Keď som v sobotných správach zachytil informáciu o reportáži mladého Košičana z Kamerunu, myslel som si, že padne aj zmienka o tejto poviedke. Stretol sa tam z miestnym človekom, ktorý už štrnásť rokov neúnavne vysádza stromy. Bez nároku na pochvalu či odmenu, len z presvedčenia, že tá oblasť to potrebuje, že bez stromov umiera. Za ten čas ich vysadil státisíce. V konečnom dôsledku, je to v podstate krajšie, že Kamerunčan nepozná (možno áno, neviem) túto poviedku. A ak mu bola inšpiráciou, tiež dobre. Poviedka zachytáva obdobie asi tridsiatich piatich rokov, dá sa, pri pomalom a dôkladnom čítaní, prečítať za pár minút, ale dojem musí ostať na celý život.
V roku 1913 sa Jean Giono, vtedy asi dvadsaťročný mladík, vybral sám do regiónu Prímorských Álp zabiehajúceho až do Provensalska, ako turista po pustej horskej planine, kde nerástol žiaden strom. Krajina bola pustá a nehostinná, polozrúcané gazdovstvá opustené. Po troch dňoch cesty, z toho posledné dva bez vody, stretol pastiera oviec. Ten mu dal napiť, zaviedol ho do svojho kamenného domu kde mal aj košiar a nechal ho u seba prenocovať. Vtedy päťdesiatpäť ročný Elzéard Bouffier už tri roky sadil v tomto bezútešnom kraji duby.
Giono uňho ostal aj druhý deň a sledoval ho pri práci. Vyzvedel, že od roku 1910 pastier vysadil asi stotisíc dubov, z ktorých desatina úspešne prežila. Nestaral sa komu patrí pôda, ani o to, kto bude mať napokon zo stromov úžitok. Bol presvedčený, že bez stromov ten kraj hynie.
Rok na to vypukla vojna a Giono narukoval. Keď sa po vojne do tohto kraja vrátil, ani veľmi nepočítal s tým, že sa s Bouffierom stretne. Našiel ho v jeho lese. Mal už tri súbežné pásy, najširší úsek meral jedenásť kilometrov. Duby z roku 1910 presahovali výšku ich obidvoch, pribudli brezy a buky. Vo vyschnutých studničkách a prameňoch sa znovuobjavila voda, vietor začal rozsievať semená a objavili sa aj vŕby. Premena krajiny prebiehala tak pozvoľne a navštevovalo ju tak málo ľudí, že nikto sa nezamýšľal nad tým, kde sa tie mladé krásne stromy berú. Boli považované za samorastúci les.
Od roku 1920 navštevoval Giono Bouffiera každý rok, sledoval jeho impozantne rastúci les a tiež jeho nezlomnú vytrvalosť. Jeden rok to skúšal z javormi, a všetkých desaťtisíc mu uhynulo. Vrátil sa bez slova k bukom. V roku 1933 mal Bouffier zakázané klásť v tomto zázračnom lese oheň, stále ešte nikto netušil, že ho celý vysadil. Od svojho kamenného domca musel dochádzať dvanásť kilometrov, tak si ako sedemdesiatpäťročný postavil priamo v lese kamennú chatrč, aby sa toľko nenachodil. O dva roky neskôr sa vládna komisia rozhodla les chrániť a zakázala v ňom výrub. Jediné veľké nebezpečenstvo lesu hrozilo v roku 1939, kedy pre nedostatok benzínu a prechod na drevný plyn začali vytínať najstaršie duby. Boli našťastie v tak odľahlom kraji, že ťažba bola neekonomická.
Giono sa vrátil až po ďalšej vojne. Bouffier mal osemdesiatsedem rokov a sadil stromy. O vojne z roku 1939 nevedel nič, tak isto ako o tej z roku 1914. Od prvých dubov bol vzdialený tridsať kilometrov. Zomrel o dva roky neskôr pokojne v nemocnici. Podľa Gionovho odhadu, do regiónu sa v tých rokoch, kvôli tvrdohlavosti a prostote jedného človeka, postupne vrátilo asi desaťtisíc ľudí.
Nuž, na túto poviedočku som si dnes spomenul, sledujúc správy. Netušil som, že si spomeniem aj na tak bežné grobianstvo, aké sa už udialo na Devínskej kobyle, či v Považskej Bystrici. Že sa opäť kradnú kvety. Ostáva mi rozum stáť nad tým, že sa niekto tak sprosto ulakomí. Pravdepodobne stredajšia reportáž o krásnej lúke v Slovensko Raji, bohatej na výskyt kvetov a rastlín v nevídanom množstve, priemerne až sedemdesiat druhov na metri štvorcovom, inšpirovala nejakého ogrgeľa, aby sa nejako obohatil. Bodaj mu to pes ošťal a ešte ho aj hryzol do lýtka.
Nepochybujem, že tento zlodej je gramotný. Takej výsady sa nám už dostalo všetkým. Nepochybujem ani o tom, že je so sebou spokojný, možno nadmieru, a možno si aj myslí, že je šťastný. Ja mu k tomu jeho šťastiu len zaprajem, aby pochopil, prečo ho považujem za obmedzeného chudáka a hlupáka. Možno by stačilo, aby pochopil o čom je predslov poviedky Jeana Giona- Muž, ktorý sadil stromy.
Aby ľudská bytosť obohatila naozaj svoje hlbinné kvality, človek musí mať šťastie dlhé roky sledovať jeho prácu. Ak v tej práci nieto ani byľky egoizmu, ak ideál, ktorý touto prácou prežaruje, prýšti z bezpríkladnej šľachetnosti, ak je teda absolútne isté, že človek nečaká nijakú odmenu, ak navyše táto práca zanechá vo svete nezmazateľnú pečať, človek sa bez rizika omylu náhle ocitne pred nezabudnuteľným ľudským charakterom.
