Asi do pätnástich rokov som tomu veril a aj keď mylne, nebolo od veci držať sa takého názoru. Názoru, ktorý sa v nestráženom okamihu nejako dostal do hlavy, vyrástol na dvoch na sebe nezávislých okolnostiach. Boli čisto náhodné, náhodná bola aj ich paralelná existencia, ale fungovali spolu ako spúšťač predstavivosti. Vtedy som to nevedel, lebo čo by to bolo za detstvo, v ktorom si uvedomujete súvislosti a skutočný stav vecí? Obidve tieto okolnosti by sa dali zhrnúť do informácie, v ktorej by som len tak na okraj povedal, že od jednej knihy ma delilo asi štyristo kilometrov a každé letné prázdniny som sa k tej knihe vracal po nezmenenej trase.
Oranžovou Škodou MB 1000 ku starým rodičom a Slovenským hradom
Lenže vtedy nešlo primárne o knihu, necestoval som kvôli nej. A dĺžka cesty ma fakt príšerne otravovala. Keď teraz body jej začiatku a konca zadám do trasovača, ubudlo aj kilometrov, čas sa však zredukoval na polovicu. Ale okolo roku 1970? Nepamätám si, či sa vôbec nejaká obec obchádzala. Dedina za dedinou, mesto za mestom, všetko sa prechádzalo centrom a aj pri smiešnej hustote vtedajšej premávky, niečo to trvalo. Okrem toho, začiatok každoročnej cesty sa zhodoval so začiatkom letných prázdnin a tie sa, ako na potvoru, zhodujú so začiatkom a priebehom žatvy v južných okresoch. Kto si pamätá presuny kombajnov po vtedy neuveriteľne úzkych hradských, vie o čom hovorím. Nie vždy ťahali žací stôl za sebou, predbehnúť takýto kombajn bolo priam nemožné. Preto, päťdesiat rokov dozadu, zdolať trasu medzi Košicami a Sereďou, za ktorou sme z trasľavej betónky odbáčali na ešte užšiu cestu, končiacu ako prašná v meandroch Malého Dunaja za Sedínom, trvalo aj osem hodín. Tam, na samom konci tej cesty, kde sa medzi čvachtajúcimi sa deťmi občas umývali aj kone zo štátnych majetkov, tam som vstrebával informácie o (vtedy) nekonečnom množstve hradov na Slovensku.
Možno sa opýtate, ako som si uprostred nedozernej Podunajskej nížiny, kde často najvyšším bodom na obzore bol stoh slamy, mohol prázdninové detstvo u starých rodičov opakovane spájať s ďalekými kopcami a hradmi na nich. Na to stačilo otvoriť starý sekretár v prednej izbe a povyberať z neho torzá troch zväzkov knihy Ľudovíta Janotu Slovenské hrady (1935). Mimochodom, z jedného zabudnutého, rozpadajúceho sa stohu v zákutí vetrolamu, urobili sme si raz hrad. Bol natoľko nedobytný, že keď sme sa nedopatrením o ňom zmienili dospelým, rozpoznali nebezpečenstvo z nášho nadšenia a za pomoci vlečky za traktorom a rebríka na nej, hrad nám zbúrali. Po základy a na dôvažok, na tých pár balíkoch slamy, ktoré ešte držali pokope, rozrezali povrazy. Zbabelí, prekliaty labanci. My sme tam lozili, dobýjali ho a bránili, bez rebríkov a bez strachu. A bez strát!
Keď cestou vidíš viac hradov ako motorestov či púmp
Keď rok za rokom cestou vidíš viac hradov ako motorestov a púmp, keď ťa ani jedno leto neomrzí listovať v starých knihách, ľahko uveríš tomu, že na Slovensku je strašne veľa hradov. Dokonca až tak, že jeden čas som si prisvojoval autorstvo tohto poznania. Celkom určite viem, že som to komusi bohorovne a fundovane tvrdil, len si už nepamätám komu. Ale ako spomínam na začiatku, nebolo od veci žiť v takomto omyle a je načase opísať trasu s hradmi, motorestmi aj pumpami, priblížiť čaro a výpovednú hodnotu tej knihy. Knihy, z ktorej zároveň, ako ubiehali roky, ubúdalo k mojej ľútosti viac a viac strán. Vlani čítaný príbeh sa stával neúplným, čo som hľadal už som nenašiel.
