...a začala doň zapisovať slová o strachu a bezmocnosti a, zo začiatku len veľmi skúpo, aj o nádeji a túžbe. Tie slová zašifrovala do takých jednoduchostí, ako sú jedlo, teplo, strecha nad hlavou. Ako fungujú električky a či stúplo cestovné. O koľko vajíčok, kávy či margarínu je opäť menej na prídel. Ako si starší syn Lars pohoršil a z čoho prepadá, ako mladšia dcéra Karin každý rok chorľavie a napriek tomu, prvé roky v škole jej idú výborne. Aké darčeky dostali deti na konkrétny sviatok, z čoho všetkého si mohli v taký sviatok zostaviť slávnostné menu. Mohli. Vo Švédsku áno a práve z tohto mávala Astrid aj výčitky svedomia. A nesmierne si túto možnosť, tento veľký zázrak cenila.
Karin bola prvým dieťaťom, ktoré spoznalo Pipi Dlhú pančuchu. Mama jej rozprávala vymyslené príbehy, neskôr pribudol aj Lars a napokon aj iné deti, zvedavé na pokračovanie. Úplne v závere knihy je prepis listu Astrid Lindgrenovej vydavateľstvu Bonnier, ktorý priložila k rukopisu o Pipi a koncom apríla 1944 hľadala preň vydavateľa. Je to nesmierne vtipný a veselý list, vskutku sa na ňom dá pobaviť. Odpoveď z vydavateľstva je zamietavá, ale len z dôvodu, že edičný plán majú obsadený až po rok 1947 a neradi by zdržali vydanie tohto „veľmi originálneho a zábavného rukopisu v celej svojej neuveriteľnosti.“
Vydanie Vojnových denníkov /Slovart, Praha 2017/ som postrehol na webe a cez web som si knihu aj kúpil. Nezaváhal som napriek tomu, že nič od Astrid Lindgrenovej som nikdy nečítal a sfilmovaná Pipi ma ani ako dieťa dvakrát nezaujala. Vedel som však, že takouto kúpou naslepo neriskujem. Ak by som aj nič o autorke nepočul a listoval by som si v knihe náhodne pri pulte, len ten dopis vydavateľstvu a odpoveď /prečítal som ich ako prvé z knihy/ by ma presvedčili, že pôjde o kvalitný text.
Vojnové denníky zaplnili dvanásť hrubých zošitov. Prvý zápis, zdesený a neveriacky, je z 1. septembra 1939, zo dňa napadnutia Poľska. Posledné sú z Božieho hodu 1945 a z Nového roku 1946. Okrem vlastnoručných zápisov obsahujú denníky výstrižky článkov z periodickej švédskej tlače. Výstrižkov je mimoriadne veľa a ich spracovanie v českom vydaní je diskutabilné, pre mňa neuspokojivé a dielo ako také ochudobňujúce.
Astrid Lindgrenová bola kvalifikovaná sekretárka a mala za sebou niekoľko zamestnaní. Pár mesiacov po vypuknutí vojny, dostala ponuku pracovať v novovytvorenom Cenzorskom úrade. Asi tisíc zamestnancov úradu, v prísnom utajení o činnosti, kontrolovalo súkromnú aj úradnú a vojenskú korešpondenciu zo Švédska do zahraničia a naopak.
Okrem vlastných postrehov zo života, v podmienečnom mieri obkľúčenom vojnou, mala k dispozícii dosť objektívne informácie z relatívne slobodnej švédskej tlače. Navyše, nesmierne množstvo podnetov z kontrolovanej korešpondencie. Prevažne zo Škandinávie a Pobaltia, ale aj odinakadiaľ. Tie listy boli samé nešťastie a zúfalstvo a Astrid si uvedomovala, v akom blahobyte a bezpečí žije ona so svojou rodinou a známymi, oproti pekelným podmienkam, ktorým musí čeliť zbytok civilnej Európy, Nemecko nevynímajúc.
