Tak sme dali reč o hrade aj o veciach úplne iných. Šesť minút pred odchodom autobusu si odbehol kúpiť veľké balenie zmrzliny (hádam sa mi neroztopí, povedal) a v debate sme pokračovali až po Uhrovec, kde vystúpil. Sedemdesiatjeden ročný muž sa vracal z Trenčína, kde bol odhlásiť zbraň, samopal vzor 58 a vraj je to pakáreň a že mu stačí devina a že strieľať ho už aj tak nebaví, ale že na hrade je pekne. A jeho samopal si kúpil niekto z Ružomberku.
Zbrane ma nikdy nezaujímali, ale keďže päťdesiat osmičku mal v rukách takmer každý kto slúžil vlasti, opýtal som sa ho, či mal sklopku ako ja (radista), ale on že mal ten s pevnou pažbou. Ako aj na vojenčine, kde bol motostrelcom. Pospomínali sme kdejaké historky z kasárni a rozhovor by to bol vlastne o ničom, nebyť toho, že som sa tešil do toho kraja, bol krásny, slnečný deň a rozhovor o ničom s cudzím človekom niekedy padne dobre. Len sa tak rozprávať.
Ten muž na hrad chodieva po modrej značke, po ceste zjazdnej aj autom, do toho strmého výstupu po zelenej že už nestačí s dychom. Pri tej informácii som si uvedomil, že zatiaľ vlastne nie som rozhodnutý kade pôjdem hore ja a reku že nezaškodí, ak to dám aj okľukou. Nakoniec som objavil skratku.
Nad Uhrovským Podhradím je lúka, kedysi to bol ovocný sad a toto čarovné miesto som doteraz prechádzal len okrajovo. Práve jej okrajom vedie zeleno značená turistická cesta, ktorá strmo stúpa k hradu Uhrovec a potom pokračuje ďalej. Už som vedel, že tade niekade, krížom cez sad, sa dostanem pod hrad, nevedel som ale, že to bude za pár minút. Ak by som sa nikde nepristavoval a nefotil, od začiatku sadu po miesto zhruba stopäťdesiat výškových metrov kolmo pod hradnou bránou, vedel by som byť za slabých desať minút. A potom kolmo hore, ako dovoľuje terén, za poctivých desať minút tvrdého šliapania.
Lenže, ja som sa musel kde kade pristaviť a kochať sa, zatárať sa ku kde akej skale či stromu. Keďže kondične som bol na tom omnoho lepšie ako minule, výstup s plným batohom mi nerobil žiaden problém. Problémom je to krásne miesto, ktoré spôsobilo, že miesto slabej polhodinky, ktorú by mi pohodový výstup k hradu tade trval, dal som to za hodiny tri a ešte pol navyše.
Je to taký, trochu od okolia uzavretý mikrosvet. Dolina, každých dvadsať či tridsať metrov po vrstevniciach, utkaná chodníčkami lesnej zveri, po ktorých je tak pohodlné dostať sa k netušeným detailom. A v tieto dni s bohatou koloratúrou jelenej ruje. V tom teréne nevidíte ďaleko pred seba. Nedá sa, pokiaľ nevystúpite na niektorý zo skalných ostrohov. Ale, počujete ten vášnivý život za každým ohybom svahu, za každou skalnou stenou. Čo vám poviem, choďte tam ak môžete, neoľutujete. Pokiaľ neočakávate nejaké služby, pokiaľ si vystačíte s lesom ako takým, pokiaľ vám toto stačí. Pokiaľ vás nebaví stáť v zástupe turistov a čakať na vstup do „divočiny“.
Avízo o konaní Noci hradných zrúcanín na hrade Uhrovec došlo na poslednú chvíľu. Možno to bol aj dôvod toho, že na zabezpečenie akcie nás bolo jednoducho málo a ledva, ledva sme to stíhali. O poznanie menej ako minulý rok došlo aj návštevníkov, to ale platí aj o iných akciách usporiadaných pre verejnosť na hrade (hradoch na Slovensku) zo všeobecne známych dôvodov. Lenže, ani v našom prípade nejde o kvantitu a o kvalite podujatia by sa mali vyjadriť návštevníci.
Keď som v piatok okolo tretej prišiel konečne na hrad, nejaký chalan odkladal dendrologické zbytky do hospodárskej budovy a na hornom nádvorí mladý pár dočisťoval zemiaky a cibuľu na sobotný guláš. Chlapec s náručou stáročných zbytkov brvien, patrí do skupiny nezamestnaných, ktorí cez projekt „Zapojenie nezamestnaných do obnovy kultúrneho dedičstva“ výrazne pomáhajú pri prácach na hrade. Z toho mladého páru, dievča tiež patrí do tej skupiny a jej priateľ prišiel pre ňu, lebo sa bála ísť potom sama peši dolu, pretože jelene stále ručali a vôbec, cibule a zemiakov bolo veľa a každá pomocná ruka sa zíde. S kastelánom sme sa neskôr pustili do krájania sedemnástich kíl mäsa do gulášu a spomínam to hlavne preto, že minimálne ten Paľov guláš (ako vždy) vyvolal na tvárach mnohých konzumentov grimasy slasti a prišli to následne potvrdiť aj slovom uznania. To platilo o rozrastajúcich sa skupinkách turistov od sobotného rána (Paľo varil v noci), rovnako reagovali noční návštevníci a šmaklo si ich niekoľko aj v nedeľnom predpoludní.
