Z internačnej väzby v Czegléde dostal som najprv na jedon, potom ešte na jedon týždeň dovolenú. Syn ochorel na brušný týfus a nemoc komplikovala sa ťažkými krvácianiami. Rodina a priatelia žiadali u ministra, aby som mohol navštíviť nemocného syna, jeho život bol ohrožený.
Pred nastúpením dovolenej, ktorá prišla celkom nečakane, lebo mi z domu všetky listy zadržovali, viedol som práve tuhý boj s dozorcom internačného tábora. Bol to šarišský Slovák, odrodilec, detektív J. Nenávidel Slovanov a týral nás (Srbov, Rusov a Slovákov) až k zúfaniu...
Boj s týmto človekom- netvorom mal sa ukončiť našim víťazstvom: Ministerské predsedníctvo v Pešti nariadilo vyšetrovanie proti nemu, čoho sa intervenovaní Srbi nemohli domôcť za štyri roky a mne práve povolili, aby som sa usadil ako lekár v meste, kde zúrila práve epidemia influenzová. Hľadal som si práve byt, keď ma zastihla telegrafická zpráva o synovej nemoci a o týždňovej dovolenej. Najbližším vlakom odcestoval som na Slovensko. Vlaky sa pozdili a nikdy som tak zdĺhavo necestoval, ako tento raz. Ale celou cestou videl som už jasne všetky príznaky rozkladu vojny a štátu. Konduktori nevedeli si už rady s cestujúcimi, a najväčšiu anarchiu tvorilo vojsko z fronty, ktoré neposlúchalo nikoho. Prostí vojaci vyhadzovali obecenstvo z II. triedy a zaujali jeho miesta. Konduktori sa neopovážili zastať sa cestujúcich...
Verejne hovorilo sa o porážkach, o dezercii a vzbure našich plukov na fronte. Reštaurácie, preplnené vojakmi- boli špinavé a ošarpané. Ľud všade bol hlučný a páni hovorili šeptmo. Vezúc sa považskou dolinou- uvažoval som o tomto nesmierne bohatom a krásnom kraji a v duchu som si kreslil budúci stav ľudu, keď si bude sám riadiť svoj osud a bude sám pánom týchto nesmierne širokých a rovných lánov!...
Ale že by už za 3 týždne môj sen sa mal stať skutkom, žeby bol mal ísť na čele dočasnej slovenskej vlády okupovať s hrstkou četníkov a vojska túto bohatú časť Slovenska- to by bol i jako sen považoval za divokú fantáziu. Lebo pravda je, že celý náš akt oslobodenia predstavovali sme si všetci ináč, ako sa potom stalo.
Na čiare košicko- bohumínskej železnice medzi Žilinou a Ružomberkom po dvojmesačnom internovaní stretnul som sa znova s našima ľudmi. Prekvapovalo ma, že sa mi vyhýbajú, spešne podávajú ruku, alebo ma proste nevidia...Bolo mi ich ľúto a cítil som za nich stud a obviňoval sa z akéhosi neznámeho zločinu. A ja by ich bol rád objal, vrele ruku potriasol a stisnul a v radosti zvolal: už je tu hodina našej vytúženej slobody!...
Doma našiel som syna v zbedovanom stave: vyschnutého na triesku, oči mdlé a vpadlé, hlas sípavý, slabučký. Vysoká horúčka, krvácanie a spavosť. Premohol som nesmierne pohnutie a úžas nad jeho stavom. Uvítali sme sa vesele a utvrdil som ho v pevnej nádeji, že odo dneška bude už všetko dobre. Chlapec opakoval: „tatuško prišiel si mi, už budem zdravý!“ A stav jeho sa zo dňa na deň lepšil a za dva týždne žiadal sa prejsť po izbe.
Okolo 24. októbra zachvátil ma nevysvetliteľný a nepochopiteľný nepokoj. Známym som hovorieval o tomto zvláštnom, podvedomom stave, ktorí ma pudí kamsi preč. Stávajúc, líhajúc čosi mi hovorilo: odcestuj preč z Ružomberka. Mal som nejasné tušenie, že sa chystá, rodí, pripravuje čosi nebývalého, nevídaného, čosi veľkého, čosi takého, akého náš národ v histórii od vekov nezažil. V Ružomberku bol som pod dozorom policie a stále mi bol v pätách známy detektív zo Žiliny. Aby sa zbavil tohoto nepokojného stavu, razom som sa rozhodol, že odcestujem večerným rýchlikom do Prahy. Na cestu som si dal vystaviť poverenie od predsedu a členov výboru slov. nár. strany, aby som v Prahe zastupoval a jednal menom strany.
26. otóbra požiadal som F. H. z Ružomberka, kapitána, ktorý bol na dovolenej, aby ma odprovadil do Tešína na rýchliku. A tak sme sa napochytre, bez zvláštnych príprav vybrali na cestu. Medzi Žilinou a Čadcou pokúšali sa detektívi- pohraničiari vniknúť do našeho oddelenia, a informovať sa o mojej ceste, ale kapitánska uniforma a rázne zakročenie priateľa Houdka zmarilo ich zámer: proste ich nepustil do oddelenia.
Rýchlik uháňal. Prejdúc hranice býv. Uhorska, po prvý raz cítil som sa slobodným človekom. S kapitánom H. shovárali sme sa o možnom ukončení vojny a jeho následkoch politických a národných. H. mal v tie dni nastúpiť službu u pluku kdesi v Itálii. Radil som mu, aby zostal ešte pár dní doma a potom prišiel do Prahy. Tam bude roboty dosť. V Tešíne sme sa rozlúčili. H. šiel najbližším vlakom domov, službu nenastúpil a prišiel o pár dní do Prahy, sem bol volaný telegraficky. Ovšem maďarská pošta ani dopisy, ani telegramy z Prahy nedodávala.