Denníky čerpajú z troch zdrojov, české vydanie však, bohužiaľ, ponúka iba ten prvý- samotné autorkine postrehy. Spolu na stopäťdesiatich stranách, môžem sa pozerať na rôzny text vo švédčine, čo mi je rovnako platné, akoby mi to niekto po švédsky čítal. V malej miere je to ukážka rukopisu Astrid. Okrem pár fotografií, ide o husto sádzané články vystrihnuté z novín a niekoľko prepisov z kontrolovanej korešpondencie. A to ma veľmi mrzí, je to pre našinca prakticky nedostupné. Pretože, na viacerých miestach denníkov je k udalosti často iba jediný riadok a ten odkazuje na článok do zošita vlepený. Napríklad ten osemstranový o procese a poprave Vidkuna Quislinga, zakladateľa fašistického Národného zjednotenia a kolaborujúceho predsedu nórskej vlády počas okupácie. Doposiaľ som o Quislingovej existencii vedel, vedel som o jeho postavení a o konečnom zúčtovaní. Príležitosť dozvedieť sa viac nevyšla a ja by som o tie informácie fakt stál. Práve takýto kontext by mi postačoval. Samotný text knihy, spolu s predhovorom a doslovom, tvorí len stosedemdesiat strán. Kniha navyše /367 strán aj s registrom/ vyšla celá na ťažkom kriedovom papieri, čo dielu pridáva, domnievam sa, iba na fyzickej váhe.
Napriek spomenutým nedostatkom, veľmi sa knihe teším a považujem ju, aj v takomto výpovednom oklieštení, za dobrú kúpu.
Vojnové denníky Astrid Lindgrenovej, prinášajú dosť odlišný pohľad na priebeh Druhej svetovej vojny než sme zvyknutí. Nie o príčinách, rozsahu a dosahu vojny, len je to proste pohľad odinakade. V neutrálnom Švédsku je to bolestná vedomosť o utrpení v teritoriálne a historicky blízkych krajinách Škandinávie a Pobaltia. Akoby osudy a utrpenie národov týchto zemí, nakoľko zdieľajú so Švédskom jeden geopolitický priestor, prežívala autorka a jej spoluobčania intenzívnejšie. Niet sa čomu čudovať. Existovali spoločenské, osobné aj rodinné väzby medzi severanmi, spoločné dejiny. Veď od osamostatnenia sa Nórska voči Švédsku prešlo len tri a pol desaťročia. A to si ľudia jednoducho pamätajú.
Upútali ma dva aspekty týchto poznámok. Jeden je neprehliadnuteľný a tiahne sa vojnovými rokmi, spomenutý je určite v každom z dvanástich zošitov. Je to neutíchajúca obava z boľševického Ruska. Strach Švédov, nevyznieva to ako strach autorky. Denníky sa viackrát vracajú k všeobecnému želaniu- len nech neprídu Rusáci.
Toto želanie /podľa kontrolovanej korešpondencie/ sa opakovalo nie len vo Švédsku. Ozývalo sa hlavne z priestoru, kde už tá skúsenosť s boľševikom existovala. Počas revolúcie a následnej krvavej občianskej vojny. Hlavne však z rokov 1939- 40. Pripomenulo ho vtrhnutie do Poľska 17. septembra, vo chvíli, keď už bolo zrelé na kapituláciu. Útok na Fínsko 30. novembra prianie oživilo.
Po neúspešnom jednaní v Moskve, vracia sa fínska delegácia domov. Moskva za ňou posiela absurdné tvrdenie: Fíni spustili ostrú paľbu na hranici a okamžite letia bombardéri nad Helsinki. Fínsko v prvej fáze odoláva a Spoločenstvu národov adresuje sťažnosť. Molotov odmieta vysvetľovanie a tvrdí, že oni s Fínskom nebojujú. Len sa snažia pomôcť úbohému fínskemu ľudu. Koľkokrát ešte z Moskvy takéto klamstvá zaznejú? A kedy skončia?
Fínsko nedokázalo Rusom vzdorovať dlhodobo a podpisuje 13. marca 1940 nevýhodnú mierovú zmluvu. Necelý mesiac po fínskom ústupku napáda Nemecko Nórsko. Jeho neutralitu ignoruje, rovnako ako onedlho bude ignorovať neutralitu Holandska a Belgicka. Údajne to neboli až tak úplné neutrality a aj tak...! Aj tak sa chystali poskytnúť svoje územie spojencom, nepriateľom ríše a tá sa iba bráni. Berlín a Moskva sú si /vtedy/ neskutočne podobné.
Ešte pred kapituláciou Francúzka, Stalin je opäť pri chuti a pod rozmanitými zámienkami, obsadzuje Lotyšsko, Estónsko aj Litvu. A pár dní po Francúzskom ponížení v Compiégne, 27. júna 1940, predkladá Stalin bezpodmienečné ultimátum Rumunsku a to ho ustrašene prijíma. Prichádza o Besarábiu a časť Bukoviny.
