Akási iná farba tmy už bola predzvesťou blížiaceho sa úsvitu. Vietor syčavo pískal. Snežilo hustejšie. Z tekutej hmly sa nechcel vynoriť žiaden obraz. (Michal Hvorecký, Wilsonov).
Vietor vtedy nesyčal a všade bolo ticho. Zatiaľ. V nevľúdny apríl už nesnežilo. A nebola hmla, obrazy sa vynárali. Ale až keď tá iná farba tmy dávala tušiť blízky úsvit. Na zápästí ľavej ruky som sledoval sekundovú ručičku na Primkách, prstami tej pravej odpočítaval posledné sekundy do úsvitu a v daný okamih som ho odobril. Vedomý si toho, že ma nikto nemôže vidieť, uprostred tých sračiek, obidvoma rukami teatrálne spúšťam spev sveta. Ja a drozdy. Samopal vzor 58, sklopka, visí mi narážajúc o prdel krížom na chrbte, opasok ťaží sumka, bodák a pojítko, ktorým som sa mal občas hlásiť strážnici, že nedrichmem a čulo bdiem v tom čiernom lese kdesi pri Plzni.
Neviem kde presne to bolo, neviem kade sa tam išlo. Za celé tie dva roky som sa to nikdy nedozvedel a ani ma to nezaujímalo. Po rozdelení stráže sme len sledovali odkiaľ sa išlo tam a tou istou trasou potom vracalo späť. Sediac na korbe už vtedy legendárnej Pragy V3S, mizli nám v perspektíve postupne buzerák, baraky aj za nami sa zatvárajúca brána delostreleckého pluku. Potom samotné Slovany, kde sme minuli obľúbenú krčmu na konečnej trolejbusu, už mimo okruhu posádky a vojsku zakázanú. Podobne ako Sokolovna na Koterove, či Pivnice na Božkove, vojskom mimoriadne navštevované. Nasledoval Starý Plzenec, Šťáhlavy asi aj Šťáhlavice, neviem a potom sme sa už popri maličkom útvare trepali po úzkej asfaltke asi kilometer k muničnému skladu. Vyskakovať!
Veliteľ stráže, závodčí (bohemizmus, neviem či má slovenčina ekvivalent) a šesť trpákov striedajúcich sa v stráži. Dve hodiny služby, dve hodiny bdenia (au!) a dve hodiny spánku (ách). Štyrikrát po sebe, nazad na korbu a vpred na koniec včerajšej perspektívy. Dve a dve trojice sa takto striedali v dvoch vyhradených koridoroch, v asi poldruha metra širokých uličkách hanby. Zľava, sprava plot s ostnatým drôtom. Jeden von do tmavého smrekového lesa, druhý do vnútra objektu s neidentifikovateľnými zrubmi či skladmi, v tiež dosť husto zalesnenom priestore. Koridory sa dvakrát pravouhlo zalamovali okolo muničáku, rovnako dlhé boli vari 500 metrov a na konci neboli prepojené. Asi stometrový úsek nikoho mal zabrániť tomu, aby sme s kolegom vykecávali. Ak už, išiel by som tade. Na moje šťastie, s tými koridormi som sa oboznámil pri prvej službe za bieleho dňa. V každom bolo nasraté, v rohoch najviac a dokopy sa dalo rozoznať viac ako sto kôpok v rôznom štádiu chladnutia a splývania s terénom.
Oukey, tuto ja k obrane vlasti nezaľahnem ani omylom. A vôbec, čo sme tam vlastne mali robiť? Smerom dnu sme strieľať nemohli. Lebo však munícia, bum, bum! Smerom von tiež nie. Tam už bol civilný priestor. Našim bojiskom bol iba ten zasraný koridor, ak by tam teda niekto preskočil a nenabil si pritom držku na prvej kôpke. Strelnicou boli koridory preto, lebo boli poctivo nesvietene a v troch, štyroch bodoch sme prechádzali rovno pod lampami. No nevystreľ si na vojačika, vystaveného ako papierová ruža na púti, ktorý nevidí ani hovno.