V Přerove čakal som na pražský vlak 6 hodín. Zašiel som k priateľovi primárovi Šantůčkovi do nemocnice. Rozhovor točil sa okolo vojny a okolo blížiacej sa katastrofy. Mesto Přerov, kde som koncom 80. rokov študoval gymnázium robilo na mňa dojem pokojného, bohatého mesta: zdalo sa mi, že tu necítiť všetkých nedostatkov, aké sa javily na Slovensku. Bola nedeľa a chytila sa i mňa nálada podzimnej sviatočnej doby odpoludňajšej: nálada akejsi lenivej, striezvej spokojnosti. Tento dojem mal som celou cestou cez Moravu: akoby ľudia netušili, čo visí vo vzduchu, čím je naplnená politická atmosféra ríše: všade, v mestách, na peronoch a vo vlaku kľudné hovory, bežné starosti dňa a spokojné mysle. Jak inak bolo za Českou Třebovou.
Okolo Chocne sdeľoval nám konduktor hlasite a bez najmenšieho strachu a obavy, že to už prasklo. Že vo Viedni je panika, že z italskej fronty prišly akési hrozné zprávy o našom vojsku. A čím viacej som sa blížil k Prahe, tým určitejšie vystupovalo sebavedomie českého obecenstva. Cestujúci donášali senzačné zprávy a o dvore, o ministroch, o vojsku hovorili s dešpektom. O Rakúsku tak, ako keby ho už vôbec nebolo.
Bolo pondelok, 28. okt., po 10. hodine predpoludním, keď som vystúpol z vlaku na štátnom nádraží. Octnúc sa pred nádražím, pocítil som tak veľký príliv radosti a šťastia, že som sa chvíľku zastal hľadajúc známu tvár, koho bych objal a vybozkával. Na uliciach bolo mnoho národa. A o mnoho hlučnejšie, ako som znával pražské ulice z predošlých dôb. Ľudia živo gestikulovali, shlukovali sa, sdeľovali si nejaké zprávy a hlučne sa bavili a smiali.
Utekal som do redakcie Národných Listov, kde pracoval Štefánek. Privítali sme sa srdečne radostne.
„Už ťa čakáme tretí deň; ktosi nám doniesol zprávy, že sa sem chystáš.“
„Ja? Nikomu som nehovoril o tom.“
„No, my sme ťa predsa čakali.“
„Poďme k Votrubovi a Rotnáglovi. A čo nového? Na uliciach hovoria o jakomsi dôležitom telegrame z Viedne, dostali ste niečo?“
„Z ministerstva zahraničia, vraj, prišlo niečo, ale nám to ešte nevidali.“
„Kapitulácia?“
„Možno, ale my sme už pripravení na všetko...“
Šli sme hľadať priateľov. Šťastlive sme našli Votrubu, ktorý sa celú vojnu vedel kryť pred prísnou kontrolou vojenskou a dnes veselo kráčal s nami uliciami a Václavským. Najdúc Rotnágla, šli sme na obed k „Čiermenu Koňu“. Na priekopách zastavili sme pred kaviarňou „Habsburg“. Nápis bol z kovových metrových písmen s dvojhlavým orlom nad nim.
„Či bude ešte dlho ten nápis tu?“ pýtal som sa priateľov.
Na uliciach davu očividne pribúdalo. Spešne sme poobedovali. Rotnágl mi navrhnul, aby som šiel s nim do zasadnutia „Národného Výboru“. Vyšli sme vom z hotela.
Pred „Habsburgom“ stál pražský ľud, a lámal metrové písmena nápisu a dvojhlavého orla schadzovali na dlažbu. Malé, asi 8 ročné dievčatko vážne a víťazoslávne priskočilo k orlovi ležiacemu ma dlažbe a maličkým podpätko ďubalo do neho kričiac:
„Pitomej ptáku, tady to máš!“
Hluk rástol, firmy a nápisy sa „čistily“. Národ akoby na povel zdobil sa národnou trikolorou našou. Dôstojníci robili podobne, akoby boli k zmene prinútení. Na ulici ukázalo sa sokolstvo v kroji. Zástupy spievali národné hymny a vo veľkých masách chodili po Priekopách, Ferdinandovej a po Václavskom.
Pred Obecným Domom bolo ako v úle.
Vošli sme tam. Privítali ma s veľkou ováciou a posadili do predsedníctva. Výbor zasadnul.
Prečítal sa telegram a či zpráva, že Andrássy oznámil Dohode kapituláciu rakúsko- uhorských armád. V krátkych hodinách už sa tlačil manifest „Národného Výboru“: „Lide československý!“ Národu sa oznámilo, že máme svoju dočasnú vládu, svoj štát a svoju samostatnosť a neodvislosť!
Do večera a celú noc a celé nasledovné dni preberali sme od svojej moci všetko, čo štát potrebuje.
A práca tiekla zimnične, vo dne v noci, bez oddychu, do úmoru a vysilenia. Predsedníctvo „Národného Výboru“ držalo striedavo službu dňom i nocou. Telefon hrčal neprestajne. Ľudia v húfoch chodili, radili, oznamovali, rozkazy prijímali a vydávali.
O týždeň vyslal „Nár. Výbor“ Blahu, Štefánka, Dérera a mňa, aby sme šli okupovať Slovensko od Holiča a dali nám v Prahe 98 četníkov a v Brne 156 mužov.
A my sme šli zaujať Slovensko a vyhlásiť československý štát na území bývalého Uhorska.
Či bolo dakedy väčšej doby, väčšej odvahy a smelosti, v dejinách nášho národa, ako doba prvých dní našej slobody?
