To čo skandovali študenti a po nich ostatná verejnosť pred 22ma rokmi viedlo okamžite k sformulovaniu základných požiadaviek. K zrušeniu štvrtého článku ústavy ČSSR o vedúcej úlohe strany, vypísaniu slobodných parlamentných volieb, práva na slobodu prejavu a zhromažďovania sa, zakladania politických strán atď.
Žiaden hon na čarodejnice nikto nežiadal, nikto nevrieskal o privatizácii, malej, veľkej, kupónovej. To všetko priniesol vývoj udalostí po novembri 89, respektíve po januári 93, ako ich kto hodnotí je druhá vec.
Ak teda Iveta Radičová, ktorej mimochodom vyčítam asi najmenej zo zainteresovaných politikov podiel na dnešnom stave vecí, ak sa obáva, že by sa násilie mohlo vystupňovať, nemala by túto svoju obavu adresovať nám, ale do vlastných radov. Ako stále ešte premiérka vlády SR vláde, ako stále ešte aktívna politička všetkým politikom.
Ja viem, že sa nedá zo dňa na deň vyriešiť tento „opičí proces“, len sa obávam, aby nám nepriniesol viac hanby a výsmechu ako ten skutočný v dvadsiatych rokoch minulého storočia v USA.
Nestačí ak premiérka vysloví pochybnosti o tom, či sudca konal oprávnene vydaním predbežného opatrenia, ak je nespokojná s nekonaním prezidenta SR ( ale aj Ústavného súdu ) vo veci vymenovania generálneho prokurátora.
A je úplne jedno, že premiérkou bude už iba dva mesiace, než bude ustanovená nová vláda.
Nechcem Ivete Radičovej dávať za príklad Vladimíra Mečiara, to ani omylom. Chcem len upozorniť na to, že Vladimír Mečiar bol premiérom do poslednej hodiny.
Hoci výsledky parlamentných volieb z 25. a 26. 9. 1998 boli oficiálne vyhlásené už 29.9. t.r., Vladimír Mečiar zvolal ustanovujúcu schôdzu parlamentu na 29.10.1998. Teda v posledný deň tridsať dňovej lehoty ktorú určuje čl.82 Ústavy SR prezidentovi SR, ktorého právomoci v tej dobe mali podelené práve Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič, súčasný prezident SR.
Načo a za akým účelom títo dvaja „demokrati“ naťahovali čas je všeobecne známe. Za štvorročné obdobie 1994- 98 bolo toho veľa, čo bolo treba zamiesť pod koberec. Tak veľa, že ak sa nemýlim, Vladimír Mečiar sa už pred voľbami vykašľal na bežné a povinné veci a vôbec sa nesnažil pripraviť a prijať Zákon o štátnom rozpočte na rok 1999. Zvolil taktiku hop alebo trop, buď vyhrám voľby a zostavím vládu a budem si naďalej robiť čo chcem, alebo- po nás potopa. Jedno aj druhé riešenie mu vyhovovalo.
Zákon o štátnom rozpočte na rok 1999 má dátum 26. marec 1999 a je zjavné, kto musel naprávať prešľapy svojho predchodcu. Je mi veľmi ľúto, že po práve týchto ľuďoch bude musieť niekto, a desím sa tej istoty kto, naprávať ich prešľapy.
Pani premiérka SR, budete vo funkcii asi necelé dva mesiace, ak máte pocit, že by ste ešte mohli niečo vykonať, aspoň niečo načať- urobte tak. Keď sa Miroslav Štepán snažil zachrániť situáciu tak veľmi zlú pre KSČ pred robotníkmi v ČKD, hlboko ich podcenil. Myslel si, že drsný chlapi v montérkach sa zasmejú jeho pohŕdavému výroku o tom, že „im“ nebudú diktovať podmienky deti.
Zabudol, že sa prihovára otcom tých detí a náležite si to vyžral. Ako jeden z mála prominentov predchádzajúceho režimu si odsedel dva roky vo väzení.
Bližšia košeľa ako kabát, to platí pre všetkých. Ak si niekto bude chrániť kožu a vyhýbať sa zodpovednosti, zhadzovať to na iných, označovať študentov na ulici za lúzu, vyžerie si to ako Štepán. Nezabúdajte, že aj tieto deti majú svojich rodičov.
