Či stihnem nastúpiť a vystúpiť správnymi dverami. Či súpravu obídem jej koncom sprava, skôr ako sa pohne, alebo počkám s nimi na odchod spoja a budeme sa venovať každý svojej veci. Než sme tak urobili, vykročil som s odchádzajúcim vlakom k nim. Pozdravili sme sa a išiel som hľadať hrad. Za krčmou doprava, nemá terasu...všetky potrebné informácie zo spoľahlivého zdroja.
Od železničnej stanice do stredu obce je to vari kilometer mierneho stúpania. Po vlnovke zákrut, ešte pred prvými domami, hrad Slanec už pekne vidno vypínať sa na strmom vŕšku. V osi medzi mnou a hradom, blízko jeho múrov, krúži párik krkavcov. Krivky ich krúženia a zákruty cesty, udržiavali ma v tej osi aspoň s jedným z nich až do chvíle, kým nemusím uhnúť prvému z nákladniakov smerujúcich do kameňolomu nad stanicou. Podvedome som si spomenul na krkavce, ktoré takto vídať nad hradom Uhrovec. Nič prekvapivé, toto sa predpokladať dalo. Rovnako ako nekončiace, hravé nálety štyroch mladých sokolov myšiarov, vylietajúcich z trámových káps nad krakorcami veže Nebojsa a vracajúcich sa tam po pár sekundách roztopašného letu. To som už pod vežou sedel a obdivoval osadené aj k osadeniu pripravené, nedávno vysekané kamenné články gotických portálov. Tak nové, že pravidelné, rytmicky zasekané drážky po dláte, dali by sa na čiernom andezite spočítať. V tom tichom polčase práce, v slnečné pondelňajšie poludnie, kedy na hrade nebolo takmer ani nohy, mi nijako nevadilo husté lešenie, kúskujúce celok na svetlé fľaky nového a matnú patinu starého kameňa.
Ale iná vec mi, takto na „mieste činu“, zišla na um. Stále sediac pod vežou, na kladách pod lanovkou medzi novými a starými segmentami gotiky, hrad Slanec sa mi zapáčil natoľko, že začínam uvažovať o článku. Chcel som to ale nejako spojiť s Uhrovcom, len som nevedel ako. Nevidel som paralelu, nič natoľko podstatné, aby sa to dalo takto poňať. Potom mi ale prišlo na myseľ dávno prečítané a spojené s iným čítaním, dávnejším aj nedávnym, s prekvapením si uvedomím, čo majú (nielen) Slanec s Uhrovcom osudovo spoločné. Prečítané od Ľudovíta Janotu, ktorý o hradoch písal veľa a prečítané od Jozefa Kronera, ktorý o hradoch nepísal vôbec. A predsa, do takto vyskladaného príbehu, tie informácie patria obidve. Okrajom ešte, aby toho nebolo málo, prikmotrila sa jedna, časovo aj skutkovo príhodná udalosť z hradu Muráň. Idea je pokope. Už pred storočiami tu boli ľudia, ktorí si uvedomovali hodnotu kultúrneho dedičstva a potrebu to dedičstvo zachovávať. Bohužiaľ, dodnes sú tu aj ľudia, ktorí to dokážu odignorovať a čo horšie, bez zaváhania ničia všetko, čo sa im nehodí do projektu ich predstavy o krásach moderného sveta.
V priebehu jedného ľudského veku (1848 až 1919), počas ktorého sa ten krásny svet stal modernejším až tak, že presedlal z koní na železnicu a z vlakov presadol do áut a lietadiel, doplatili obidva hrady na to isté. Na niečo, čo ešte žiadne storočia nezmenili. Na rovnakú nevedomosť v úsudku a zbabelosť v konaní. Na ľahostajnosť aj chamtivosť jednotlivca v anonymnom dave, na rovnaké maskovanie mrzkého charakteru ideálmi rovnosti a slobody. Nepekné ľudské vlastnosti pripravili Slanec aj Uhrovec o kusisko ich identity, hodnoty a odkazu. Revolúcie nepožierajú iba vlastné deti, bezohľadne žerú všetko na čo majú dosah. Vznikli predsa, rozpútané boli pre vyšší princíp a blaho všetkého ľudu. Môj malý mindrák sa už v tom virvare nejako stratí. Čo revolučný zápal nestrávi, to vyvrhne vedomý si, že v pätách má vždy dostatok mrchožrútov, ktorí vlastnou lakotou dôkladne zahladia stopy každej predchádzajúcej pochybnej pohnútky.