Stalin je aktívnejším spojencom Hitlera ako Mussolini a Rusko je nebezpečné. A nič na tom nezmenia ani nasledujúce roky, kedy sa samo stane obeťou hlavného agresora. Vojnové denníky neváhajú a jednoznačnú vinu za rozpútanie svetového konfliktu pripisujú Hitlerovmu Nemecku. Rusom však Švédi neveria. Okupovaní Nóri a Dáni krútia nad takou paranojou hlavami, ale strach sa ozýva aj z Poľska . Ak by si miestni mali vybrať, tak by radšej prijali nemecký režim ako ruský. Wehrmacht je v roku 1943 prijateľnejší ako Červená armáda!
Druhý zo spomínaných aspektov je uvedený iba raz. Aj to iba okľukou, akoby len tak na okraj. Akoby len cez závan nostalgie za nedávnymi „mierovými“ časmi, pripomenul si niekto, aké by to bolo fajn, keby...
Až deň po úmrtí Neville Chamberlaina je spomenutý Mníchov 1938 a nádeje, ktoré doň Európa vkladala. Zdá sa, že naozaj to mierumilovná Európa Hitlerovi zožrala aj s navijakom a návnada sa jej nezdala byť prehnaná. Ľudia určitej triedy a úrovne spoločenského zmýšľania a cítenia, nepovažovali obetovanie nejakých pohraničných oblastí, niekde v Strednej Európe, za privysoké vykúpenie „ich“ mieru.
Žiaden človek, pokiaľ nie je zvyknutý sústavne sa zaujímať o politické a spoločenské dianie doma aj vo svete, nezačne si z titulu vypuknutia vojny viesť tak prehľadný záznam o denných udalostiach. Navyše, s tak širokým záberom a z takého množstva dôveryhodných zdrojov. Chcem tým povedať, že osoba postavenia, možností a razenia Astrid Lindgrenovej, nemohla nepostrehnúť čo sa to v Hitlerovom Nemecku pečie, chystá a varí.
V máji 1942 číta nový román od Remarquea „Miluj blížneho svojho“ a veľmi ju dojíma osud, väčšinou židovských bežencov, ktorým už pomaly nikto nechce či nemôž pomôcť v predvojnovej Európe. Toto ale nemôže byť novinka pre vzdelaného a rozhľadeného človeka.
Prvý koncentračný tábor bol zriadený v Dachau /marec 1933/. Ďalšie sú v denníkoch menované: Nemôžem začať veriť režimu, ktorý postavil koncentračné tábory v Orienburgu a Buchenwalde, v jeseni 1938 povolil a podporil pogromy a odsúdil nórske dievča na osem rokov väzenia za to, že roztrhala Fuhrerovu fotografiu./23.11.1940/ Evidentne ide o záznam, kedy sa čerstvá informácia o nórskom dievčati dostáva do konfrontácie s dávno nadobudnutými vedomosťami, o ktorých má ucelený a nemenný názor.
Že boli tábory určené pre politických odporcov nového režimu tajomstvom nebolo. A tak isto nebolo tajomstvom, že po prijatí rasových zákonov, končili v nich aj Židia. Toto sa ťažko dalo prehliadať. Obdobne, ťažko si nevšimnúť krvavé politické čistky- Noc dlhých nožov, kedy Hitler nechal vyvraždiť desiatky až stovky oponentov z mocnejúcej SA /1934/ a vzápätí si vraždenie odobril novým Zákonom o opatreniach nutnej obrany štátu. Od tých jatiek sa NSDAP nikdy nedištancovala.
Po požiari Ríšskeho snemu /február 1933/, na Hitlerov nátlak, prijaté sú zákony Na ochranu národa a štátu a Proti zrade a velezradným činom. Na základe týchto zákonov, zrušené boli všetky občianske práva a slobody. Zaniklo právo habeas corpus podľa ktorého, nikto nesmie byť bezprávne uväznený. V Nemecku, a to od roku 1933, už mohol.
Rovnako ťažko uveriť, že vzdelaný človek nepostrehne nočné fakľové pochody, na ktorých sfanatizované davy a ťažko zmanipulovaná mládež pália na hraniciach knihy. Že prehliadne verbálne útoky na moderné, rozumej dekadentné umenie, čo povedie k plieneniu oficiálnych zbierok vo verejných galériách. Že si nedá do súvisu odchody z Nemecka takých ľudí, ako boli Mann, Zwaig, Remarque, Dietrichová, Einstain a mnoho ďalších.