Tie motoresty a pumpy treba brať s rezervou, nemôžem si pamätať všetky. Ale určite ich bolo, jednotlivo, menej ako hradov. A tie hrady, no, tiež brať s rezervou prosím. Z jedenástich opevnených objektov na kopcoch (jeden na rovine), tri hradmi vtedy rozhodne neboli, ale mne by ste to, tiež vtedy, nevyhovorili.
Otec pred takouto cestou natankoval v Košiciach. Posledná možnosť bola v Seredi. A cestou pumpy boli, nie iba v okresných mestách. Ale netreba zabúdať na pracovnú dobu. Nejednu z tých púmp ste po štvrtej našli už zavretú. Všetky boli s obsluhou, bez doplnkových tovarov a s obmedzenou dobou prevádzky. A s týmto bolo treba rátať, ak ste sa na cestu vyberali napríklad na poludnie, s plánovaným dojazdom neskôr večer.
Motoresty si pamätám lepšie. Raz sme sa zastavili hneď v Moldave nad Bodvou, začiatkom sedemdesiatych rokov tam otvorili motorest, tak preto. Koliba na Soroške bola druhá možnosť. Potom dlho nič, až ste mali príležitosť v Motoreste Halier pri Lučenci. Nerozumel som tým chatkám v lesíku a nechápal som, kto by tam chcel tráviť dovolenku. Potom Stráže nad Zvolenom. Tú historizujúcu budovu som za hrad síce nepovažoval, ale páčila sa mi. Ale rozčuľovali ma výstražné značky s preškrtnutým fotoaparátom v okolí. Rusáci tam mali radary, zrejme kvôli letisku na Sliači. V Žarnovici bol veľmi frekventovaný motorest. Diaľkové autobusy tam mali „prepriahajúcu stanicu“ s povinnou polhodinovou prestávkou. Zvykli sme sa zastaviť aj v Motoreste v Novej Bani. Dal sa tam kúpiť Zlatý Bažant v plechovke, neviem prečo iba tam. Plechovka stála 5.- Kčs a to bola vtedy šialená cena. Poslednou možnosťou na našej trase bol dosť ikonický Motorest Zubor medzi Hronským Beňadikom a Zlatými Moravcami. A to je asi tak všetko.
Tajomný sekretár u starých rodičov
Ku starým rodičom sme chodievali na prázdniny šiesti. Piati bratranci a sesternica. Ak som mal ja desať rokov, najmladšia mala tri a najstarší niečo cez dvanásť. Taká sme boli partička. V malej osade Sedín sme mali zo troch rovesníkov, ale tiež prázdninujúcich vnukov od susedov. Bolo to hrozne pekné detstvo. Doobeda práca okolo dosť veľkých záhrad, početnej hydiny, ale aj v samotnom dome pri upratovaní, varení a celé leto aj pri zaváraní, rannom stáčaní medu a večernom kŕmení včiel, či pri zbieraní vajíčok. Popoludní potom labzovanie po okolí. Cudzie slivky mali vždy čaro. Aj naháňačky v kukuričnom poli, vetrolame a samozrejme, kúpanie v Malom Dunaji.
Keď ale nebolo prečo a kam a s kým, natajňáša som sa vplížil do prednej izby a vytiahol zo starého sekretára nejakú knihu. Najčastejšie to boli práve Janotove Slovenské hrady. Nie vždy som bol sám s takýmto záujmom a tak sa už dosť úbohé zväzky delili a aj preto z nich tak promptne ubúdalo. Na tej knihe som miloval všetko. Oceľorytiny Ludwiga Rohbocka, aj keď som nechápal, ako to mohol všetko stihnúť v uvedenom roku 1849. Tak ale bolo v knihe napísané a veril som tomu. Čítal som opisy hradov, príbehy ich vzniku a priebeh ich vývoja. Hltal som striedania majiteľov, či už kúpou, ľsťou alebo úspešným obliehaním. Zúfal som si nad smutným koncom väčšiny z nich po stavovských povstaniach (zase tí prekliatí labanci!). Fascinovali ma zachované inventárne zoznamy zo sýpok či zbrojníc, vôbec všetka obrazová príloha a samozrejme, aj povesti o tom ktorom hrade. Ľudovít Janota touto knihou trónil na mojom Olympe, spolu s obľúbencami ako boli Karl May, Jules Verne či Alexander Dumas. Neviem už, koľko krát som opakovane čítal Syna lovca medveďov, Dva roky prázdnin či Troch mušketierov. Ale Janotove Slovenské hrady možno aj desať krát.