Magnátsky rod Forgáchovcov, odvodzujúci svoj pôvod z hradu Gýmeš (Jelenec), sa v priebehu storočí rozvinul do početných rodových vetví a línií, ktoré boli aktívne prítomné vo viacerých stoliciach Uhorska. V prvej polovici 16. storočia, niekoľko rokov vlastnili aj časť hradu Uhrovec. V roku 1601 sa dlhšia snaha získať hrad a panstvo Slanec naplnila donačnou listinou cisára Rudolfa II. a Forgáchovcom patril až do roku 1945. História vlastníctiev hradov a panstiev je omnoho bohatšia a komplikovanejšia. Nie vždy jasná, popreplietaná, nie vždy legálna. Pre toto písanie by ale mohla stačiť takáto skratka.
Tak isto ako pripomenutie, že základné funkcie stredovekého hradu, strategická poloha i zábezpeka posledného útočišťa, nemuseli nutne obidve stáť za vznikom toho ktorého hradu. Práve takto, pre potrebu útočišťa, vznikol refugiálny hrad Uhrovec, v ústraní Strážovských vrchov vybudovaný bezpečný úkryt. Bokom od miest kde sa láme chlieb, ale nie tak ďaleko, aby nebolo vidieť, komu aká skyva náleží. Ak sa nejednalo priamo o hrad či panstvo samotné, bol Uhrovec mimo vážnych sporov. V časoch permanentného nebezpečenstva zo strany Osmanskej ríše, kedy horné Uhry spevňovali múry kde sa dalo, na Uhrovci prebiehala, vo viacerých etapách a súbežne s posilnením obranyschopnosti hradu, priam veľkolepá prestavba paláca na pohodlné a reprezentačné renesančné sídlo.
Hrad Slanec bol na tom podstatne inakšie. Na pomedzí Košickej kotliny a Východoslovenskej nížiny plnil, na tom strmom vŕšku, zjavne strategickú funkciu a s ňou aj tú refugiálnu (útočište). Rozlohou patril k menším hradom a ak by aj na parádu (prestavbu) bolo miesta, nedostávalo sa na takýto rozmar času. Rozsahom malou renesančnou úpravou prešli iba stropy paláca. Len čo bolo vlastníctvo Forgáchovcov potvrdené, začali hrad opravovať a posilňovať. Turek bol za rohom a čo horšie, ambiciózne sedmohradské kniežatá s ním. Chtiac nechtiac, Forgáchovci a ich nové panstvo boli postupne vtiahnutí do každého z protihabsburgských povstaní, ktoré vypukli práve v tejto oblasti. Štefan Bočkaj aj Gabriel Betlen začali svoje povstania obsadením Košíc, povstanie Imricha Tököliho priamo zasiahlo hrad Slanec a v roku 1679 je tento rozrumený. Forgáchovci o jeho obnovu už záujem neprejavili.
Aby mi boli v čomsi hrady Uhrovec a Slanec podobné, musí prejsť viac ako storočie a z obidvoch vŕškov odznie podobný, pozitívny signál o vzťahu majiteľov ku svojmu majetku. Do obdobia romantizmu bolo ešte ďaleko, ale to, čo romantizmus výrazne charakterizuje- idealizácia stredoveku a úcta k dávnym predkom, to sa veľmi podobne prejavilo na postoji Zaiovcov z Uhrovca aj Forgáchovcov zo Slanca. Chronologicky, spolu s tou udalosťou z Muráňa, sa to dá zhrnúť do postupnosti, v ktorej sa striedajú skutky dobré a zlé. Bez tých dobrých, nebolo by kde a na čom páchať skutky zlé. To ale nie je priestor na rezignáciu. Naopak, práce je všade okolo habadej. Na ruinách aj ľuďoch.
