Smrť je proste nespravodlivá, pokiaľ nie je vykúpením a ten stredajší telefonát, že sa nám pri paraglajdingu v Sološnici zabil kamarát, patril k tým, o akých človek dúfa, že neprídu nikdy. Mojou nemilou úlohou bolo poslať tú správu stredoškolským spolužiakom. O to nemilšia bola tá úloha preto, lebo sme permanentne nachystaní stretnúť sa v Kremnici a každý z kamarátov dvíhal telefón s veselosťou v hlase, ktorú som musel schladiť. Stretnúť sme sa mali o dva týždne. Kým som sa dovolal šiestemu, vedel to už od prvého a nedá sa neoceniť výhodnosť mobilného telefónu, mailu či sociálnych sieti. Nedá mi ale ani nepozastaviť sa nad tým, čo asi nutká ľudí, pod anonymitou nicku, prihadzovať polienka tam, kde sa nemajú čo ohrievať. Čo je na cudzej smrti tak fascinujúce? Zlizne si to Tatcherová aj nešťastný český turista; ten obzvlášť, pretože kdejaký slovenský zápecník je presvedčený, že rozdiel v nadmorskej výške medzi Sněžkou a Gerlachom mu dáva výhodu skúseného domáceho horského vodcu. Tie príspevky do diskusie neboli v podstate ani tak urážlivé, ako hlúpe. Hlúpe v tom, že je predsa množstvo diskusií, kde sa dá prispieť bez toho, aby dotyčný riskoval, že niekomu spôsobuje bolesť. Možno pod vplyvom správy, že Ľubo zomrel osamotený, vydedukoval niekto, že bol samotárom. Mal svojskú povahu, ako napokon každý, ale samotár je niečo veľmi odlišné od môjho nebohého kamaráta.
Samota pri kovadline
Vydržať od maturity až doposiaľ pri kovadline a kováčskom remesle, to chce húževnatého chlapa. Tridsaťtri rokov búšiť do železa, to si moc s kolegami nepokecáte, to si o vás nezainteresovaný pozorovateľ môže myslieť, že ste zachmúrený a mlčanlivý morous, čo iba mraští obrvy a zatína zuby. Je to proste drina, pri ktorej nie je do reči. Stačí však vystihnúť chvíľku, keď odskočí kúsok strusky do topánky či za golier, to sa naučíte výrazov.
S Ľubom som sa spoznal v Kremnici, pred tými tridsiatimi siedmimi rokmi, kde sme dvanásti začínali študovať na umeleckej priemyslovke odbor umelecký kováč. Zmaturovali šiesti. Traja to vzdali v prvom ročníku, ja som bol odídený na konci druhého, ostatní buď prepadli a opakovali ročník alebo zmenili odbor. Študovať v Kremnici koncom sedemdesiatych rokov nebolo med lízať. Zainteresovaní vedia. Z tých šiestich čo zmaturovali, až do Ľubovej smrti, traja sa aktívne venovali remeslu. Náš profesor si vedie prehľad o svojich študentoch a na ktorejsi stretávke spomenul, že viac ako polovica z nich pri kováčine a zámočníctve ostala. Myslím, že je čo povedať o zachovávaní remesla.
Po maturite sa zamestnal v Bratislave, chvíľu sme boli kolegovia, ja pri kameni on pri kovadline, odkrútili sme si vojenčinu a zmizli si na čas z dohľadu. Istili to pravidelné stretávky a po prechode na živnosť znovu spolupráca. Neskôr Ľubo robil majstra v divadelných dielňach a ak občas uvidíte do električky nastupovať copatého típka s obojručným mečom, je dosť možné, že je to niektorí z jeho učňov. Ale, neučil len dorast. Bez problémov si zobral za pomocníka aj muža v preddôchodcovskom veku, ak ten zatúžil sa niečomu priučiť. Hlučné a ťažké remeslo vo večne zaprášenej vyhni z majstra samotára neurobí.
