Všetci poznáme a vieme o pravdivosti tvrdenia, že za peniaze sa nedá všetko kúpiť. Nedá sa vyceniť a následne zadovážiť láska, priateľstvo, či oboje. Nedá sa, aj keď nás o tom mnohí presviedčajú, kúpiť si zdravie a to ani preventívne nie. Nedá sa zobchodovať česť. A je to tak hádam dobre, že tú lásku a priateľstvo si treba zaslúžiť, česť je nutné si udržať, so zdravím nestačí len nehazardovať, že je nutné, k zdraviu a k všetkému ostatnému, aj šťastie, ktoré má pre každého inú podobu. Pre každého však rovnakú podstatu- nedá sa kúpiť.
A o pravdivosti tohto tvrdenia sme sa už vari všetci mohli presvedčiť aj kvôli tomu, že všetky tieto atribúty dokonalosti života, ktoré sa naozaj kúpiť nedajú, dajú sa predať alebo zapredať, za nič iné ako za peniaze.
Nemusí to byť práve ziskuchtivosť po peniazoch a za ľahkým životom. Môže to byť holá nutnosť, aby bolo za čo prežiť život ťažký. Čo predávame najčastejšie a to veľmi lacno, je zdravie. Neviem prečo je to tak, ale tá najtvrdšia a najťažšia robota, fyzicky aj psychicky, býva oceňovaná najmenej. Nie iba peniazmi. Koľko ľudí sa už zodralo, nie len v baniach, v továrňach či na poliach, koľkí z nich si naďalej ničia zdravie konzumáciou niečoho, čo by sa inde základnou potravinou nenazvalo? Vydávaného u nás za ňu len a len preto, pretože kúpna sila väčšiny z nás na inú alchýmiu nestačí.
Kto z vlastného okolia nepozná prípady rodín rozvadených kvôli dedičstvu, manželstiev rozvedených a majetkovo nevysporiadaných kvôli chamtivosti jedného či oboch? Kto nebol svedkom postupného či náhleho zániku priateľstva, pretože do bývalého priateľstva na život a na smrť, vstúpil najprv kamarátsky kšeft, potom vážne podnikanie a napokon nechutné spory o zásluhy a zisky?
Nielen takto prichádzame o zdravie, lásku a priateľstvo, nielen takto sa pripravujeme o šťastie aj o česť. Sú mnohé iné kombinácie, ako o toto prísť, peniaze sú však, ich prebytok či nedostatok, príčinou mnohých smutných koncov. Jeden spor či jedno rozhodnutie, môžu mať viac ako jeden koniec. Môžu byť dva, môže ich byť omnoho viac, môže ich byť toľko, koľko ľudí dokážu zasiahnuť. V tom spočíva zodpovednosť dospelého jedinca za svoje konanie. A nemám teraz na mysli zodpovednosť pred zákonom. Zákony neriešia všetko, ani tie božie, inak by sme sa neriadili pravidlom „Pomôž si človeče...“
A tak si človek pomáha ako vie, občas aj hysterickým konaním. Ak pre nič iné, nuž tak pre to zníženie pretlaku emócií, ktoré musia nejako vysyčať. Musia, každý doktor nám to potvrdí, tak čo?
Jakub Fila vo svojom komentári: „Sulík s Matovičom musia prestať kričať, Fica na facebooku neporazia“ v úvode hovorí, že revolúcia Sulíkovi a Matovičovi nevyšla. Že spochybňovanie systému, argumentácia založená na slovách „grc“ a „zmrd“ a kričanie nemá zmysel.
Je to pomerne jednoduché a pohodlné tvrdenie, pretože sa zakladá na pravde. Lepšie povedané, na tej časti pravdy, ktorá nás dokáže presvedčiť, čo všetko sa za peniaze nedá kúpiť. Takéto tvrdenie ale neobstojí, ak existujeme v spoločnosti, kde sa už toľkí a toľkí práve týchto atribútov vzdali pre peniaze. Pretože sa práve v týchto dňoch máme možnosť presvedčiť, že stačí vyprodukovať jeden „grc“, stačí sa zachovať ako „zmrd“ a môžete zostavovať vládu! A navyše, aj keď na konanie mnohých úplne a veľavravne hovorí takáto jednoduchá charakteristika, takto jednoducho ich nepresvedčíme, aby prehodnotili svoje konanie.
Takto nie, hoci iným, ktorí mohli byť kľudne s Bugárom a s Procházkom spájaní a profitovať z toho spojenia, len ak by sa od nich neodklonili, stačila na to odklonenie možno len tá skutočnosť, aby ich ľudia, ktorí ich v živote nepoznali a zrejme ani poznať nebudú, nenazvali, často anonymne na sociálnych sieťach, „zmrdmi“. Osobne si však myslím, že je za tým viac, že je za tým vedomosť tých odídencov o tom, na čo sa peniaze majú míňať a na čo sú prikrátke aj ony.