Takto sa mi do povedomia utvrdzovala, pre mňa vtedy nepopierateľná, hojnosť slovenských hradov. Treba si ale uvedomiť súvislosti a podporné faktory. Narodil som sa a žil v Košiciach a tam hrad bol. Chodievali sme aj do Bratislavy a tam to bolo nepopierateľné už aj preto, že otec ako študent architektúry praxoval u Alfréda Piffla pri obnove Bratislavského hradu.
Mama je z Tibavy a tam nielen že bol hrad, maminy rodičia a sestra stále žili a bývali v kaštieli, ktorý pravdepodobne bol vodným hradom. Od prvého stupňa základnej školy, cieľom školských výletov boli najčastejšie Spišský hrad alebo Krásna Hôrka. Otec bol architekt, mama zase pracovala vo Východoslovenskom múzeu a u nej v robote to bol samý archeológ či historik. Vyrastal som v prostredí, kde mi hojnú existenciu hradov evokovalo videné, počuté, čítané; rodinný fotoalbum, práca rodičov a domnieval som sa, že s takouto skúsenosťou a vedomím nie som sám.
Prvé vydanie Slovenských hradov je z roku 1935 a tak tam boli uvedené aj hrady z Podkarpatskej Rusy. S údivom som teda čítal o Mukačeve, Užhorode či Chuste a ich hradoch a aj keď som vedel, že toto územie už k vtedajšiemu Československu nepatrilo, mal som z toho guláš. A nie len z toho. V poradí štvrtý hrad na našej trase z Košíc bol Vígľašský zámok. Nevedel som sa na neho v tej zákrute vynadívať, ale nijako som nechápal rozdiel v jeho ruinálnom stave okolo roku 1970 a fotografiou v Janotovej knihe, kde mal objekt ešte strechu, vežičku nad kaplnkou a vôbec, vyzeraj veľmi fajn. Lenže pod fotografiou bol text- súčasný stav. Ale veď ja žijem v súčasnom stave! Hmm, bola to pre mňa vtedy záhada, ale, až tak ma to netrápilo. Keď sme každý podvečer sadali na rozhegané bicykle a s kanvičkami fujazdili do kravína štátnych majetkov pre mlieko (deputát), bola to tá najsúčasnejšia súčasnosť. Spolu s bielymi mliečnymi fúzikmi, ako sme cestou nazad z kanvičiek odpíjali čerstvo nadojené, nepasterizované mlieko.
Hrady na trase
Ako som spomenul, identifikoval som ich jedenásť, hrad Turňa bol prvý. Po ňom, klesajúc zo Sorošky, ponúkala sa dôverne známa Krásna Hôrka. Spolu s kaštieľom v Betliari a Mauzóleom v Krásnohorskom Podhradí, bola častým cieľom školských výletov.
Jednou z obcí, cez ktorú viedla jediná možná cesta, boli Ožďany. Stará cesta sa kľukatila dosť ostrými serpentínami dolu do obce a nad ňou vo svahu, viditeľný z tých zákrut, bol opevnený kaštieľ. Nakoľko si ho pamätám vždy ako neomietnutý, jeho dispozícia a nárožné bašty mi ho k hradom priraďovali a basta. Nasledovali Vígľašský a Zvolenský zámok, Šášov a Revište.
Neobchádzal sa ani Hronský Beňadik a aj mohutne opevnený kláštor bol pre mňa jasným hradom. Cez Tekovské Nemce a Čaradice, ktoré už tiež nie sú na hlavnej trase, blížili sme sa ku Zlatým Moravciam. Bol som už starší a sčítanejší a len vďaka tomu som si dodatočne uvedomil, že z diaľky som hľadel na Gýmeš, hrad nad Jelencom.