Samota na vode
Skoro tak dlho ako som ho poznal, spája sa mi Ľubo s vodou a s vodákmi. Kým ja som chodil s kamarátmi na čundre po horách, on sa viac venoval splavom. Doteraz ľutujem, že napriek asi dvom, trom plánovaným, nepodarilo sa mi pridať sa ani k jednému. Človek má stále pocit, že je na všetko ešte času dosť. Až keď sme pred troma rokmi mali ísť v rámci dovolenky vo Francúzsku na splav rieky Ardéche, vydrankal som od neho nejakú inštruktáž. Bolo mi to málo platné, ale tých niekoľko výletov po Karloveskom ramene bolo pre mňa zážitkom. Keď som potom s mladším kamarátomom sedel v Markovi Twainovi na pive a on sa kochal, opýtal sa ma, či by sa nedalo ísť aj na vodu. Po krátkom telefonáte sme to dojednali a druhý deň sa stretli v lodenici. Ja s Ľubom a kamarát s priateľkou, plánovali sme asi hodinku amatérčiny. Pre Ľuba, ktorý posplavoval všeličo, to bola iba službička kamarátovi. Nakoniec ho to ale zaujalo, zdalo sa mu, že v ramene je vody dosť na to, aby sme dopádlovali až po kameňolom. S prestávkou na čapovanom pive. Nakoniec bol z toho regulárny, asi päťhodinový výlet s kúpaním atď. Isteže, malichernosť pre niekoho skúseného na vode. Ale poznatok, že mu môžem hocikedy zavolať a on so mnou pôjde aj do tej nudnej zátoky. Na vode sa dá byť sám, v kajaku či kanoe. V lodenici, po tých desiatkach či stovkách odrobených hodín počas víkendov a dovoleniek, to chce kolektívnu náturu a kamarátskeho ducha. Bez toho sa to nedá.
Samota vo vzduchu
Toto poznám iba z jeho rozprávania, nikdy som ho lietať nevidel a v poslednom čase, myslím, dával prednosť lietaniu pred vodou. Ak som mu občas zavolal, či bude v lodenici, odpovedal mi, že podľa počasia. Ak sa bude dať, pôjde radšej lietať. Neviem do akej miery riskoval, myslím, že vedel odhadnúť svoje schopnosti, lebo veľakrát, na rozdiel od druhých to proste vzdal a netrúfol si. Potom mi hovoril o fraktúrach tých odvážnejších. Tiež sa párkrát dochrámal, cítil to aj pri kovadline, a kým som ja chlipkal jeho kávu, on sa všelijako stáčal a skrúca a skúšal, v akej polohe je práca najmenej namáhavá.
Asi to chce poznať tú vášeň z lietania, pocit slobody a neviazanosti. Vedel hodiť starosti za hlavu, venovať sa robote, ktorá ho živý, ale nestrhať sa kvôli nej. A hovoriť mi, s kľudom a trochu flegmaticky, že nemá zmysel sa krenkovať kvôli tomuto svinskému svetu, kde sa ťa každý druhý snaží obtiahnuť na faktúre a radšej si dopriať toho svojho sveta, kde si v spoločnosti mnohých kamarátov môžeš užiť tej svojej samoty. S ktorou sa tak dobre delí.
Samota bez Ľuba
V posledné dni, v súvislosti s výškou hladiny, myslel som na Ľuba dosť intenzívne. Maximálna výška vody v lodenici- 6.6. dávala tušiť, že si to tam zase odmakajú.
5.6.2010 nebola situácia až tak kritická a zavolal ma s manželkou zapádlovať si od konca vodárenskej záhrady po Marka Twaina cez zaplavenú cyklotrasu. Trval na tom, aby sme si dali vesty, čo som dosť neochotne rešpektoval.
O mesiac neskôr počas toho predĺženého popoludnia. Aj keď nie sme postavičky do žurnálu, mám tu fotku rád pre to všetko, čo ten deň priniesol, spálené plecia nevynímajúc.
Jeden z dvoch zvončekov, ktoré nám pre radosť daroval. A keď je niečo pre radosť, tá radosť napriek všetkému pretrváva, vyladený je do veselosti predsa.
Ak máte náhodou takýto zvonček doma (a je jedno od ktorého kováča), ak sa vám páči a chcete vedieť ako sa vyrába, je tu krátka ukážka z apríla 2011.
Cítim s pozostalými a je mi to nesmierne ľúto, že sa s Tebou, Boro, rozlúčime už onedlho a navždy a nie až o dva týždne a iba na chvíľu, ako sme si to tak trochu plánovali.
http://tv.sme.sk/v/20083/ukujte-si-s-nami-zvon.html