Neplatím si Piano a tak som komentár v podstate nečítal a nemám sa k nemu ako vyjadriť. Zaujímalo by ma však, čo by malo, po tej snáď ospravedlniteľnej hystérii nasledovať. Lebo ak nie panická hystéria, tak čo? Rozvážne čakanie na výsledky, ktoré hádam ospravedlnia činy? Dobre, čakajme na činy a nerušme ich aktérov. Ani riešením starých káuz. Pretože je pravdou, že nám stále chýbajú diaľnice a rýchlostné cesty a je nutné ich urýchlene dostavať. Čo tam po tom, že výstavba diaľnic je jedna samostatná a obludná kauza, čo na tom, že na výstavbe diaľnic boli ožobráčení toľkí. Že prišli o zdravie, ohrozili svoje rodiny, rozvrátili si ich a s nimi aj priateľstvá, zadlžili sa.
Tiež je pravdou, že už je naozaj hádam aj neskoro zachraňovať zdravotníctvo. Dajme tomu teda konečne šancu. Zabudnime na bielenie záznamu o liečbe a ignorujme fakt, že aktérka toho bielenia sedí niekde, odkiaľ dohliada na tých, ktorí by snáď chceli konať ako ona. Zabudnime na predražené tendre na drahé prístroje aj na lacné toaleťáky. Zabudnime na nespokojnosť sestier, zabudnime na to, že nie len oni zapredávajú svoje šťastie, lásku, zdravie či priateľstvá, odchádzajú kvôli peniazom do zahraničia a aj ich príbehy môžu mať viacero koncov pre viacero zúčastnených. Toto nevylučuje šťastné konce, nie je to však ani ich zárukou.
Nemenšou pravdou je, že školstvo je nižšie ako na kolenách, že celá jedna generácia dostáva veľmi zlú výbavu do života v nekvalitnom a pokrivenom procese, v dôsledkoch toho procesu potom v neskoršom pracovnom aj občianskom živote. Zabudnime načas aj na toto a dajme už, koľký krát, šancu novej vláde, aby sa predviedla. Veď napokon, čo tí učitelia vlastne chcú a čo dokázali. Pár týždňov čosi vykrikovali a potom svoje ideály o šťastí našich detí, o kvalite vašich rodín, o zdraví celej spoločnosti zapredali za hlúpe peniaze. Lebo ich potrebujú pre svoje šťastie, pre svoje rodiny, pre svoje zdravie.
Môžeme takto postupne pozabúdať na všetky doterajšie nezdary, podrazy, krivdy, klamstvá a zlodejstvá, môžeme zadržať dych a dať opäť niečomu na štyri roky šancu. Toto je jedno z riešení, pretože to má racionálny základ. Nie je nutná hystéria, ak vieme, že to čo sa bude diať, bude tiež časovo obmedzené. A príde niečo iné, podobné, lepšie alebo možno aj horšie, kto to dnes vie? Veď aj na futbale sa naša hystéria obmedzí na deväťdesiat minút a potom ideme, spokojní či naštvaní, vždy ale slušne domov. Či nie, nie všetci?
Sú aj ostrejšie výrazy ako „grc“ a „zmrd“. Sú aj premyslenejšie správania sa ako hystéria. Jednoduchšie a presvedčivejšie. Stačia na to holé vety a holé lebky (prepáč Martin). Ak sa nebudeme aspoň my, možno hystericky, ale rozvinutými vetami vyjadrovať k tomu, čo napáchali Bugár a Procházka, budú sa k tomu práve tými holými vetami vyjadrovať iní. Už začali a na naše rozvinuté vety sa zvysoka vykašlú. Oni ich nečítajú, im ani určené nie sú. Im naozaj stačí, že nielen toto je „grc“, že nielen henten je „zmrd“. Oni si tam zaradia pohodlne všetko a každého, kto holú vetu spochybní.
Je to už dávno, čo Neville Chamberlaine vystúpil z lietadla a nepresvedčivo mával v ruke papierikom o ktorom tvrdil, že prináša očakávané riešenie. Riešenie spočívajúce v zrade, v ustupovaní, v kompromise v situácii, kedy je kompromis najhorším z riešení. Vieme čo o tejto komédii povedal Winston Churchill, že Británia si mohla vybrať medzi cťou a vojnou. Takto však o česť prišla a preto bude mať vojnu. Toto konkrétne konanie sa týkalo priamo aj nás. Je na nás, aby sme si dokázali priznať, ktorému z britských premiérov dala história za pravdu. Ktorý vyzeral ako ozajstný gentleman, ale zachoval sa ako „zmrd“ a ktorý výzorom a správaním k tomu „zmrdovi“ nemal ďaleko, napriek tomu a napriek všetkým svojim chybám, ktoré počas dlhoročného pôsobenia v politike napáchal, však priniesol, minimálne v tejto veci, čestné riešenie.