1802- na hrade Uhrovec víchrica devastačne poškodila strechy. Zaiovci, trvale sa na hrade nezdržiavajúci už viac ako storočie, neváhajú a strechy nechajú opraviť. Na hrade bude ešte deväť rokov bývať hájnik, potom už nikto. Z úcty k predkom, udržiavajú Zaiovci na hrade zbierku starožitností a sporadicky, najčastejšie pri poľovačkách, hrad navštevujú. K zbraniam, erbom, obrazom, nábytku a predmetom dennej potreby, pribúdajú poľovnícke trofeje. Tradícia je udržiavaná z pohodlia mohutného kaštieľa v neďalekom mestečku rovnakého mena, Uhrovec.
1806 (pred)- podľa určitých indícií, niekedy pred týmto rokom sa na hrade Muráň udialo, že náhodne boli objavené štyri cínové truhly s ostatkami významných obyvateľov hradu v minulosti. Išlo o Františka Weselényiho, Máriu Széchy, a dve presne neidentifikované osoby. V truhlách mali muži zbrane a Mária Széchy šperky. Všetci štyria cínové rodové erby otcov aj matiek a lapidárne nápisy, tiež z cínu.
1815- na Slanci sa dejú veci. Jozef Forgách dal opraviť vežu Nebojsa a na troch podlažiach zriadil rodové múzeum. Existuje reálna predstava, čo mohlo byť jeho súčasťou. Ideovo rovnaký inventár mohol byť na Uhrovci. Jozefov syn, Mikuláš Forgách, klasicisticky prestavuje starší barokový kaštieľ v obci Slanec a je domnienka, že zrúcaninu s funkčnou vežou zakomponoval do rozsiahleho romantického parku na úbočí hradného vŕšku. Tradícia je udržiavaná z pohodlia kaštieľa, ktorý po prestavbe má vlastný vodovod a neskôr je dokonca elektrifikovaný.
1825 (pred)- v prvej štvrtine 19. storočia požiar zničil hospodárske budovy na dolnom nádvorí hradu Uhrovec. Bránová veža je udržiavaná, zbytok sa mení na ruinu s výnimkou horného hradu. Ten je stále v dobrom stave.
1847- 22. februára sa koná zasadnutie Historického oddelenia Uhorskej akadémie. Odznela tam správa o vandalizme, ktorý sa opakovane deje na pamiatkach a spomenutý je osud dávneho nálezu na Muráni. K nájdeným rakvám bol vtedy prizvaný správca kniežaťa Koháryho z Jelšavy. Ten dal rakvy roztaviť a cín predať. Šaty, šperky a erby dal síce odložiť, ale postupne sa väčšina z nich tiež roztratila. Na zasadnutí historikov odznela znepokojujúca poznámka o osude pamiatok. Ak sa takto nezodpovedne zachovajú ľudia kniežaťa Koháryho, čo sa dá očakávať od menej vzdelaných ľudí? Akadémia prijala rozhodnutie a iniciovala vznik súpisu pamiatok a starožitností a zároveň, požiadala vládu o zákonné riešenie tejto problematiky. Blýskalo sa však už na iné časy.
1848- revolučný rok prehrmel Európou a politicky a spoločensky sa starý kontinent pozitívne zmenil. Revolúcie však, ako vieme, majú aj devastačný účinok. V júly tohto roku, miestne povstalecké oddiely násilím prenikli na hrad Uhrovec. V paláci horného hradu rozkradli a zničili vzácnu zbierku starožitností, v kaplnke rozbili kryptu, čo našli to znivočili a následne hrad podpálili. Uhrovec sa definitívne mení na ruinu.