V tejto etape cesty som už bol usedený a nevedel som sa dočkať jej konca. Túžobne som na obzore očakával siluetu Nitrianskeho hradu. Zakaždým, v prvých rokoch, ma pomýlil kostolík nad Kolíňanmi, ale zároveň som vedel, že Nitra je hneď za nimi. Samozrejme, cesta viedla centrom mesta. V jej samom závere bol ešte Šintavský kaštieľ, bývalý vodný hrad. Vnímal som ho, ale fakt som sa už nevedel dočkať hrkotavej betónky za Sereďou a odbočky na Veľké Úľany. Akonáhle nás začínalo natriasať, bol som akoby šibnutím prútika zrazu prázdninovo naladený a uvažoval som, koľko čerešní na mňa čaká na dvoch stromoch pri ceste pred starorodičovským domom.
A kedy dozrejú marhule pred verandou a kedy tie za letnou kuchyňou, kedy ringloty za včelínom a kedy prvé letné jablká, na jabloni nad zadným, hydinovým dvorom, prepletajúcej svoje konáre s mohutným orechom nad studňou na prednom dvore. A ako budú kňučať od radosti Ďžeki a Tarzan, dve bláznivé psiská, ktoré sa na nás tešili tak, ako my na nich.
Nie, nemáme na každom kopci hrad
Veriť niečomu ako dieťa či dospievajúci je úplne v poriadku. Neskôr ale, nie je od veci si svoje presvedčenie o niečom, o čomkoľvek, overiť a keď už, venovať sa kvalite a nie kvantite. Sústreďme sa preto na to, čo máme a ako to vieme chrániť a dávať tej ochrane zmysel. Každá regulárna súťaž, okrem napätia počas samotného súťaženia, nesie v sebe to športové- nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa. Tak teda nesúťažme, zúčastňujme sa a podporujme sa navzájom. Hodnota našich hradných objektov je úplne iná kategória, ako ich množstvo. Nedáva žiaden zmyslel, niet logiky v púšťaní sa do prekáračiek, kto má koľko hradov, motorestov či púmp na kilometer štvorcový.
Dobrovoľníctvo v rôznych sférach je na Slovensku badateľné od prelomu milénia. Nejde zďaleka iba o hrady či kaštiele. Sú to tiež technické a industriálne pamiatky, náučné chodníky a cesty, ľudová architektúra či sakrálne objekty a nehmotné kultúrne dedičstvo. Všetko toto existuje, aj s možnou väzbou na občianske združenia, ktoré v susedstve zase riešia sociálne či environmentálne nedostatky, podporujú nejako zamestnanosť a cestovný ruch. Ale hlavne, veľká väčšina takto zorganizovaných ľudí, podieľa sa na vytváraní občianskej spoločnosti vo všeobecnosti aj vo svojom mikroregióne. A to už má dosah na život kohokoľvek z nás, na jeho kvalitu. Pritom existuje mnohoraké množstvo spôsobov, ako sa do podobnej činnosti aktívne alebo pasívne zapojiť. Spôsob si už nájdete. A dozviete sa, že venovať sa aktívne jednému objektu je tak akurát, že dva- tri je možno maximum (stále je reč o dobrovoľníctve) a ako spoznávate objekt svojho záujmu (stále je reč o hradoch), spoznávate aj iné objekty, kedy ich vlastné špecifiká a spoločné zhody vás dostanú do reálneho obrazu o stave a počte hradov na Slovensku. A ste, doslovne, doma.
Tento text vznikol dávnejšie, ako reakcia na vtedy prezentovaný názor o množstve hradov na Slovensku. Asi prvá tretina textu má poslednú úpravu z októbra 2021. Potom som sa tomu nevenoval, až sa začiatkom septembra 2023 objavil podobný článok a zase mierne vytočil ľudí na Castrum.sk. Tak som sa k tomu takto vrátil. Od roku 2016 pôsobím už ôsmu sezónu na hrade Uhrovec ako dobrovoľník a člen OzHU. A aby toho nebolo málo, tohto roku sme iniciovali spoluprácu s Občianskym združením Gotická cesta a s viacerými ľuďmi pôsobiacimi dobrovoľnícky na hrade Uhrovec, začali sme v lete pracovať na objekte gotického kostolíka v Henckovciach v okrese Rožňava.
Som presvedčený, že okrem dospelého a triezveho pohľadu na veci a okolnosti okolo nás, neradno zabúdať na vlastnú detskú naivitu a neskúsenosť. Nezabúdať mať rád seba aj ako to dieťa, ktorým sme kedysi boli a ktorého nenásytné hltanie informácií nás doviedlo do, dúfam, stráviteľnej súčasnosti.
