospech žien (3 : 2, na obidvoch rukách by vyhrali 6 : 4). Ženy do politiky bezpochyby patria, o tom diskutovať nemusíme. Patria do nej v neposlednom rade aj preto, že na nejaké hulvátske ataky Fica, Blahu, Tarabu či Uhríka majú dosť argumentov, aj dobre podrezaný jazyk. Čo však do politiky nepatrí, to je zaťahovanie rodinných príslušníkov do podprahových, či otvorených útokov na politického oponenta. A to hlavne vtedy nie, ak rodinný príslušník môjho politického kámoša psie kusy stváral, viem o tom a tvárim sa ako svätý za dedinou.
Obúvať sa hlúpo do Šimečkovej mamy, týždeň potom, ako bol Hlas pokutovaný za ním priznaný volebný podvod vďaka „daru“ Pellegriniho sestry, to chce iné gule, ako Ficovi stvrdnú, keď zase demonštratívne vylezie z Dunaja. No a poukazovať na rozvrat verejných financií, s nutnosťou následnej konsolidácie, podvodným čerpaním grantov tetou Šimečkovou v sume 130.000.- eur, určite v hrobe obracia tetu Anku Marcela Foraia, lebo jej zmluvy za štrnásť miliónov eur takýto konsolidačný poprask nevyvolali. To by jedného fakt nasralo. Stosedem krát väčšia sekera a žiadna konsolidácia. (To obracanie sa v hrobe berte ako literárny obrat, neviem o nej nič. Hádam je ešte vrtká a zdravá).
Ak by som Fica mal prirovnať pôsobením v stravovacích zariadeniach, keď už teda vo svojom fan klube pracuje so spomienkovým optimizmom po lacnom žrádle a pitive, začínal by ako prevádzkar v tretej cenovej skupine bez obsluhy. Tie cenové skupiny už neexistujú, ale hádam mnohí ich ešte v pamäti máme. Nebolo to nič moc, také samoobslužné vývarovne. Ale najesť ste sa tam najedli, varili mnohokrát lepšie ako v reštikách s obsluhou. Takto nejako začínal Smer v roku 2006. Nie úplne tabula rasa, nie až tak nepopísaný list, ale priestoru na kvalitný text bolo dosť. Obdobie Fico II. (2012- 2016) by sa možno aj tak javilo, že po vytriezvení z diaľničného ošiaľu v šantáne poupratoval a ta sa do jadra Európy. Lenže, akurát v tom období podlahu s ním vyutieral Kotleba a teta Anka si išla svoj marketing z Družstevnej pri Hornáde. Na jednej strane, Fico II. sa už videl vo fraku vrchného niekde v interhotely, na strane druhej, vidíme aktivity Fica IV., kde už pomyselná cenová skupina zlyháva. Takúto škálu začlenenia socík nemal. A ak mu nejakým nedopatrením sprogresívnejú a zliberalizujú sa aj tí absolventi vysokej školy života a bezdomovci s čučom pod mostom, čo je momentálne jeho cieľová skupina, niečo ako Fico V. už nezažijeme.
Včera, dnes a zítra, V sobotu večer, v neděli ráno
Nechám to v češtine, keď už ten spomienkový optimizmus tak frčí. Scénka Ivy Janžurovej a Felixa Holzmanna z nejakého Televarieté spred päťdesiatich rokov možno, mi trochu dosť pripomína Ficove očividné tápanie v realite. Čo bolo u Holzmanna vtedy na smiech, je pri Ficovi dnes do plaču. Niet hodiny ani dňa, aby sa buď nevyparil niekam za Mečiarovými medveďmi, za Putinom do každej psej matere, alebo aby netresol na prekrytie jednej voloviny ešte väčšiu. Stojí, musí stáť za vzácne zdutou Šimkovičovou. Drží, musí držať basu s pomäteným Kotlárom. Ignoruje, musí ignorovať vidličku sľúbenú do Kaliňákovho čela. A ako on, tak s úlisnou servilnosťou, kámošia a držia stranu nímanda nímandom, ktorých si nanominoval do koalície, nímandi druhého a tretieho rangu, slintajúc a vrtiac chvostom, alebo, čo je tiež pomerne bežné, len preto, lebo sú blbí.
Vtipnosť spomenutej scénky je v Holzmannovom majstrovstve doviesť blba do víťazstva. Áno, pre pobavenie je to vhodné. Ale ako politický program? Program kina, kde sa striedali dva filmy, Včera, dnes a zítra a V sobotu večer, v neděli ráno (ja by som tam ešte pridal Od dvanástej do tretej), je zároveň zhrnutím termínov vhodných na rozprášenie tej svoloče a lúzy, ktorá rabuje Slovensko, s prestávkami, dve dekády.
Naser svojho chcimíra
Nemusí to byť generálny štrajk. Z rôznych dôvodov ani nemôže. Nie preto, že ani ten posledný účinný (27. novembra 1989) nevyhlásil Miroslav Zavadil ako šéf vtedajšej Ústrednej rady odborov. Jednak, že ako komunista par exellence by to nikdy neurobil a jednak tiež, že radšej deň pred štrajkom rezignoval. Komunistické odbory spľasli ako Miroslav Štepán v ČKD, keď mu pracujúca trieda odkázala, že nie sú malé deti a oni sa policajtami nedajú mlátiť. Iniciatívu k vyhláseniu generálneho štrajku prevzali ľudia zdola. Súdruhovia sklapli. Lenže vtedy bolo v zamestnaneckom pomere hádam 99 % pracujúcich, dohoda, podporená náladou v spoločnosti, bola jednoduchá.
Pokojne si to nazvime hocijak. Ja budem svojich chcimírov nasierať veľmi rád, vy si to nazvite ľubovoľne. Generálna skúška už dnes o šiestej, niekde o siedmej, spolu tuším v poldruha tucta miest. Ak vám to nevydá, 30. septembra o tretej pred Národnou radou budú odbory. 28. októbra tiež máme čo pripomenúť a hovorím, Fico nás do 17. novembra do ulíc ešte vyženie. Garantujem. Tak ho naserme tiež.