1919- dôsledky I. svetovej vojny sa podpísali okrem iného aj na pamiatkach. Utrpel hrad Zborov na Slovensku, utrpela katedrála vo francúzskom Remeši. Trpeli však najviac ľudia a, pod vplyvom revolúcií v Rusku, riešenia hľadali aj násilnou cestou vlastných revolúcií. Bavorská, Slovenská či Maďarská republika rád mali priniesť poriadok a spravodlivosť. Boľševicko- nacionálne riešenia, presadzované hrubým násilím, vniesli do dotknutých regiónov chaos a skazu. Medzi inými aj túto:
„Vo veži bola cenná zbierka starožitností a obrazov, ale v roku 1919 maďarskí boľševici pri vpáde na Slovensko ju zničili.“ (Ľudovít Janota, Slovenské hrady, 1937. Slanec)
Takže takto, na toto som myslel, ak mi pod vežou Nebojsa na hrade Slanec, náhle prišiel na um ten posledný letopočet a zhruba minútu na to sa mi spojil aj s tým predposledným v spojitosti s Uhrovcom. Ostatné prišlo neskôr, pri písaní. A prečo vyššie píšem o zbabelosti v konaní?
Viete, jedna vec je prísť o niečo krádežou. Tá aspoň teoreticky môže zaručiť, že artefakt ešte existuje a prípadne, môže sa vrátiť na svoje miesto. Ale vedomé ničenie je definitívny zánik niečoho, o čom ani spoľahlivo nemusíme vedieť, čo to vlastne bolo. Aké kvality to malo, akou výnimočnosťou to mohlo byť. A zbabelosť je v rovnakom konaní povstalcov meruôsmeho roku a maďarských boľševikov. Jedni aj druhí, bez ohľadu na ich národné či politické cítenie, veľmi dobre vedeli, kde je ich „nepriateľ“. V honosných, prepychových, ale hlavne, vo funkčných a panstvom aj čeľaďou obývaných kaštieľoch. Kde bolo toľko bohatstva, ak im už teda išlo o to, že by ho týždeň odnášali. Im však „stačilo“ menej. Vybujačiť sa, zničiť panskú parádu a ak by z toho bol aj nejaký zisk, prečo sa neobohatiť?
Hordy kaštiele obišli (nasledujúca vojna už tak rozpačitá nebola) a vybrali sa k symbolom (?) doterajšej moci, aby tam ukradli a zničili, bez odporu a beztrestne, čo sa im zachcelo. A aj keď nevieme čo konkrétne zobralo skazu na hradoch Uhrovec a Slanec, dá sa to aspoň predpokladať. Rozhodne to neboli najväčšie drahocennosti Zaiovcov či Forgáchovcov. Skôr sa dá uvažovať, že na hradoch bolo to, čo sa do modernejšie zariadených kaštieľov nehodilo. Alebo nevmestilo. A možnože vo veži Nebojsa bolo aj niečo z inventára hradu Slanec, ako sa miestnosť po miestnosti zachoval súpis vdovského majetku grófky Barbory Batthányovej z 9. novembra 1672. Súpis začína v „dolnej palote horného hradu“ a cez „sklepy“ (klenuté miestnosti, nie pivnice), „susednú palotu“, „chodbu“, „pitvor“, „zbrojnicu“, „kaplnku“ a mnoho iných miestností prechádza celým hradom a vymenúva všetok inventár zahrnutý do majetku grófky. Konkrétne išlo o (čo veta to miestnosť):
Zástavy a kopije, drevený kôň, trúbka, skriňa so ženským oblečením a siedmimi nemeckými knihami, posteľná bielizeň, zelená skriňa, obraz. Šesť poškodených kožených kresiel a jedno purpurové. Päť väčších truhlíc s plátnovými vecami a obrusmi, osem bielych sklenených fliaš. Dva obrazy manželov Žigmunda Jána Forgácha a Barbory Batthányovej, dva stoly potiahnuté zeleným súknom, prázdna lekárnická skrinka. Päť kopijí, desať kresiel, ženské šaty, príborník, dva stoly, tri obrazy. Šesť medených tabúľ, jedna poškodená sklenená lampa. 