Guláš, dobre zásobený bufet a ukážkové počasie dopomohli k pozitívnym dojmom z akcie, ktorá je ale samozrejme o hrade Uhrovec a jeho záchrane. Tú sme sa snažili odprezentovať projekciami archívnych fotografií z priebehu obnovy hospodárskej budovy priamo v nej, svetelnými efektami na hornom nádvorí, nasvietením hradu, hudobným podmazom a komentovanou prehliadkou objektu.
To všetko si vyžadovalo rozloženie desiatok metrov káblov od elektrocentrál ku projektorom, reproduktoru a reflektorom. Zapálenie asi dvoch stovák sviec a kahancov a ak sa stíhalo, vzdorovalo sa občasnému vetru ich opätovným zapaľovaním. Udržiavať bolo nutné ohne v košoch na obidvoch nádvoriach. V tom boli síce nápomocní mnohí návštevníci, špekáčiky si doniesol hádam každý druhý z nich. Kde ale máme uskladnené drevo a ktoré mienime spáliť v túto noc, to samozrejme ich starosť nebola.
Budeme vďační za každé hodnotenie tohto podujatia, z ktorého priebehu pridám ešte dve príhody.
Bez vlastného svetla, spoliehajúc sa len na okolité nasvietenie, približovali sa ku hospodárskej budove dve staršie ženy s turistickými palicami. Čiastočne kvôli tme, možno aj kvôli veku, postupovali pomaly a opatrne. Vyšiel som im v ústrety a ukázal im, kade sa dostanú hore ku projekcii.
„Aha, teraz je to hore,“ odpovedala jedna z nich. „Pred dvoma rokmi ste premietali tu dolu, ešte to bola len diera a lejak nás vyhnal.“
„No to máte pravdu, dobre si to pamätáte,“ sú tomu už tri roky, ale to nie je podstatné. „Veľká škoda, že to vtedy tak dopadlo. Generálka bola parádna, keď ste ale prišli vy, návštevníci, museli sme kvôli lejaku projektory odpojiť.“
„Ale čo už,“ pridala sa do rozhovoru druhá žena. „Dobre bolo aj vtedy. Aj vtedy som si vás odfotila s pivom.“
„No vidíte pani, toľko roboty, že pivo nedopijem ani za dva roky.“
Ženy sa rozosmiali a ja veľmi obdivujem ich, ich rovesníkov a rovnako mladých s maličkými deťmi, ktorí za súmraku či už potme vyšliapu hore na hrad a v ešte väčšej tme sa vracajú dolu do Podhradia a potom ďalej. Dúfam, že sme ich nesklamali.
Neskôr v noci, keď som už bol dosť ulietaný medzi nádvoriami s ohňami, schádzal som dolu na záchod. Most bol plný ľudí v obidvoch smeroch, tak si väčšina z nás svietila čelovkami pod nohy, aby sme sa vzájomne neoslepovali. O tom, čo je v tej chvíli na moste sme mali všetci prehľad. Zhruba päť minút nato, vracal som sa hore. Z mosta schádzala väčšia skupina ľudí, nechal som ich prejsť, pozdravili sme sa a vykročil som ku hradu. Konča mosta ma ale zastavil starší pár, tiež schádzali a povedali mi, že toto našli teraz na moste a či by som vedel vyhľadať majiteľa. Podali mi nezanedbateľný obnos v eurách. Kričal som ešte za svetielkami mihotajúcimi sa a miznúcimi pod hradom, ale nikto nereagoval.
Výzvu pre majiteľa som ráno zverejnil v skupine Castrum na facebooku, ale je možné, že som ju zle sformuloval. Predpokladal som, že peniaze vytratil niekto z aktuálne odchádzajúcich, tak som to vyrozumel od toho páru. Mohol to ale byť aj niekto prichádzajúci, alebo niekto, kto podobne ako ja, prešiel len v tom momente hore a dolu mostom, na hrade ale bol už dlhšie a odchádzal v inom čase. Takýto človek ma kontaktoval. Jeho príchod a odchod je úplne mimo času nálezu, výška sumy ale sedí. Tak sme sa dohodli, že počkám ešte niekoľko dní či sa neozve niekto iný s relevantnejšími údajmi a potom uvidíme. Pri takej návštevnosti (niekoľko stoviek ľudí od siedmej do polnoci), toho strateného obeživa mohlo byť viac. Zároveň sa chcem poďakovať nálezcom za ich rozhodnutie a za dôveru, ktorú mi prejavili.
