Dvere sa so sykotom zavreli, delegátka si odfajkla prítomných a tým čo ostali vonku nevenovala už žiaden pohľad. V tomto turnuse sa nevezú, nateraz sú z obliga. Stalo sa to už dvakrát a nikde nie je napísané, že sa to nezopakuje.
Vládny Smer má pre takéto neštandardné správanie sa, kedy je zrazu každý delegátom a rozhoduje, kto na výlet jachať bude a kto nie, svoje vysvetlenie. V novembri to pomrvili príslušníci zlepenca, pretože nepodporili v druhom kole svojho súpera. V závere marca to bolo niečo podobné, ale s tým výsledkom, že Fico de facto získal všetkých sto percent hlasov. Akurát si ich delil, keď štyria by ho radi videli ako prezidenta, kdežto šiestim sa viac vo funkcii premiéra ľúbi. Aj takto sa dá vysvetliť referendum o ňom a o Smere, aj takto sa dajú pofúkať boľačky.
Netreba ale zabúdať, že skôr ako sa Smer dvakrát dopracoval k rozpačitej až zahanbujúcej prehre, prebehlo predtým prvé kolo, po ktorom to s ním až tak zle nevyzeralo. Slovenský volič začal rušiť kandidátov štandardných politických strán už v kole prvom a urobil tak viac ako rozhodne. A zatiaľ čo Kaníkov výsledok mal svoj regionálny význam a bol možno iba epizódnym, tak ako epizódnym mohol ostať aj výsledok Maňkov, Hrušovského debakel je výraznejší a okatejší ako Ficov. Verím, že chuť slovenského voliča sa ešte nevytratila a dá aj v máji štandardným pocítiť, že to riadne presolili a to už veľmi dávno.
Ani voľby do VÚC, ani tie prezidentské neboli referendom o nejakom Ficovi. Ten je príliš štandardný na to, aby sa nejako odlišoval od iných Matuzalemov našej politiky. Ak to možno nazvať referendom, tak to bolo o posledných dvadsiatich rokoch a o tom, čo tu všetko rozhašterení, napriek tomu však, v zásade za jeden povraz ťahajúci politický rivali napáchali. Je to ich kolektívna zodpovednosť a tiež kolektívna vizitka. A obávam sa, že po 24. máji, po voľbách do európskeho parlamentu sa to môže zopakovať. Tradične nízka volebná účasť dáva predpoklad omnoho divokejším kandidátom, ako tým, čo mali reálnu šancu dostať sa do druhého kola prezidentských volieb. Len pripomeniem, že v roku 2009 stačilo približne 45. 000 hlasov Jaroslavovi Paškovi (SNS) aby sa vďaka prekrúžkovaniu z druhého miesta kandidačnej listiny, stal poslancom Európskeho parlamentu.
Toto je už všeobecne známa vec a preto ten enormný záujem o tieto voľby. A priznám sa, som už trošku zmetený, pretože sa mi už ťažko odhaduje, kto je dobrodruh a snílek a kto ešte štandardný politik, bez toho, aby som to slovo dával do úvodzoviek. Mám brať ako záruku skutočnosť, že niekto derie dvadsať rokov poslanecké lavice? Keby bolo vidno nejaký výsledok z toho dlhoročného posedávania, nepoviem nič. Ale takto? Ešte aj na vyťahovanie triesok zo zadku sú schopní si odhlasovať nejakú novelu. Práve preto, že účasť na voľbách je tak mizerná, príležitosť zacítili mnohí a nestačím sa čudovať.
Neprelúskal som všetky kandidátky, mám len strohé informácie. Aj tie však stačia na to, aby sme spozorneli. Že sa po roku oklepal Jano Slota a rozhodol sa kandidovať, až tak neprekvapuje. Že bol kedysi taký element ako Stanislav Pánis som aj zabudol a ľaľa, je tu zas. No a čo už len pohlo Jozefa Golonku aby sa vybral na politické chodníčky netuším už vôbec. Mám vážne obavy, že je to niečo ako syndróm Vinca Lukáča. Keď mohol on, to už fakt môže asi hocikto. Nemyslím si, že sa to niekomu z trojice, Slota, Pánis, Golonka podarí, vylúčiť sa to ale dá iba vyššou účasťou ako bola tá minulá.