Československá ľudová armáda bola (aj) v roku 1984 zmesou nepochopiteľne nemožného a neuveriteľne možného. Zbavený akéhokoľvek súkromia, dalo sa poslúchať na slovo a zároveň, odrbávať všetko vyžadované. Uniformita prostredia dokázala zakryť individualizmus rozhodovania a úlety správania sa podľa potreby jednotlivca. Možno si myslíte, že išlo hlavne o sex a chľast, častejšie však o kecanie o minulom živote. Veľmi často pri pive, málokedy o sexe a suverénne najviac o slobodnom živote v civile. To minulé bolo pre každého najcennejšie. Čokoľvek, čo sa dalo aplikovať či aspoň prežívať v spomienkach a prežitkoch, všetko, čo aspoň trochu stálo za zmienku, so všetkým tým ste sa s niekým podelili. Preto nečakané rozptýlenie, ktoré mi v apríli pred štyrmi dekádami ponúklo rozhranie noci, úsvitu a dňa, ostalo dlho uložené v pamäti a „Akási iná farba tmy...“ ho ako spomienku vrátila.
Do stráže som chodieval sporadicky. Ako obsluha dela hej, ako spojár už menej a ako radista už vôbec nie. Bojová zástava pluku bolo číre utrpenie, autopark tiež trochu pakáreň a malý muničák, na dohľad zo špaku autoparku, bol v holom, permanentne prefukovanom poli. Veľký muničák za Šťáhlavami, ten bol aspoň v lese, bokom všetkého, tam aj tie dve hodiny samoty plynuli nejako lepšie. Len do voľačoho nestúpiť.
Na nemilé prekvapenie, bolo tam treba zrazu chodiť obdeň a trvalo to cez dva týždne. Bol som tam takto sedem alebo osem krát, vždy v tom istom režime a druhá stráž mi vychádzala medzi štvrtou a šiestou ráno. Na rozhraní noci a dňa. Na čo som počas tých pustých, dvojhodinových pochôdzkach myslel, ako som si krátil čas? Neviem, fakt si to nepamätám. Možno som si hmkal a tíško pospevoval, klial, vypaľoval zobák startkou a žihľavu močom. Ostril zrak do prázdnoty, načúval tichu vôkol a hlavne, sledoval čas do omrzenia na tých Primkách, čo za dvadsaťštyri hodín meškali asi minútu a pri každom naťahovaní, raz za deň, som ich nastavoval presne. Ozaj, pamätá si niekto, že bežne sa hodinky naťahovali každý deň?
Čím pravidelnejšie kontrolujete zrakom čas, tým odpornejšie sa vlečie. Kedy som si prvý krát uvedomil, že ticho lesa preťal spev drozdov, to neviem. Neviem ani kedy som zaregistroval, že popri tom speve, ak človek veľmi chcel a bol správne otočený, mohol na tenkom prúžku obzoru, skôr vytušiť ako vidieť, tú inú farbu tmy rozpoznať. Prvá, druhá, tretia stráž na rozhraní noci a dňa? Neviem, docvakávalo mi to postupne. Ale minimálne tri krát za tie dva týždne, bol som už na ten krásny okamih nachystaný. Už som si to dával do súvisu a pamätajúc si, že ak vo štvrtok to bolo o 05:33, v sobotu spustia, už na môj pokyn, o 05:30 a v pondelok im otvorím zobáky o 05:26. Takto som tých malých čiernych zmrdov mal prekuknutých.
Ako malý chlapec, vytešoval som sa z toho, že na krátky okamih dňa, ak teda nemám na povel bandu imperialistických záškodníkov, aspoň niekto ma rešpektuje a riadi sa mojim pokynom. Dirigoval som lesný zbor. Vzletným gestom pridával nové a nové nástroje orchestra, točil sa na mieste ako jojo a ak by niekde v kroví boli schovaní zvedaví Siuxovia, nejako by ma už pomenovali. Dlabať na to, že každým takýmto vítaním rána, odďaľoval sa mi odchod z koridoru o tri, štyri minúty. Stále bola takmer tma. Neviem ako vysoko v tých smrekoch drozdy prespávali, ktorý z odtieňov tmy im otváral oči a zobáčiky. Obzor som vlastne v hustom lese ani nemohol vidieť. Len ako sa postupne oddeľovali najbližšie kmene od svojich tieňov, ako bledli zástupy ich doteraz neviditeľných druhov, dalo sa uznať, že to vyzerá ako ráno. Veď drozdy už spievali o dušu. V okamihoch pustých dní, nápev vtedy ešte veľmi vzdialenej slobody, vracal človeka tam, kde chcel byť. A striasť zo seba všetko s čím nechcel byť spájaný.