Ak by však vyššie uvedené nestačilo, bola tu udalosť omnoho aktuálnejšia. Ako mohol niekto uveriť v septembri 1938 Hitlerovi že chce mier, ak pol roka predtým vojensky obsadil suverénne Rakúsko a v krvi utopil chabý odpor komunistov a sociálnych demokratov, hľadajúcich záchranu, v značnej miere, práve v Československu?
Ak počas vojny mohla Astrid získavať vierohodné informácie /masaker v Katyni spomína 9. mája 1943, údaje má z miestnej tlače; osud Lidíc spoznáva cez knihu Gerarda Kersha a fakty z nej zapisuje do denníka na Štedrý deň 1943/, v časoch mieru to muselo byť predsa len jednoduchšie.
Aby bolo jasné, nie som zástancom žiadnych konšpiračných teórií. Nesnažím sa tvrdiť, že milióny vzdelaných Európanov a s nimi Astrid Lindgrenová, vedome obetovali niečiu slobodu a sebaúctu, ako protihodnotu vlastného pohodlia. Nepochybujem, že boli aj takí; tí sa potom väčšinou zachovajú rovnako aj k vlastným a vlastné národy sa s nimi po vojne vysporiadali.
Len sa domnievam- a preto je tento pohľad na vojnu odinakade pre mňa tak cenný, že geografická a kultúrna vzdialenosť dokáže otupiť pozornosť a zmysly. Každému a vždy. Jednať takto /v Mníchove/ o Nórsku, Litve či o Islande, nevyslúžil by si Chamberlaine takú úctu u Lindgrenovej.
Na záver, ak ste vydržali čítať až potiaľ, dovolím si odcitovať hádam aj celý zápis venovaný gentlemanovi s dáždnikom, ako si ho obdivuhodná Astrid Lindgrenová poznačila vo svojom denníku 10. novembra 1940. Aj z tohto krátkeho záznamu je zrejmé, že o Chamberlainovi evidovala množstvo predchádzajúcich informácií, že to bol gentleman a politik podľa jej gusta. Koľká škoda, že sa tak v ňom mýlila a on zase v toľkom podstatnom:
Starý milý gentleman s dáždnikom, všade chodil pozde, posol mieru z roku 1938, ktorého sme nesmierne obdivovali, pretože skutočne vyzeral, že prišiel na spôsob ako sa vyhnúť vojne- Neville Chamberlain, včera večer zomrel. Nakoniec sa nedočkal chvíle, kedy na vlastné oči uvidí, ako tento spektákel dopadne, a to je možno dobre. Nikdy nezabudnem, ako nám prišlo úžasné, keď si v tom neistom septembri 1938, kedy vojnový mrak začínal narastať do obrích rozmerov, rezolútne vložil dáždnik pod pazuchu a odletel do Mníchova. Všetko sa upokojilo, mali sme pocit, že tisícročná ríša stojí za dvermi, a Chamberlain si vyslúžil obdiv celého sveta- snáď až na Čechoslovákov. Ale netrvalo to ani rok a Herr Hitler bol znovu pripravený- vtedy dokonca aj Chamberlain pochopil, že s vľúdnosťou toho veľa nezmôže. To už však bolo pozde. Od tej doby mu nevedeli prísť na meno, stal sa zosobnením neschopnosti demokracie. Chamberlain je tajná nemecká zbraň, prehlásil nejaký vtipkár. A potom, čo Nemci obvinili Angličanov, že stáli za mníchovským atentátom, začalo sa hovoriť, že to samozrejme zinscenoval Chamberlain- pretože atentát sa odohral s desaťminútovým meškaním. V každom prípade to bol starý milý pán a ja mu prajem, že mohol opustiť túto rozbúrenú planétu. Hádam mu Boh v nebi pridelí pekné miestečko- „blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme“- kde si bude môcť v pokoji hovieť pod svojim dáždnikom.
Takto to cítila Astrid Lindgrenová. V každom chcela hľadať len dobro, všetkým dopriať mier, slobodu a šťastie. Aby život nerušene pokračoval v celej svojej milej neuveriteľnosti. Nedostatok prirodzených uveriteľností doženie tvorivého človeka k činu a ten k dielu. Ako Pipi Dlhá pančucha napríklad.