Obyčajní ponúkajú medzi svojimi kandidátmi, tuším na treťom mieste, košického učiteľa Ota Žarnaya. Toho, ktorý upozornil na plytvanie a netransparentné narábanie s prostriedkami na Obchodnej akadémii v Košiciach. Toho, ktorý bol, údajne z prevádzkových dôvodov, zo školy prepustený. Toho učiteľa, o ktorého podnete bolo rozhodnuté, že mal vo všetkom pravdu, zodpovedný však, vďaka ešte zodpovednejšími, odvolaný ani nijako postihnutý nebol. Mám na mysli toho učiteľa, pre ktorého bol nedávny Deň učiteľov už neoficiálny. V neposlednom rade aj preto, že samotný minister školstva mu vraj nijako nevie pomôcť. Možno je to nastavené správne. Možno je fakt dobré, že ak je zriaďovateľom školy samosprávny kraj, ministerstvo nemá dosah na jeho rozhodovanie. Len to trošku nesedí s postupom iného ministra a iného Košičana. Minister spravodlivosti sa zastal právoplatne odsúdeného poslanca strany Smer za korupciu a oddialil jeho nástup na výkon trestu. Mimoriadne dovolanie je v právomoci ministra spravodlivosti, len je to trošku okaté, ak to porovnáme s postupom a riešeniami v prípade Ota Žarnaya.
Takže, koho si mám vybrať? Nezamestnaného učiteľa, ktorý nemá ani šajnu o tom, čo je to politika, lebo keby v tom vedel chodiť, je riaditeľom a nie nezamestnaným učiteľom? Alebo si mám vybrať niekoho z naozaj štandardných politikov, hoci výsledky ich práce a hlavne nadpráce tak bijú do očí?
Po Ficovej porážke v prezidentských voľbách, odznelo dosť komentárov a diskusií a bolo odprezentovaných nespočet názorov. Eduard Chmelár sa viac krát nechal počuť, že je to zlé, ak vo voľbách a politike vôbec, vyhrávajú emócie nad rozumom. S tým sa nedá inak ako súhlasiť. Možno aj s jeho pripomenutím, že hlad a vôľa voličov po jednoduchom a rýchlom riešení svedčí o ich, možno iba dočasnej, naivite, že takéto nálady v spoločnosti viedli už dvakrát k tým najzásadnejším historickým predelom v Európe v 20. storočí. K nástupu fašizmu a socializmu. Že to bol dôsledok silnej polarizácie spoločnosti, nechuti k štandardným politickým riešeniam a podobne. Aj to je asi pravda. Pri tej analýze mi ale chýbalo jasné ďobnutie prstom do toho, kto nesie za takýto stav zodpovednosť. Volič alebo politik?
Bol to iba Gottwald a Stalinova predĺžená ruka Zorin, ktorí navarili 25. februára víťazný boršč neidentifikovateľnej chuti, alebo pod kotlík výdatne prikladal aj neschopný Beneš a jeho ministri? Andrej Kiska ešte nie je prezidentom a už je na svete spor o to, kto má vymenovať troch ústavných sudcov. Ešte Gašparovič alebo až on. Rozoberajú to jedny aj druhí a dávajú nám jasne najavo, ako je to vlastne myslené s tou reformou súdnictva a nezávislosťou súdneho rozhodnutia. Dávajú nám najavo, že sudca ústavného súdu je politický nominant, že sakramentsky záleží na tom, kto ho nominuje a že jeho rozhodovanie je poplatné práve tomu, kto ho tam dostal. Keby sa sudcovia ohradili voči politikom, že ich to uráža, ak sa o nich takto štekajú, poviem si, to si len politici namýšľajú, že sudca ústavného súdu nájde taký výklad v rozhodnutí, ktorý bude politikovi milší. Lenže sudcovia čušia ako vši pod chrastou. Tak čo už len môžem pokaziť ja na tom, keď pošlem štandardných do čertovej matere a rozhodnem sa napokon pre Žarnaya?