48 sakálošov alebo bombardér, 31 muškiet, tri staré pušky, rôznorodá munícia. Viaceré fľaštičky na medikamenty. Sedem misiek, železá na pečenie, dva stoly. Dvanásť obrazov, štyri purpurové stoličky modrej farby, dve červené a dve pergamenové snehobiele stoličky, jedna schránka na účty, tri schránky na písomnosti a knihy, dvanásť kožených pozlátených tapiet, päť maľovaných tapiet, dve flámske tapety, drevené misy a taniere, jeden stupňovitý pulpit. Prázdna presklená skriňa. Sanitra. Pätnásť muškiet, dve a štyri železné bronzové kolubríny, dve húfnice a dva mažiare. (Tomáš Janura, Rastislav Rusnák, Michal Šimkovic, Lukáš Trnkus: Nové poznatky z výskumov hradu Slanec, Archeaologia historica 41, 2016)
Takto rôznorodý mohol byť aj inventár hradného paláca na Uhrovci, takéto veci si mohli Forgáchovci uchovávať v opravenej veži Nebojsa. Nemuselo to byť tak, ale mohlo. Čo tam ale určite nebolo (a čo by vzbúrenci určite ocenili neomylne) je tá časť inventáru, ktorý som necitoval. V polovici miestností boli aj tak prozaické komodity, ako obilie, konope, sušené ovocie, víno v sudoch, šindeľ, kolesá vozov, konské a srnčie kože, háky.
Čo už, len aby horšie nebolo. Ale ono bolo. Výčiny dávnych povstalcov napokon predstavovali len zlomok z toho, čo prišlo v závere II. svetovej vojny a v nasledujúcich rokoch (kaštieľ v Slanci bol zbúraný v roku 1947 a lovecký zámoček Forgáchovcov v lesoch nad hradom vyhodili do vzduchu v roku 1986(!)). A toto sa, len tak mimochodom, bez odporu a beztrestne, obdobne dialo po celom Slovensku:
Môj najmladší braček bol vojnové dieťa. Mal sedem rokov, keď to vypuklo, a tak sa mu to všetko stalo čímsi samozrejmým. Nosil si na remenci svoj esšálok a chodil na obedy raz k nemeckým, potom k rumunským vojakom...
Neďaleko dedinky B. pri Váhu núdzovo zosadlo horiace anglické dvojtrupové lietadlo. Piloti sa zachránili a chlapci začali rozoberať ešte tlejúce súčiastky toho krásneho strieborného vtáka s „dvoma bruchami“. Každý bral, čo pokladal pre seba za najdôležitejšie. Môj braček vliekol na pôjd asi trojmetrovú hlaveň palubného dela...
V dedinke B. bol zámok nemeckého grófa. Keď sa vojna chýlila ku koncu, zobral, čo mohol najcennejšie, a ušiel do ríše, nechajúc všetko napospas. V krátkom čase sa z miestneho obyvateľstva stali obdivuhodní kunsthistorici a zberatelia starožitností. Bolo dojímavé , ako si krojovaná teta niesla na hlave neskorobarokové kreslo, tvrdiac, že na ničom sa tak dobre nedojí ako na tomto.
„Nech skúsi krava kopnúť, tak si švacne nohu, že sa jej odnechce,“ vykrikovala bujaro spod pozláteného sedadla na dojenie.
Tam zase skupina chlapcov skúšala, koľko plátien preborí, ak skočí z metrovej výšky do naukladaných olejových obrazov. Sú vraj tak staré, že už na nich skoro nič nerozoznať. (Jozef Kroner, Herec (nielen) na udici, 1974)
Ostatné zdroje:
Martin Varga, Tomáš Janura, Miroslav Matejka, Martin Bóna, Filip Jaššo, Daniela Majzlanová, Hrad Uhrovec, sprievodca po zrúcanine hradu. 2018
Facebook, verejná skupina CASTRUM.sk a status Vladimíra Gondáša o oných udalostiach na hrade Muráň a ním uvedenými zdrojmi
