Tie lipy, merané dnešnými nárokmi, mohli by hovoriť o ťažkom, pre niekoho možno úbohom živote, aký museli zdolávať tí, ktorí si ich vysadili na priedomí svojich chalúp v chotári Hornej Maríkovej. Často krát sú to len dvojice líp, ktoré prezradia v húšti iného porastu lesa, že tu stálo kedysi ľudské obydlie.
Povodili ma, toť nedávno, kamarát z Hornej Maríkovej a jeho synovec, po okolí dediny. Lesom, ktorý bol ešte pred niekoľkými desaťročiami pomerne husto zastavaný a lesom, aspoň nie takto rozrasteným, pôvodne nebol.
Prešli sme od kamarátovho domu v časti Belejov na Kátlinu a nestíhal som sa čudovať. Len pár desiatok metrov konča jeho pozemku, skrytá v okraji lesa, stála prvá z chalúp. Zhruba pred tridsať a piatimi rokmi, podľa kamarátovej manželky, v tej chalupe ešte žili ľudia a cez tmu lesa, nocou presvitalo svetlo z ich okienok.
Postupne sme míňali ďalšie a ďalšie zbytky chalúp, stodôl a kôlní, terasy bývalých políčok, ako si ich prácne v tomto svahu (podobne ako v iných) vystavali ich majitelia.
Táto oblasť, kedysi najme pasienky a polia, je v I. vojenskom mapovaní Uhorska (1769- 1785) vyznačená so zástavbou, kedy červenou farbou boli označené domy kamenné, či s kamennými základmi a čiernou drevenice. Dá sa teda hovoriť o minimálne štvrť tisícročí kontinuálneho využívania tejto oblasti ako sídla človeka a zároveň, ako priestoru ktorý mu poskytoval obživu.
Jednotlivé chalupy postupne pustli, medze zarastali a napokon, celý svah pohltil les. Pomerne nedávno, lebo si to pamätá aj kamarátov synovec, jednej zimy bolo počuť príšerný rachot až dolu v obci, kedy sa pod ťarchou snehu zrútila niektorá z oslabených stavieb.
Nezmizli však úplne. Okrem dreva, mali maríkovčania k dispozícii aj iný stavebný materiál. Javorníky tvoria flyšové horniny, s častým výskytom pieskovcov. Ten poslúžil veľmi dobre, pretože všade v okolí sa nachádza, prípadne, bolo možné ho bez veľkej námahy ťažiť, ako takmer pravouhlé kvádre rôznej veľkosti. Stavanie vo svahu si vyžaduje buď stavbu do svahu zapustiť, vytiahnuť ju nad svah, alebo skombinovať obidve možnosti. Miestny pieskovec bol na to ako stvorený. Odstraňoval sa z budúcich políčok a poslúžil ako stavebný materiál na spevnenie terás a na stavby obytných a hospodárskych budov. Tie sa čiastočne do svahu zapúšťali a čiastočne z neho vystupovali.
Dnes po chalupách a stodolách ostali často iba tie kamenné zvyšky. Do svahu zapustené oporné múry zadných traktov a úžasné kamenné pivnice, do ktorých sa vchádzalo spredu, hore svahom, v miestach, kde stavba dosahovala najväčšiu výšku. Pri viacerých z týchto chalúp, na rohoch kamenných pivníc, vyrastajú mohutné lipy a trochu skúsenejší človek vyznajúci sa v stromoch, poľahky by odhadol vek chalúp. Som o tom presvedčený, že lipy sú tak staré ako chalupy.
S lipami je to tak, že naši predkovia mali neúrekom dôvodov si tieto (a všetky ostatné) krásne stromy vážiť a vysádzať ich všade tam, kde to ktoré miesto malo pre nich význam. Ako slovanský strom ho poznáme síce len od štúrovských čias. Dub, strom patriaci Perúnovi, bol zdanlivo obsadený Germánmi a tak sa nám ušla lipa. Ale už dávno predtým, vysádzali ju našinci pri prameňoch a studničkách. Tienili kaplnky aj Božie muky či prosté kríže, na poliach a krížnych cestách. Lipy sa ako stromy uzmierenia údajne vysádzali na hraniciach pozemkov, ak sa susedia po nejakom spore dokázali spravodlivo pokonať. Lipa sa tiež vysádzala pri narodení prvého dieťaťa.
Keď som bol pred nejakým časom v Hronseku a obdivoval tamojší drevený artikulárny kostol, niekde som sa dočítal, že po obvode pozemku ako prvé vysadili lipy, ktoré svojim koreňovým systémom pôdu spevňovali a zároveň ju odvodňovali (kostolu pridelili problematický pozemok, bývalé hronovisko, nestabilnú močaristú pôdu). Najviac sa mi ale pozdáva iný dôvod, pre ktorý sa možno maríkovskí gazdovia rozhodli pre lipy. Ono sa totiž verilo, že do lipy neudrie blesk. Zaujímavé je, že toto verili Germáni o duboch a tí to prevzali najskôr asi od Keltov. Vzťah človeka a stromu je starý snáď ako ľudstvo samé. Stromom sa prisudzovali rôzne vlastností a magická moc, našli si miesto v pranostike aj v názvosloví. Podľa sčítania ľudu v auguste 1919, bolo na Slovensku 3445 obcí, z nich 400 malo názov odvodený od rastlín. Viedol dub s tridsiatimi obcami, dvadsaťtri malo názov odvodený od brezy. Po pätnásť obcí prevzalo názov od hrabu aj od liesky, po desať od buku a jablone. Pomenovanie po lipe malo vtedy (rátajúc aj Podkarpatskú Rus) štrnásť obcí. (Stanislav Klíma, Slovenská zem, 1921 Košice).
Agát by sme takto našli asi ťažko. Do Európy ho doviezli okolo roku 1600 zo Severnej Ameriky ako parkovú rastlinu a v súčasnosti je to najrozšírenejšia invázna rastlina na starom kontinente. Rastie všade, aj na konci Maríkovej, ak tá vôbec má konca. Dá sa predpokladať, že vo svojej domovine jej tiež čo to prisudzovali. My agát vnímame ako významnú medonosnú rastlinu, s drevom vhodným na kúrenie aj na hospodárske využitie. Agát rastie invázne, je však aj vysádzaný.
Keď si po druhej svetovej vojne v Hornej Maríkovej, v časti Ráztoka, miestny postavili drevený kostolík na pamäť tejto udalosti, vysadili pred neho dva agáty, ktoré robili spoločnosť staršiemu drevenému krížu.
Kostolík bol zaujímavý tým, že jeho maliarska výzdoba údajne zobrazovala konkrétnych ľudí z obce, ktorí k stavbe prispeli.
12. augusta tohto roku, mesiac pred mojou návštevou, kostolík vyhorel. Išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o podpaľačstvo či nedbanlivosť. Je to smutný pohľad, nepochopiteľný, ak to naozaj urobil niekto náročky, aby snáď zakryl stopy nejakej inej činnosti.
Miestny vedeli, že tam nebolo čo ukradnúť. Ale kto už dnes pochopí ľudskú hlúposť, nezodpovednosť a ľahostajnosť, ak nie rovno závisť a nenávisť, ktoré sa šíria ako tá najinváznejšia pliaga, nielen v Dolnej a Hornej.
Stromy však, lipy ani agáty, ani žiadne iné, za toto nemôžu.
